utp

Question 1

Determinanty politiky

Answer 1

…(Ideológia, ekonomika, morálka, právo a kultúra)

Ideológia – veda o ideách, výtvoroch ľudského umu. Prvým, kto sa pokusil definovať tento pojem bol Destutt de Tracy (zač. 19 st.)
- K. Marx – ideológie ako formy vedomia, ktorá v neadekvátnej podobe odráža objektívnu skutočnosť.
- K. Mannheim – kritik ideológie
- Ideológiu skúmali Mosca, Merriam a jeho žiak H. Lasswell
Definovali 3 rozličné symboly vyjadrujúce politické ideí:
1. doctrina (politická filozofia)
2. formula (politicko-právne doktríny)
3. miranda (folklór)
V súčasnosti pol. ideológia – systematizovaný súhrn názorov, ideí, ktorý je výrazom záujmov určitej spoločenskej skupiny.
Mannheim rozlišuje ideológie:
1. totálne – vytvárajú pevný obraz sveta
2. parciálne – vyžadujú čiastočné zmeny
Podľa Ch. Lorcha možno ideologie rozdeliť na 4 typy:
1. kritický typ
2. aktívny typ
3. monolitický typ
4. reaktívny typ

Ekonomika:
Vilfredo Pareto sa presadil názor že „Ekonomické činnosti ako i politické činnosti sú logickými činnosťami“.
Príkladom interpretácie medzi ekonomikou a politikou je Marxizmus.
Úlohou politiky je vytvoriť pevné rámce pre rozvoj ekonomiky.
Politika a ekonomika nemôže fungovať proti sebe, ale musia sa navzájom ovplyvňovať.

Morálka a právo:
N. Machiavelli ako prvý oddelil politiku od morálky.
Neskôr Machiavellizmus sa stal synonymom amorálnosti a politického egoizmu.

I. Kant – vysunul právo a morálku mimo sféru vedeckého poznani.

• C. Schmitt – (dielo „Teória partizána“) – Politická činnosť tvorí právo, ale určuje sama sebe právne hranice.

Question 2

Historický vývoj politológie

Answer 2

Politológia je mladá veda…
Pojem „politická veda“ prvýkrát použil…
Obdobie od gréckej antiky po 19. storočie podľa Duvergera možno rozdeliť na 2 etapy:
1. Prehistorická politológia (– moc sa neskúmala objektívne a politika sa skúmala z morálneho hľadiska)
2. Prechodné obdobie (– teoretické systémy a paradigmy skúmania založené na vedeckých metódach)

Aristoteles – triezvy empirik
- zakl. a šíriteľ vedy
-rozvinul pozorovaciu metódu
- hľadal ideálny štát a dobrú vládu (ako Platón)
- dielo „Politika“ (je opreté o historický materiál, využil pozorovaciu metódu)
- v diele Politika skúma vzťah štát - človek

Machiavelli – zakladateľ porovnávacej metódy -> zakl. historickej komparácie
-úplne oddelil morálku + etiku od politiky
-machivelizmus = politika je len dosahovanie cieľa bez ohľadu na prostriedky
- diela „Vladár“.
(- hlavná zásluha – realistický a objektívny popis praktického politického života)
- charakterizoval 3 zložky politickej činnosti:
1. politická situácia, ktorá sa mení a treba sa jej prispôsobovať
2. prirodzenosť ľudskej povahy
3. osobnosť politika, ktorý určuje smer politického konania

Montesquieu – prvý pol. sociológ
(- dielo: „Duch zakonov”)
- pre každy národ treba vytvoriť vlastne zákony na základe celkovych podmienok života
- geografický determinizmus - národ, ktorý žije na určitom území je ovplyvnený podmienkamy na tomto území
- spájal spoločenské a politické javy
- používal induktívnu metódu

Alexis de Tocqueville – tvorca skutočne vedeckej metódy
(- dielo „Demokracia v Amerike“ )
– skúmal americké pol. inštitúcie v praxi
- je to monografický opis jednej krajiny a jej pol. systému
- varoval pred nastolením „tyranie väčšiny“

Auguste Comte – pozitivista
- dielo : Kurz pozitívnej filozofie
- vytvoril pozitívnu metódu
- chcel uplatniť metódy prírodných vied vo filozofii

Karl Marx – (posledná kozmogónia)(-diela: Kapitál.)
-presadzoval inštinktívne chápanie politiky
(skúmal štátnu politiku, ekonomiku, filozofiu)
- chcel spoločnosť bez tried, štátu a politiky

Question 3

Rozvoj politológie ako autonómnej vednej disciplíny

Answer 3

• 19. storočie preferuje historicko-filozofické a historicko-matematické spojenie medzi teóriou a praxou.
      (Politická teória - Návod k činnosti (Marx a Lenin), nové empiricko-analytické formy vedy.)
• Max Weber analyzoval v diele („Hospodárstvo a spoločnosť“) moderný štát, politické strany a záujmové skupiny.
  (Weberov ústredný pojem – politický zväz.)
  (Kolektívne pojmy (štát, trieda atď.) - chápal ako formy sociálneho konania.)
  Jeho cieľom bolo oddeliť empirické bádanie od normatívneho rozhodovania.

Na prelome 19. a 20. storočia sa politológia etablovala ako samostatná disciplína.
(1886 – založenie „Political Science Quarterly“)
(1903 – založenie „American Political Science Association“ (APSA)
(1906 – založenie časopisu „American Political Science Review“)
80. roky 20. storočia – v USA 15 000, vo Francúzsku 600 a v Nemecku 800 politológov.

20. storočie – ekonomický, sociálny a politický rozvoj, kríza historizmu. Americký politológovia, začali analyzovať politické systémy, vodcovstvo, volebné systémy a nátlakové skupiny.
    Arthur Bentley a David Truman – teória záujmových skupín.
    Charles Merriam a Harold Laswell – politický behaviorizmus.

Этот абзац не нужен
(Bentley : ( dielo „A Study of Social Pressures“)
- základný pojem „činnosť“, je to integrálna kategória, pod ktorou sa chápu skupiny, do ktorých sa ľudia zjednocujú na základe svojich spoločných záujmov.
- činnosť záujmových skupín je stály a mesiac sa proces realizáciu tlaku spoločenských síl na vládu.
Truman:
- dielo „The Governmental Process“
- študoval vzťah panstva, doplnil Bentleyho teóriu o 3 teoretické princípy
Merriam:
- dielo „New Aspects of Politics“
- vytýkal politológii nedostatok vedeckosti
- chcel politológiu integrovať so psychológiou a sociológiou

Nová etapa v rozvoji politológie v Európe – rok 1945.
Bola snaha o zvýšenie účinnosti politiky a administratívy v demokratických krajinách.

(V 1949 – založenie Medzinárodného združenia pre politickú vedu) (IPSA)
(Pod patronátom UNESCO – v 1950 v Paríži bolo stretnutie svetových politológov.)

