EUI Flashcards
- Činitele kreovania integrácie v Európe po 2. sv. vojne
Politické činitele:
* Boj proti nacionalizmu – štáty si nemali navzájom škodiť, a okrem OSN sa vyžadovalo vytvoriť nijaké zoskupenie aj v samotnej Európe, keďže vypukli tu svetové vojny – vznikla Rada Európy – kooperačná platforma, nemohla ciele naplniť
* Kreovanie novej politickej mapy Európy – snaha zastaviť rozpínavosť komunizmu z východu – podpora od USA
* Nové rozloženie síl – snaha, aby sa západná Európa nestala bojiskom medzi dvomi mocenskými blokmi
* Nemecká otázka – potrestanie/oslabenie Nemecka? Nakoniec prevážila potreba mať Nemecko na svojej strane
Ekonomické činitele:
* Nové ekonomické usporiadanie sveta – vytvorenie IMF (Medzinárodný menový fond), IBRD (Medzinárodná banka pre obnovu a rozvoj), GATT (Všeobecná dohoda o clách a obchode). Niečo čo zabezpečovalo liberalizáciu medzinárodného obchodu.
* Hospodárske problémy v Európe Marshallov plán (USA) vytvorenie OEEC (Organizácia pre európsku hospodársku spoluprácu) jedna z podmienok čerpania pomoci v rámci OEEC – prehĺbiť ekonomickú spoluprácu
+
- hospodárske problémy - Marshallov plán - pomoc krajinám Európy po 2. sv. Vojne, najdôlež.
Výsledok západoeuropsk. Úsilia o odpor proti komunizmu - George C. Marshall v 1947 vytvoril s expertmi plán - novú hospodársku stratégiu pre Európu z obáv, že komunisti sa dostanú k moci v Grécku, Tal a Franc
- mal pomôcť západnej Európe
- stali za nim aj silné obchodné záujmy Európa pre Ameriku predstavovala obrovský trh
- táto pomoc nemala len finančnú dimenziu, ale zahŕňala aj obilie, stroje a vozidlá vyrobené v USA
- podmienky tohto plánu boli nastavené aby podporovali federálnu Európu a Európania mali súhlasiť so spoločným programom hospod. obnovy
- 1948 bol plán schválený ponukli pomoc 12 miliard dolárov
- Plán bol kritickým bodom eur. integrácie
- Eur. Krajiny sa zišli na konferencií v Paríži -cieľ určiť výšku požadovanej pomoci a vytvorili stálu organizáciu OEEC
- vznik OEEC (organizácia pre európsku spoluprácu v EÚ) - keď štáty chceli čerpať pomoc museli prehĺbiť spoluprácu pri vzájomnej hospod. Obnove a prehlbenie ekonomickej spolupráce
- nástroj americkej administratívy na propagáciu novej stratégie
- vznikla v 16.4.1948 – malo 13 členov (Norsko, Island, Švajč, Turecko)
- niektorí EÚ vnímajú ako dieťa USA
- OEEC rozdelilo americkú pomoc medzi svojich členov, dôlež. Úloha bola šírenie eur. Hospod. Integrácie -znížili sa vnútroeuropske obchodné bariéry, zlepšil sa vnútroeur. Platobný systém vytvorením Eur. Plat únie (EPU)
- väčšia internalizácia výroby, väčšia deľba práce
- bola medzivládnou organizáciou podliehajúca Rade ministrov, rozhodovalo sa v nej na základe jednomyseľnosti
- neskôr – rast medzinárodného obchodu, internacionalizácia výroby a neistoty spojené s pohybmi výmenných kurzov
- Intergovernmentalizmus
Intergovernmentalizmus alebo medzivládny prístup je jednou z teórii európskej integrácie. Predpokladá vytvorenie inštitucionalizovanej spolupráce suverénnych štátov a usiluje o zachovanie atribútov suverenity.
Napríklad, EÚ sa považuje za rovnocennú, nie nadradenú, národným štátom. Integrácia napreduje len do tej miery, do akej si to želajú vlády jednotlivých štátov, takým spôsobom Intergovernmentalizmus predstavuje spôsob, ako obmedziť udeľovanie právomocí nadnárodným inštitúciám.
- Federalizmus (supranacionalizmus)
Federalizmus je politická teória, ktorá obhajuje systém vlády, v ktorom je moc rozdelená medzi centrálnu autoritu a zložkové jednotky. Сentrálna vláda a zložkové jednotky majú svoje vlastné sféry pôsobnosti a každá je zodpovedná za svoje vlastné záležitosti. Centrálna vláda sa zvyčajne zaoberá záležitostami národného záujmu, zatiaľ čo zložkové jednotky sa zaoberajú záležitostami miestneho záujmu.