4 základné oblasti politológie:
1. Politická teória a metodológia
2. Politické inštitúcie a organizácie
3. Politické strany, skupiny a verejná mienka
4. Medzinárodné vzťahy a svetová politika

(50. roky 20. storočia – Pri výskume politična bola politológia definovaná ako integratívna.)

Expanzia, diferenciácia a profesionalizácia politológie bola v 70. rokoch.
Politológia sa vo Francúzsku vyučuje od roku 1870, vo Veľkej Británii od 1895 a v Nemecku od 1949.

(Na Slovensku po 2. svetovej vojne rozvoj politológie politický vývoj neprial, preferoval sa marxizmus-leninizmus.)
(Po roku 1989 zmena, Slovensku do Medzinárodnej spoločnosti pre politické vedy.)
(V 1995 bola založená fakulta pre politické vedy a medzinárodné vzťahy na UMB v BB.)

Question 4

Politična

Answer 4

Pojem politična sa týka všetkého, čo sa vzťahuje k moci.
Politično súvisí s každou skutočnosťou alebo činnosťou pokiaľ sa vzťahuje na stav nadvlády a poslušnosti.
Oblasti politična:
1. Boj o moc
2. Snaha o ovládnutie štátu
3. Boj medzi stranami, triedami, štátmi
4. Úsilie o dobrý spoločenský poriadok
6. Nástroj na zmenu existujúcich pomerov
Prvky politična:
1. Konflikt
2. Mocenský boj
3. Spoločenské dobro
Existujú vypovedy že:
„Politika ako umenie možného“.
„Politika ako špinavý obchod“.
Zakladateľ decizionizmu Schmitt v diele „Pojem politična“ tvrdil, že:
„špecifickým kritériom je rozlíšenie na priateľa a nepriateľa, nepriateľ nemusí byť zlý, nemusí byť konkurentom“
Politično je niečím nezávislým od morálky, náboženstva a ekonomiky, charakterizuje ho všeobecnosť konfliktu.
Schmitt prvý charakterizoval pojem politično.
Jeho dielo „Teória partizána – Poznámky k pojmu politično“ pojednáva o konci archaickej štátnosti v novej epoche vedy.
Schmitt bol ovplyvnený konzervatívnym myslením, nezaujímali ho metafyzické zdôvodnenia a argumenty.
Tvrdil na základe Hobbesovej premisy, že človek je od prírody zlý a jeho situácia ho vedie k zápasu o prežitie.
Tvrdil, že politický konflikt nie je regulovaný normami alebo hodnotami, môžu ho vyriešiť len jeho aktéri.
Jeho model politickej dichotómie – rozdelenie na priateľa a nepriateľa vyjadruje najvyšší stupeň nepriateľstva a protikladov. Nie je vzťahom medzi jednotlivcami, ale vzťahom medzi kolektívmi.
Vzťah „priateľ - nepriateľ“ má najväčšiu intenzitu počas vojny.
Podľa Schmitta vojny vyvolávajú len politické protiklady.
Schmitt tvrdí, že neutralita nie je možná alebo je bez šancí.
Kritické výhrady voči Schmittovi:
1. Politický redukcionalizmus (tvrdenie, že problém, čo je politično, je hlavný problém politickej teórie)
2. Ahistorizmus (ignorovanie poznatkov historickej vedy)
3. Aštrukturalizmus (sklon do osobitnej politologickej autarkie)
Neexistuje jediná alebo správna definícia politiky. Neexistuje v nej ani jeden dominantný element politična – moc, konflikt, panstvo.
Politický pojem zahŕňa politickú skutočnosť komplexne.
Politické pojmy majú byť prakticky použiteľné.
3 dimenzie politična:
1. Inštitucionálna dimenzia politiky (polity) – tvorí ju politický poriadok daný ústavou a tradíciami, základné subjekty tejto dimenzie sú vláda, parlamenty, súdy, ale aj voľby, strany, politické zväzy.
2. Obsahová dimenzia alebo verejné konanie (policy) – ukazuje ciele a úlohy, ktoré sú určené záujmami aktérov.
3. Procesuálna dimenzia (politics) – analytická dimenzia, ktorej základ tvorí konanie aktérov, ich orientácie, záujmy, vzory konania.
Všetky tri dimenzie vytvárajú spolu to, čo možno charakterizovať ako politiku.

Question 5

Moc

Answer 5

Fenomén moci je základný objekt politickej vedy, skúmali ju Weber, Lasswell, Duverger, Dahl.
Definície moci:
1. Behavioristické – chápu moc ako osobitný druh konania, pri ktorom jedni rozkazujú a druhí poslúchajú.
Lasswell – dielo „Politika: Kto dostáva čo, kedy a ako“ – prístup k politike definuje ako skúmanie ovplyvňujúcich a ovplyvňovaných.
Subjekt politickej moci – elity.
Človek vidí v moci prostriedok k zlepšeniu života.
Dahl – dielo „Kto vládne“ – Dahl analyzuje politiku cez prizmu vzájomné pôsobenie záujmových skupín, ktoré sa diferencujú v závislosti od sfér, v ktorých majú vplyv.
Tvrdil, že existuje viac centier moci.

2. Systémový prístup – opak behaviorizmu, systémová metóda vychádza zo sociálneho systému, nie z individuálnych vzťahov.
   David Easton, Talcott Parsons, Karl Deutsch, Niklas Luhman – predstavitelia
3. Štrukturálno-funkcionálny prístup – chápe moc ako „ako vlastnosť sociálnej organizácie“. Založená na deľbe funkcií riadenia a plnenia. Diferencovana na vládnucich a ovládaných.
4. Historicko-právny prístup – fenomén moci sa vysvetľuje na 2 úrovniach – konceptuálnej a historickej.
   Predstaviteľ je Burdeau.

Question 6

Autorita a legitimita

Answer 6

Easton – skúmanie politiky ako „autoritatívna alokácia hodnôt pre spoločnosť“.
Julien Freund – dielo „Podstata moci“, tvrdil, že „najvšeobecnejším a univerzálnym orgánom moci je rozkazovanie“ a „moc neexistuje bez rozkazovania a poslúchania“.
„legitímna moc“ – vytvorenie dôvery medzi vládou a ľudom.
Legálnosť neznamená zákonnosť. Legalita je politický fenomén, legálnosť právny.
Legálnosť je narozdiel od legitimity racionálna.
Politické panstvo je inštitucionalizovaná moc.
Panstvo – „ako šanca vnútiť svoju vôľu iným“ (Weber)
Panstvo je forma organizácie spoločnosti, je to politický poriadok, v ktorom jedni vládnu a druhí poslúchajú.
Legitimita moci – je zriadenie, v ktorom občania konsenzuálne akceptujú moc, uznávajú jej zákonnosť.
Legitímna moc je zákonná a spravodlivá.
Weber – 3 typy legitímnej moci:
1. Tradičná legitimita – charakteristická pre monarchiu, viera v nadaktuálnosť a posvätnosť jestvujúceho poriadku.
2. Charizmatická legitimita – viera vo výnimočné kvality, nadprirodzené vlastnosti, charizmu výnimočnej osobnosti – vodcu.
3. Racionálno-právna legitimita – racionálne záujmy nabádajú ľudí prijímať vládne rozhodnutia na základe všeobecne uznávaných pravidiel.

Question 7

Štát

Answer 7

Prvý novoveký termín pre štát – v Taliansku v 15. storočí – „stato“.
V súčasnosti má štát 2 významy:
- v širšom zmysle – spoločenstvo ľudí ako organizovaný orgán vyššej moci pôsobiacej na určitom teritóriu.
- v užšom zmysle – systém inštitúcií a orgánov vykonávajúcich zvrchovanú moc na vymedzenom území. Existujú 3 typy definícií štátu:
Funkcionálne definície – opisujú štát funkciami, ktoré plní.
Elementárne definície – vychádzajú z troch elementov podľa Jellineku. - územie, národ, štátna moc.
Sociologické definície – ponímajú štát ako politickú spoločnosť.

Štát má vnútorné a vonkajšie funkcie:
Vnútorné funkcie štátu:
1. ochranná (bezpečnosť občanov)
2. regulačná
3. kultúrno-výchovná
4. adaptačná
5. sociálno-ekonomická
Vonkajšie funkcie štátu:
1. obrany (defenzívne)
2. útoku (ofenzívne)
3. udržanie statusa quo

2 globálne etapy rozvoja štátu:
Tradičné štáty – existovali na základe noriem a zvykov z minulosti
Konštitučné štáty – fenomén nedávneho ľudského formovania, riadenia a regulovania.

Question 8

Formy štátu

Answer 8

Aristoteles klasifikoval …..
Forma štátu – „organizačná štruktúra“

Klasifikácia foriem štátu (delenie podľa):
forma vlády:
1. monarchia
2. republika
štátneho zriadenia:
1. unitárna forma
2. federálna forma (federácia, konfederácia)
politického režimu
1. demokratická forma
2. autokratická forma
3. totalitárna forma
politického zriadenia:
1. prezidentský systém
2. poloprezidentský systém
3. parlamentno-kabinetný systém
4. parlamentno-výborový systém

Prezidentský systém:
- vytvoril sa a funguje v USA
- hlava štátu a vlády
- riadi vnútornú a zahraničnú politiku a je vrchný veliteľ ozbrojených síl
- prezident je volený v priamych voľbách
- systém vychádza z rovnosti kompetencií zákonodarnej a výkonnej moci

Poloprezidentský systém:
- funguje vo Francúzsku
- prezident má široké právomoci
- prezident predsedá Rade ministrov
- je zvolený priamo a menuje vládu
- charakteristická črta – dvojitá zodpovednosť vlády, aj voči prezidentovi aj voči parlamentu

Parlamentno-kabinetný systém:
- funguje vo Veľkej Británii, v Nemecku, v Taliansku a v mnohých iných
- osobitný vzťah medzi parlamentom, prezidentom a vládou
- vláda realizuje výkonnú moc a zodpovedá sa parlamentu
- kabinet je orgán zložený z ministrov, ktorých vedie „prvý minister“ – premiér
- kľúčovú úlohu hrá premiér (v Nemecku kancelár)

Parlamentno-výborový systém:
- funguje vo Švajčiarsku (počas jakobínskej ústavy a parížskej komúny)
- nazývaný „systém konventu“
- parlament má najvyššiu moc, menuje hlavu štátu i vládu
- vláda je zodpovedná parlamentu
- hlava štátu (zvolená z členov parlamentu) nemôže rozpustiť parlament

Klasifikácia podľa teritoriálnej štruktúry:
Unitárny štát – má jednu ústavu a občianstvo.
- môže byť centralizovaný (Veľká Británia, Švédsko…)
- môže byť decentralizovaný (Francúzsko, Španielsko…)
Federácia – zväz samostatných štátov v presne vymedzených kompetenciách voči centru (USA).
Konfederácia – zväz samostatných štátov, ktorý vznikol na realizáciu konkrétnych cieľov a členovia majú plnú štátnu suverenitu a zväz rieši len určité otázky.

Question 9

Politický režim, plutodemokracia

Answer 9

Politický režim je hlavnou charakteristikou štátu.
- klasifikujú sa na základe vzťahu zákonodarnej a výkonnej moci
Režimy záložené na princípe:
1. jednotnej moci (absolútna monarchia)
2. deľby moci (prezidentská republika)
3. kooperujúcich mocí (parlamentná republika)
M. Duverger – politický režim je výsledok pôsobenia rozličných sociálnych faktorov.

Protiklad demokracie.
Totalitarizmus (40. a 50. roky 20. storočia) – typ politického diktátu, úsilie o politizáciu spoločenského života, absolútna kontrola ľudí, transformácie spoločnosti v súlade s ideológiou politickej a sociálnej utópie.
C. Friedrich – dielo „Totalitná diktatúra“

Autoritarizmus – stojí medzi demokraciou a totalitarizmom, uznáva súkromné vlastníctvo a občiansku spoločnosť.
- moc má v rukách 1 človek alebo niekoľko ľudí
- moc nie je kontrolovaná
- neexistuje politická opozícia
- nenarúša mechanizmus trhového hospodárstva

Duverger – Plutodemokracia (moc vykonáva ľud a bohatstvo).
- tento termín má v sebe pozitívnu aj negatívnu stránku
- dve formy plutodemokracie:
1. liberálna demokracia, kde zdrojom moci je ekonomická oligarchia.
2. technodemokracia, kde ekonomickou základňou je neokapitalizmus a prechod k tejto forme je spätý s vedecko-technickým pokrokom.

Question 10

Rozdiel medzi demokraciou a totalitou

Answer 10

Demokracia
- Vyhlásenie práv a slobôd.
- Otvorené politické voľby.
- Rozhodovanie na základe väčšinového názoru.
- Sloboda prejavu, nezávislé médiá.
- Politická opozícia, pluralizmus.
- Zmiešané hospodárstvo, prevaha súkromného vlastníctva.

Totalitarizmus
- Štát vykonáva absolútnu kontrolu nad spoločnosťou a každým jednotlivcom.
- Ľudia nemajú žiadny vplyv na vedenie zahraničnej a vnútornej politiky.
- Pri prijímaní zákonov sa nezohľadňuje názor väčšiny.
- Ľudské práva a slobody sú predpísané, ale ich dodržiavanie nie je zaručené.
- Oficiálna ideológia je záväzná pre všetkých, odchýlka od nej sa prísne trestá.
- Centralizované hospodárstvo sa rozvíjalo prostredníctvom štátnej kontroly.

Question 11

Politické strany, politické hnutia

Answer 11

Tri typy definícií politických strán:
1. štrukturálne
2. funkcionálne
3. definície strany ako reprezentanta triednych záujmov

Relatívne pevná organizácia, ktorá sa vo vnútri politického zväzu (štát) prostredníctvom svojich pozícií v štátnom aparáte usiluje dosiahnuť moc, aby mohla uskutočniť svoje ideálne a materiálne ciele.

Politickým straníctvom sa zaoberali:
Tocquevill v diele „O americkej demokracii“.
Bryce v diele „The American Commonwelth“.

Weber – politické strany môžu vzniknúť na základe troch princípov:
1. organizácie (hlavný cieľ – patronát nad úradmi)
2. strany ľudové (opierajúce sa o abstraktné ideály)
3. záujmové strany (triedne alebo stavovské)
Weber – neskôr rozdelil strany na:
1. záujmové
2. svetonázorové
Politické strany sú dobrovoľné organizácie.
Stranotvorné prvky:
1. dobrovoľnosť združovania
2. zásada cieľovosti
3. mobilita a elastičnosť
4. stranícky program
5. volebná platforma
Päť základných modelov politickej strany:
1. model výmeny a rozvoja
2. model masovej strany
3. model volebnej strany
4. model strany masovej integrácie
5. model kartelovej strany

Funkcie politických strán:
1. sociálno-zastupiteľská funkcia – spätosť strany so spoločnosťou.
2. integratívna funkcia – je to úloha presadiť „všeobecné dobro“.
3. výberová funkcia – funkcia výberu politickej elity.
4. funkcia vládnutia – určuje spôsob a metódy obsadzovania politických funkcií v štáte.
——————————————————–
Politické hnutia rozdeľujeme na:
1. politické hnutia podľa vzťahu k existujúcemu politickému systému
- afirmatívne (zachovanie statu quo, len minimálne zmeny)
- reformátorské (požadujú zásadné zmeny)
- revolučné (požadujú zmenu zriadenia)
2. politické hnutia z hľadiska úrovne a foriem ich organizácie
- spontánne (bez organizačnej podoby)
- hnutia s vysokým stupňom
Päť vývojových štádií politického hnutia:
1. vytváranie predpokladov hnutia
2. štádium artikulácie požiadaviek
3. štádium agitácie
4. štádium rozvinutej politickej činnosti
5. štádium odumierania politického hnutia

Question 12

Záujmové skupiny

Answer 12

Záujmová skupina – je združenie ľudí, vykonávajúce vplyv na vládu spôsobom, ktorý zodpovedá ich záujmom.
Vznikli s procesom industrializácie, pluralizácie a s rozvojom demokracie.
Záujmové skupiny sa na moci nepodieľajú.
Agreguju vlastné záujmy a vypracúju skupinový cieľ.

Klasifikácia podľa vzniku:
1. anomické – spontánne
2. inštitucionálne

Klasifikácia podľa špecializácie činností:
1. asociatívne – dobrovoľné zoskupenia s vymedzenými záujmami (napr. odbory).
2. neasociatívne – neformálne a nedobrovoľné zoskupenia ľudí (napr. náboženské sekty).

Klasifikácia podľa charakteru činnosti:
1. jednocieľové
2. mnohocieľové

Duverger definuje:
1. špeciálne (zaoberajúce sa len politickou činnosťou)
2. vlastné (majú širší okruh sociálnych funkcií)

Alleman klasifikuje 5 druhov záujmových skupín:
1. záujmové skupiny pôsobiace v ekonomickej sfére
2. záujmové skupiny v sociálnej sfére
3. asociácie v sfére náboženskej, vedeckej a kultúrnej
4. záujmové skupiny v oblasti služieb a obchodu
5. spoločensko-politické organizácie

Hodnotenie záujmových skupín:
1. Negatívne
2. Pozitívne
3. Kriticky diferencované hodnotenie

Question 13

Nátlakové skupiny

Answer 13

Nátlakové skupiny - sú organizácie vypĺňajúce oblasť záujmov medzi indivíduom a štátom.
Majú stabilný charakter a vykonávajú trvalý vplyv v politickom živote.
Môžu pôsobiť regionálne, v rámci celého štátu alebo medzinárodne.
Svoju činnosť môžu realizovať zákonným alebo nezákonným spôsobom (korupcia atď).
Sú organizačnou formou pluralistickej spoločnosti, výrazom politického života v demokratickej spoločnosti.

Question 14

Klasifikácia politických strán a straníckych systémov

Answer 14

Klasifikácia politických strán
Kritérií je veľa, môžu byť organizačné, ideologické alebo triedne.

3 základné vývojové etapy politických strán:
1. elitné strany (v 19. storočí)
2. všeľudové strany (po 2. svetovej vojne)
3. kartelové strany (v 70. rokoch 20. storočia)

Klasifikácia podľa ideového zdôvodnenia:
1. doktrinálne
2. pragmatické
3. charizmatické

Beyme – typológia založená na 8 ideologických rovinách:
1. liberálne a radikálne strany
2. socialistické a sociálno-demokratické strany
3. kresťansko-demokratické strany
4. komunistické strany
5. roľnícke strany
6. regionálne a etnické strany
7. extrémne pravicové strany
8. ekologické strany

Klasifikácia podľa charakteru doktrín a vzťahu k politickému systému:
1. revolučné
2. reformistické spoločenské zmeny
3. konzervatívne

Neumann rozlišuje:
1. reprezentačné strany
2. integračné strany
3. absolútne integračné strany

Klasifikácia podľa organizačnej štruktúry:
1. kádrové
2. masové
3. rámcové

V súčasnej typológii:
1. sociálne strany
2. etnické strany
3. demografické strany
4. kulturologické strany
———————————————————-
Stranícky systém – je určitý systém, sústava politických strán, ktoré vytvárajú sieť vzťahov na úrovni volieb, parlamentu, výkonnej moci atď.

Klasifikácia straníckych systémov
2 prístupy ku skúmaniu straníckych systémov:
- sociologický
- inštitucionálny (orientovaný na volebný systém, formy vlády a politické strany)
Kvalita a stabilita demokracie sa spája s viacstraníckym systémom alebo so systémom dvoch strán.

Duverger – systém dvoch strán vedie k rozdeleniu do dvoch rivalizujúcich frakcií, je umiernený a odmieta extrémizmus a demagógiu.
Viacstranícky (multistranícky) systém je založený na dualitách a vzniká:
- rozkolom jednej strany, čím vzniknú dve strany
- existencia niekoľkých rozporov

Blondel – rozdelenie straníckych systémov podľa počtu strán, ich veľkosti a ideológie:
1. biparitný systém dvoch strán
2. nedokonalý bipartizmus (tzv. dva a pol strany)
3. multiparitný systém s dominujúcou stranou
4. čistý multiparitný systém (4 až 6 strán, žiadna strana nemá dominujúce postavenie)

Blondel – 6 ideologických štruktúrnych typov straníckych systémov:
1. komunisti
2. socialisti (sociálni demokrati)
3. liberálny stred
4. radikálni agrárnici
5. kresťanskí demokrati
6. konzervatívci

Sartori – klasifikácia 7 typov straníckych systémov:
1. monostranícky (monoideologický)
2. atomizovaný (ideovo rôznorodý)
Medzi nimi existujú ešte:
3. systém s hegemónnou stranou
4. systém s dominujúcou stranou
5. dvojstranícky systém
6. systém umierneného pluralizmu (3 až 5 strán)
7. systém radikálneho pluralizmu (6 až 8 strán)

Dvojstranícky systém má špecifické vlastnosti:
- ďalšie strany neovplyvňujú moc
- neexistuje koaličná politika
- strana vládne sama
Extrémny (radikálny) pluralizmus má špecifické vlastnosti:
- 6 a viac strán
- stredovanie systému
- ideologické vzorovanie
- vznik nezodpovednej opozície

Question 15

Voľby a volebný proces

Answer 15

Sartori – voľby sú rozhodujúcim východiskom pre vertikálnu konštrukciu demokracie.
a periodicky sa opakujúci proces výberu vlády - Hlasovanie nemusí byť spojené s voľbami – napr. referendá.
Volebný systém je hlavný technickým faktorom straníckych systémov.

Inštitút všeobecných volieb je jedným z najdôležitejších inštrumentov legitimizácie a stabilizácie politického systému.

Legálna môže byť len vláda, ktorá získa minimálne 50 % odovzdaných hlasov.

Len víťazstvom vo voľbách si strana potvrdzuje svoju pozíciu a získava priestor na realizáciu svojich cieľov.

Význam volieb je v tom, že účasť občanov na voľbách je pre väčšinu obyvateľstva jedinou formou účasti na politickom živote.

Dôležitou je otázka financovania volieb.
Financovanie môže byť verejné a súkromné, legálne a nelegálne, transparentné a skryté, domáce a zahraničné.
Beyme – druhy financovania rozdelil na interné, externé a štátne.

Volebná kampaň je zákonom stanovené obdobie počas ktorého môžu politické strany zabezpečovať propagandu.
Volebné kampani spočívajú na troch princípoch:
1. zaistenie rovnosti pre všetkých účastníkov volieb
2. princíp lojálnosti
3. neutralita štátneho aparátu

Volebný proces sa realizuje na základe pravidiel, ktoré sú definované v ústave a vo volebných zákonoch.
Hlavná funkcia volebného systému je zabezpečenie politickej vôle ľudu.
Existujú 2 základné typy volebných systémov:
1. väčšinový (alternatívny)
2. proporcionálny (zastupiteľský)
Väčšinový systém:
- rozdelenie štátu na menšie jednomandátové obvody
- existujú 2 varianty:
- anglosaský (na zvolenie relatívna väčšina)
- francúzsky (na zvolenie absolútna väčšina)
- zmenšuje vplyv straníckych aparátov
- vedie k silnejšiemu spojeniu medzi voličmi a poslancami
- na základe malej väčšiny voličov vytvára veľkú väčšinu v parlamente
- vznik nových strán je prakticky nemožný
- možnosť manipulácie s vôľou elektorátu kvôli „geografii“ volebných obvodov
- môže skresliť reálny pomer politických síl

Proporcionálny systém (systém pomerného zastúpenia):
- praktizujú ho európske krajiny
- reálny obraz pomeru politických síl v krajine
- mandáty sa rozdeľujú proporčne na základe získaných hlasov
- vedie k partitokracii
- absentuje tu dominujúca strana
- nemá priamej väzby medzi poslancom a voličom

Zmiešaný väčšinovo-proporčný systém - Nemecko

Funkcie volieb:
1. artikulácia, agregácia a reprezentácia rôznorodých záujmov obyvateľstva,
2. kontrola mocenských inštitúcií,
3. integráca rozličných názorov a formovanie všeobecnej politickej vôle,
4. legitimizácia a stabilizácia konkrétnych inštitúcií politického systému,
5. rozšírenie komunikácie medzi vládnymi inštitúciami a občanmi,
6. politická socializácia občanov.
V systéme pomerného zastúpenia v súčasnosti trend – potlačenie individuálnej kandidatúry, volič volá v prvom rade stranu.

Duverger
1. zákon – väčšinový systém s jednokolovým hlasovaním vedie k dvojstraníckemu systému.
2. zákon – väčšinový systém s dvojkolovým hlasovaním vedie k multistraníckemu systému.
3. zákon – proporcionálny systém vedie k multistraníckemu systému.

• „Siegfriedov zákon“ – stabilita politických názorov spočíva v špecifických a sociálnych podmienkach

Question 16

Eletktorat

Answer 16

občania hlasujúci vo voľbách za určitú stranu, voliči

Question 17

Politická kultúra

Answer 17

Politická kultúra sa týka „psychologickej stránky“ politického systému.
G. Almond – v 1956 ako prvý použil pojem „politická kultúra“.

Je to vzájomný vzťah politiky a kultúry, vplyv ideí, noriem a hodnôt na prax politických inštitúcií na všetkých úrovniach.

Almond definuje politickú kultúru ako „subkultúru sociálneho subsystému, ktorým je politický systém“.

Lipset tvrdí, že cieľom politickej kultúry je viesť ľudí k osvojeniu si prijatých noriem a hodnôt.

Výskum politickej kultúry sa sústredil na skúmanie ľudských hodnôt, symboly a stereotypy a na ľudské mentality.
Vďaka pol. kult. je možné lepšie analyzovať motivácie politického konania či príčiny vzniku konfliktov.
Dva prístupy k ponímaniu politickej kultúry:
1. Almond a Verba – politická kultúra je pre nich „subjektívnym obsahom politiky, súhrn duchovných javov“.
2. Rosenbaum a White – politická kultúra je pre nich „súhrnom typických vzorov konania“.

Tri prvky politickej kultúry:
1. Politická skúsenosť – je základom rozvoja politickej kultúry.
Je to súhrn historických poznatkov, zvykov, ideológií, noriem, názorov, postojov, tradícií atď.

2. Politické vedomie – je systémom politických vedomostí, hodnôt a ideovo-politických presvedčení.
   Politické vedomie tvoria dva komponenty: ideologický a emocionálno-psychologický.
3. Politické konanie – je vzťahom človeka na politické prostredie vo forme politickej účasti.

Funkcie politickej kultúry:
1. regulačná – realizuje sa cez politické normy a inštitúcie politického života.
2. socializačná – realizuje proces začlenenia individuí do politickej kultúry.
3. integračná – vytvára predpoklady pre zjednotenie a spoluprácu jednotlivcov a skupín.

Politická socializácia je proces orientácie v politickom priestore.
Politická socializácia môže byť vertikálna alebo horizontálna.
Typy politickej socializácie:
1. harmonický typ
2. hegemonistický typ
3. pluralistický typ
4. konfliktný typ

Typy subkultúr (modelov politickej kultúry):
1. regionálne subkultúry
2. socioekonomické subkultúry
3. etnoligvistické subkultúry
4. religiózne subkultúry
————————————————–
Modely politickej kultúry

na základe stupňa súhlasu:
1. integrovaná – vedie k jednote občanov.
2. fragmentovaná – je charakteristická nesúhlasom občianskeho voči politickému zriadeniu.

na základe preferovaných hodnôt:
1. kultúra vysokého občianstva
2. elitárna
3. archaická

na základe regulatívnych mechanizmov – trh a štát):
1. trhová politická kultúra – kde politika je druhom obchodu.
2. byrokratická (etatistická) politická kultúra – kde sú základnou hodnotou záujmy štátu.
————————————–

Almond na základe politickej kultúry rozlišuje 4 typy politických systémov:
1. angloamerické (sú charakteristické homogénnou a sekularizovanou politickou kultúrou)
2. kontinentálne európske (sú charakteristické fragmentálnou politickou kultúrou)
3. predindustriálne (čiastočne industriálne)
4. totalitné
Pre Almonda je homogénna politická kultúra (angloamerického typu) vzorovým modelom.

Americkí politológovia rozlišujú tri typy politickej kultúry:
1. parochiálna politická kultúra – existuje v spoločnosti, kde politický systém iba rozvíja (africké kmeňové spoločenstvá).
2. poddanská politická kultúra – v ktorej občania nie sú pripravení podieľať sa na politickom živote spoločnosti.
3. participačná politická kultúra – v ktorej sú občania politicky aktívni.

Question 18

Nový inštitucionalizmus

Answer 18

Predstavitelia tradičného inštitucionálneho prístupu sú Aristoteles, Hobbes a Montesquie.
Cieľom tohto prístupu bolo skonštruovať ideálny politický systém vládnutia.
Guy Peters – vo svojej práci „Institutional Theory in Political Science: The New Institutionalism“ charakterizoval „starý inštitucionalizmus“ piatimi charakteristikami:
1. legalizmus (právna koncepcia zameraná na hlavnú úlohu práva pri vládnutí)
2. štrukturalizmus (determinuje a ohraničuje správanie)
3. holizmus (využívanie komparatívnej metódy)
4. historicizmus (analýza politického systému z pohľadu histórie)
5. normativizmus (zameranie sa na vládnutie „dobrej vlády“)

James March a Johan Olsen – autori pojmu „nový inštitucionalizmus“.
Zdôraznili, že politicko-vedný výskum musí byť orientovaný behavioristicky.

„Starý inštitucionalizmus“ je charakteristický deskriptívno-induktívnými metódami.
„Nový inštitucionalizmus“ je založený na deduktívnych metódach.

David Marsh a Garry Stoker rozlišujú 7 druhov nového inštitucionalizmu:
1. Normatívny inštitucionalizmus – študuje normy a hodnoty jednotlivcov vo vzťahu k politickým inštitúciam.
2. Inštitucionalizmus racionálnej voľby – opiera sa o teóriu racionálnej voľby.
3. Historický inštitucionalizmus – založený na tom, ako sa správajú jednotlivci v minulosti.
4. Empirický inštitucionalizmus – opiera sa o empirický princíp.
5. Medzinárodný inštitucionalizmus – ukazuje ako správanie štátov limitované na medzinárodnej sfére.
6. Sociologický inštitucionalizmus – ukazuje ako inštitúcie ovplyvňujú spoločnosť.
7. Sieťový inštitucionalizmus – ukazuje na vzťah jednotlivca a skupiny.

Nový inštitucionalizmus je jednotný, ale vnútorne značne diferencovaný prístup k politike a vládnutiu.
Nový inštitucionalizmus definuje inštitúcie, ktoré ovplyvňujú správanie jednotlivcov v kontexte organizácie.

Prínos nového inštitucionalizmu:
Politické inštitúcie už nie sú chápané ako politické organizácie, ale ako súbor pravidiel pre individuí.
Formálne pravidlá štátu sa už chápu ako veľmi špecifické formulácie pravidiel.

Kým „starý inštitucionalizmus“ posudzuje „dobrú a zlú vládu“, nový identifikuje viacero možností.
Kým „starý inštitucionalizmus“ používa holistický prístup, nový skúma aj dielčie stránky politického života.

Question 19

Politický systém, Eastonov systém

Answer 19

Zavedenie tejto kategórie – 50. a 60. roky 20. storočia – Easton
Politický systém je podľa Eastona – je interakcia, prostredníctvom ktorej sa autoritatívne šíria hodnoty v spoločnosti.

Štrukturálny funkcionalizmus:

Predstaviteľ Parsons - politika chápaná ako funkčný podsystém spoločnosti.

Politický systém je súhrn úloh interakcie, ktorý je otvorenejši ako inštitúcie, organizácie či skupiny.

Parsons rozlišuje 3 typy politického procesu:
1. cirkuláciu
2. rozvoj
3. štrukturálne zmeny
Hlavnou funkciou politiky je fungovanie systému a dosiahnutie cieľov.

D. Easton – Metóda „vstup-výstup“
- vychádza z kybernetiky
- je to analýza vnútrosystémových a medzisystémových väzieb
- sústreďuje pozornosť na zmenu a interakciu
Politická analýza skúma 4 hlavné kategórie:
1. systém
2. prostredie
3. reakciu
4. spätnú väzbu
Politický systém ma 2 druhy systémov – mimosociálne a vnútrosociálne.
Eastonov systém tvoria prvky a vzťahy, ktoré medzi nimi existujú.
Easton interpretuje politický život ako komplexný rad procesov, cez ktoré sú vstupy konverzované na výstupy.
Najdôležitejšie atribúty systému:
1. požiadavky
2. podpora (spája politický systém s prostredím)
3. premena vstupov na výstupy
Základné politické entity:
1. moc (autorita)
2. režim
3. politické spoločenstvo

Zavedenie kategórie politického systému – prechod od tradicionalistických (deskriptívnych) k moderným (analytickým) teóriám.

Question 20

Horizontálna a vertikálna deľba moci

Answer 20

Horizontálna deľba moci – vymedzuje kompetencie, vývoj a kontrolu štátu. Rozdeľuje centrum moci na tri zložky. Všetky tri zložky sú navzájom nezávislé, rovnakú moc má každá z nich. Sú to:

1.) zákonodarná moc = legislatíva – kolektívny orgán štátnej moci, rozhodujúci je názor väčšiny, reprezentujú ho najsilnejšie politické strany, volený v priamych voľbách. Jeho úlohy a právomoci: prijíma, mení ústavu, schvaľuje štátny rozpočet, schvaľuje programy vlády, menuje sudcov.

2.) výkonná moc = exekutíva – jej predstaviteľom je:
· vláda - najvyšší orgán výkonnej moci i štátnej správy, je to zbor ministrov na čele s predsedom. Jej úlohou je uvádzať rozhodnutia do života, pripravovať návrhy zákonov, starať sa o bezpečnosť občanov. Najdôležitejšia je funkcia premiéra, ministra zahraničných vecí, hospodárstva a financií.
· hlava štátu = prezident - uzatvára a dojednáva zmluvy, reprezentuje, je hlavný vojenský veliteľ, má čestné a výsostné práva

3.) súdna moc = jurisdikcia - má kontrolovať zákonodarnú a výkonnú moc. Najvyššiu právomoc má Ústavný súd SR v Košiciach - posudzuje zákony, rozhodnutia vlády, či nie sú v rozpore s platnou ústavou. Je potrebná jeho nezávislosť

Túto formu vlády uznáva J. LOCKE v diele „Dve rozpravy o vláde“ – vypracoval koncepciu deľby moci. Všetky tri zložky majú byť oddelené, aby sa moc nesústredila v rukách len jedného človeka.

MONTESQUIEU Rozdelenie moci chápe ako proces vzájomného vyvažovania zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci - je to akýsi princíp bŕzd a protiváh.

Vertikálna deľba moci – nižšie orgány štátnej moci sú plne politicky zodpovedné vyšším orgánom.

Question 21

Teoretické a metodologické prístupy v politológii

Answer 21

Veľká trojica – Almond, Easton, Deutsch – zdôrazňuje možnosti vytvoriť všeobecnú empiricky obsažnú teóriu politiky.

3 metodologické prístupy:
1. Normatívno-ontologický prístup:
Jeho cieľom je spojiť etiku a s politikou.
Predstavitelia Friedrich, Fraenkel, Jouvenal, Stammen.
Kritizovali moderné ideológie – pozitivizmus, marxizmus, historizmus, behaviorizmus.
Ústredné oblasti prístupu – filozofická antropológia, etika a personalizmus.
Základné kategórie prístupu sú „spoločenské dobro“ a „common sense“.

2. Empiricko-analytický prístup:
   Prívrženci označujú ako „kritický racionalizmus“, protivníci ako „pozitivizmus“.
   Predstavitelia Popper a Albert sú scientisti.
   Kritika metafyziky a prorokovanie ideálneho štátu.
   Cieľ prístupu: vytvoriť základy jednotnej vedy s univerzálny metodickým aparátom na základe logických princípov.
   Popper (dielo „Objektívne poznanie“) - tvrdí, že motorom vedeckého poznania je princíp kritiky.
   Albert v diele „Traktát o kritickom rozume“ sa pokúsil určiť súvislosť medzi politikou a kritickým rozumom.
3. Kriticko-dialektický prístup:
   označovaný ako „neomarxistický“ alebo „historicko-dialektický“.
   Tento smer vychádza z absolutizovania pravdy a morálky.
   Predstavitelia – Adorno, Horkheimer, Marcuse, Habermas.
   Kritizujú iné prístupy za ideologické zahmlievanie mocenských procesov.
   Predstavitelia chápu spoločnosť ako celok.

Question 22

Verejná mienka v politike

Answer 22

Verejná mienka je dôležitou súčasťou politickej sféry spoločenského života.

Verejná mienka zároveň vyjadruje názory občanov k činnosti politických strán, hnutí, skupín a inštitúcií.

Faktory formovania:
1. Sociálna príslušnosť ľudí.
2. Životné osobné skúsenosti ľudí.
3. Intelektuálna úroveň ľudí.
4. masovokomunikačné prostriedky.

Question 23

Klasické teórie demokracie

Answer 23

• moc vychádza z ľudu a ľud má právo vykonávať vládu.

Antická demokracia:
Platón rozlišoval:
- monarchiu a tyraniu
- aristokraciu a oligarchiu
- demokraciu, kt. stala anarchiou.
Podľa Platóna majú vládnuť…

Aristoteles – tvrdil, že predpokladom demokracie je sloboda.
Vytvoril svoju klasifikáciu vládnych foriem.

Umiernená a radikálna demokracia:
- do 19. st. bola myšlienka, že demokracia je vhodná len pre malé obce a nie pre veľké štáty.

V 17. a 18. storočí v Anglicku a vo Francúzsku vznikli hnutia proti absolútnemu štátu.
Z toho vznikli demokratické myšlienky.
J. Locke (dielo „Dve pojednania o vláde“) teoreticky zdôvodnil demokraciu.
Ch. Montesquieu
- ak má moc celý národ…
- ak má moc časť národa…
Pod ľudom chápal bohaté meštiactvo.
J. J. Rousseau (dielo „Spoločenská zmluva“) požadoval priamu demokraciu.
Kládol rovnosť pred slobodu.
Bol radikálny demokrat.

Liberálna teória reprezentatívnej demokracia a učenie o revolučnej priamej demokracii
Väčšina mysliteľov demokraciu kritizovala kvôli radikálnym experimentom francúzskej revolúcie.
Ale aj kvôli dielu „K večnému mieru“ od I. Kanta, v ktorom demokraciu kritizoval.

Tocqueville v diele „O demokracii v Amerike“ demokraciu analyzoval a stal sa prvým teoretikom modernej masovej demokracie.
Charakterizoval americkú ústavu ako model v ktorom sa realizovala demokracia a princíp rovnosti.
Bol demokrat a liberál „nového typu“.

Mill – významný teoretik liberalizmu, analyzoval Tocquevillove dielo.
Požadoval reprezentatívnu demokraciu kombinovanú s prvkami participačnej teórie.
Obával sa tyranie väčšiny (fyzickej, ale aj duchovnej a intelektuálnej).
Bol demokrat a liberál.

K. Marx – analyzoval industriálnu spoločnosť.
Bol komunista a odsúdil demokraciu, pretože umožňovala realizáciu vlády buržoázie.
Chcel vybudovať sociálny systém s vládou robotníckej triedy.
Chcel demokraciu na princípe zjednotenia štátnej moci a kontrole ľudí, na ideologickom a politickom monizme odmietajúcom opozíciu a pluralizmus.
Jeho koncepcia „socialistickej ľudovej“ moci (diktatúra proletariátu) inšpirovala Lenina a ruských bolševikov v ich snahe o vytvorenie totalitných štruktúr spoločnosti.

Question 24

Moderné teórie demokracie

Answer 24

1) Elitistická teória demokracie M. Webera
- chápal demokraciu ako „vládu ľudu ľudom zvolenou elitou“.
- Požadoval zmenu volebného systému
- požadoval účasť všetkých strán a subjektov na politických procesoch.
- Bol za priamu demokraciu

2) Ekonomické teórie demokracie
Tvorcovia - Schumpeter a Downs.
Schumpeter ekonomickú teóriu politiky chápe ako trh medzi mocou alebo volebnymi hlasmy.
Downs: Politika – politický trh, kde sa stretávajú podnikatelia (politické strany) a kupujúci (voliči).
Downs a jeho model demokracie:
- všetci občania disponujú hlasmi
- voľby sa konajú pravidelne
- volia sa strany, existujú aspoň dve
- strany a koalície zvolené väčšinou preberajú vládu

Question 25

Priama/nepriama demokracia

Answer 25

Priama demokracia: možnosť občanov rozhodovať o verejných veciach.
Formy:
1) referendum: hlasovanie o návrhu alebo prijatí zákona.
Typy referenda:
- obligatórne (vstup do štátneho zväzku)
- fakultatívne (možnosť odmietnuť zákon)
- vládne (prezident, vláda, parlament)
2) plebiscit: rozhodovanie ľudu o konkrétnej otázke (atómová elektráreň, diaľnica a pod.)

Nepriama (zastupiteľská) demokracia: prijímanie politických rozhodnutí poslancami. Občania = zdroj moci, poslanci = nositelia moci. Poslanci sa k moci dostávajú prostredníctvom volieb.
Charakteristika demokratických volieb:
1) všeobecné = (všetci nad 18 rokov)
2) rovné = (1 občan/1 hlas)
3) priame = (nesprostredkovane)
4) tajné = (len volič vie, koho volil)

Question 26

Pluralizmus/neopluralizmus

Answer 26

Pojem pluralizmus prvýkrát použil radikálny pluralista Laski v 1915.
Predstavitelia pluralizmu ako teórie sú Brun, Leroy a Benoist.
D. Truman – klasik skupinového pluralizmu.

Pluralistický (teda úplne demokratický) je taký systém, v ktorom záujmové skupiny majú možnosť svoje záujmy vymenovať s inými záujmovými skupinami.
Tým bráni vzniku autokratickej mocenskej elity.
R. Dahl – tvorca modernej verzie pluralizmu – polyarchie.
Podľa neho musí existovať viacero centier moci, z ktorých ani jedno nie je celkom suverénne.
W. Kelso – uvádza 4 typy demokracie:
1. polyarchia – teda demokracia ako mocenský zápas politických elít.
2. pluralizmus laissez-faire – jej znakom je slobodná súťaž politických predstáv a síl pričom štát hrá rolu udržovateľa poriadku.
3. korporatívny pluralizmus – kladie dôraz na vzťah medzi záujmovými skupinami a centrálnymi úradmi.
4. sociálny pluralizmus – orientovaný na spoločnosť.

Neopluralizmus je teória permanentnej zmeny prostredníctvom reforiem.
Neopluralisti sú proti požiadavkám na štátnu suverenitu a požadujú „otvorenú spoločnosť“.
Fraenkel - je nemecký politológ, zakladateľ neopluralizmu.
Definoval pluralizmus ako „rovnovážnu existenciu množstva skupín vo vnútri štátneho spoločenstva“.
Tvrdí, že pluralizmus je „štátnou teóriu reformizmu“.

Lowenstein – neopluralista, chápe pluralizmus ako element vertikálnej kontroly v systéme deľby moci.

Question 27

Teórie sociálnej a participačnej demokracie

Answer 27

Teórie sociálnej a participačnej demokracie
Ich hlavným znakom je komplexná reforma štátu, spoločnosti a hospodárstva, aby demokracia viedla k maximálnej rovnosti.
Bernstein – zakladateľ tohto smeru.
Požiadavky sociálnej demokracie: družstevníctvo, samospráva, spoluúčasť zamestnancov na riadení podniku.
Sociálna demokracia obsahuje participačný a etatistický komponent.

Sociálno-právny štát – štát, v ktorom sa sociálny poriadok dosahuje zásahmi štátu v rámci práva a ústavy (v duchu sociálnej rovnosti).

Sociálnu demokraciu kritizoval M. Weber.

Pojem „participácia“ prvýkrát použil Aristoteles.
Participáciu chápeme ako účasť na moci v politickej sústave,.
Súčasná participačná teória sa delí na 2 smery:
- empiricko-analytický
- normatívny
Participačná demokracia môže byť:
- totálna (komplexná)
- umiernená (sektorová)
Cieľom totálnej participácie je nahradenie mocenských štruktúr kontrolou „zdola“ – spoločenským rozhodovaním.

Question 28

Parlamentná a prezidentská demokracia

Answer 28

Obe sú formy parlamentarizmu, v ktorých má parlament rozhodujúcu úlohu pri prijímaní zákonov.
V parlamentnej demokracii – má parlamentná väčšina právo odvolať vládu.
Je charakteristický „dvojitou exekutívou“ – šéf vlády (premiér, kancelár) a hlava štátu (prezident).
V prezidentskej demokracii – sú parlament a vláda relatívne nezávislé.
Tento systém ideálne funguje v USA.
V tomto systéme je šéf vlády zároveň hlavou štátu – prezident.

Question 29

Vodcovstvo

Answer 29

Politický vodca (leader) je ten, čo vedie a riadi ostatných.
Štyri základné vízia politických vodcov:
1. charizmatický vodca – stotožňovaný s mýtickou bytosťou.
2. vodca ako obchodník – má cit pre ľudské potreby, ktoré musí uspokojovať.
3. vodca ako bábka – manipulovateľný vodca.
4. vodca ako bojovník – napr. DeGaulle a Churchill stratili vodcovstvo po vojne, stali sa zbytočnými.
Vlastnosti politických vodcov:
1. základné politické presvedčenie
2. štýl konania
3. motivácia kariéry
4. reakcia na stresy
5. okolnosti pôvodu a role vodcu
Politické vodcovstvo je aktivita, ktorá spočíva na vedení a riadení pri dosahovaní spoločných cieľov v oblasti politiky.

Question 30

Nový kontraktualizmus

Answer 30

Mac Intyre (dielo „Strata cnosti“) – Tvrdil, že čisto empirický a pozitivistický prístup k politike nie je správny.
Centrálnym pojmom politického poriadku je spravodlivosť.
Spravodlivosťou sa zaoberali už Platón v Ústave či Aristoteles v Politike.
Rawls – americký filozof, napísal dielo Teória spravodlivosti v 1971.
Koncepcia spravodlivého štátu – je to štát, ktorý garantuje základné slobody rovné pre všetkých členov spoločnosti.
Koncepciu „spravodlivosť ako slušnosť“ chápal ako filozofický základ pre konštitučnú demokraciu.

Kritizovali ho predstavitelia ďalších vplyvných smerov politickej filozofie – komunitaristi a libertariáni.
Komunitaristi – Sandel, Taylor a Walzer.
Libertariáni – liberáli, ktorí tvrdia, že sloboda a „minimálny štát“ sú jedinou zárukou politickej spravodlivosti.
Libertariáni tvrdia, že „jedinou úlohou štátu má byť ochrana jednotlivca a zabezpečenie jeho právo – to je jediné ospravedlňuje jeho existenciu“.

R. Nozick (dielo „Anarchia, štát a utópia“) – libertarián, analytický politický filozof.
Vo svojej koncepcii argumentuje na základe teórie racionálnej voľby.
Tri typy teórií spravodlivosti podľa Nozicka:
1. princípy „výsledného stavu“
2. modelové princípy
3. historické princípy

Distribučná spravodlivosť je založená na histórii, je teda dôležité ako k nej došlo.