Nadnárodnosť je súvisiaci pojem, ktorý zdôrazňuje autoritu medzinárodných organizácií nad národnými vládami. V nadnárodnom systéme majú medzinárodné organizácie právomoc prijímať rozhodnutia, ktoré sú záväzné pre členské štáty. To znamená, že členské štáty sú zo zákona povinné dodržiavať rozhodnutia medzinárodnej organizácie, aj keď s nimi nesúhlasia.
V Európskej únii sa federalizmus realizuje v obmedzenej forme. Nadnárodné orgány majú právomoc prijímať zákony a rozhodnutia v určitých oblastiach, ako je obchod, ekonomika, poľnohospodárstvo, doprava, energetika, bezpečnostná a obranná politika. V iných oblastiach, akými sú školstvo, zdravotníctvo, kultúra, však zostáva moc v rukách národných vlád.
V poslednej dobe je v Európskej únii trend smerom k zvýšenému federalizmu. Je to preto, že členské štáty EÚ čelia množstvu spoločných problémov, ktoré nemožno vyriešiť medzivládnym prístupom. Príkladmi takýchto problémov sú migrácia, terorizmus, klimatické zmeny.
- Európske spoločenstvo uhlia a ocele
- Európske spoločenstvo uhlia a ocele bolo prvým integračným združením západoeurópskych štátov založeným na princípoch nadnárodnej integrácie, ktoré vzniklo podpisom Parížskej zmluvy v roku 1951 na obdobie 50 rokov. Myšlienku vytvorenia ESUO prvýkrát navrhol Robert Schuman, francúzsky minister zahraničných vecí v roku 1950.
- Cieľom bolo podporiť hospodársky rozvoj, zamestnanosť a zlepšiť životnú úroveň prostredníctvom spoločného trhu.
- Zakladajúcimi členmi bolo Francúzsko, Spolková republika Nemecko, Taliansko, Belgicko, Holandsko a Luxembursko.
Na čele stál Vysoký úrad s nezávislými komisármi, bol to nadnárodný orgán s rozhodovacou právomocou. Ďalej fungovalo Zhromaždenie, Rada ministrov a Súdny dvor.
Podpísaná: 18. apríla 1951
Účinná od: 23. júla 1952
Platnosť skončila: 23. júla 2002
- Rímske zmluvy
- marca 1957 v Ríme boli podpísané 2 zmluvy – Zmluva o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS) a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (EURATOM), ktoré vstúpili do platnosti 1. januára 1958.
Zmluva o EHS vytvorila spoločný trh založenú na voľnom pohybe tovarov, osôb, služieb a kapitálu. Zakladajúce krajiny si dali za cieľ dosiahnuť hospodársky a sociálny pokrok prostredníctvom odstránenie obchodných a ostatných prekážok medzi sebou.
Cieľom bolo vytvoriť colnú úniu, zlepšiť životné a pracovné podmienky, zabezpečiť vyvážený obchod a spravodlivú súťaž.
Zmluva tiež predpokladala vytvorenie spoločných inštitúcií EHS, akými sú Rada Európskej únie, Komisia Európskej únie a Európsky parlament.
Druhá Rímska zmluva založila Euratom, ktorý bol určený na rozvoj mierovej jadrovej energie. Zmluva tiež stanovila vytvorenie spoločných inštitúcií Euratomu, ako sú Rada Euratomu, Komisia Euratomu a Európsky parlament.
- Dimenzie ekonomickej integrácie (D,W,E) v EÚ
Dimenzie ekonomickej integrácie v Európskej únii (EÚ) možno charakterizovať ako prehlbovanie, rozširovanie a rozširovanie.
- Deepening sa rozumie proces zvyšovania úrovne hospodárskej spolupráce a integrácie medzi členskými štátmi EÚ. To možno dosiahnuť opatreniami, ako sú:
- Harmonizácia zákonov a nariadení: to znamená dohodnúť sa na spoločných normách pre tovar, služby a pracovníkov, čím sa podnikom uľahčí cezhraničné pôsobenie.
- Vytváranie spoločných trhov
- Prijatie spoločnej meny
- Widening sa vzťahuje na proces prijímania nových členov do EÚ. To zvýšilo veľkosť a rozmanitosť trhu EÚ, čím sa stal konkurencieschopnejším a odolnejším.
- Enlargement sa týka procesu, ktorý pomáha novým členským štátom integrovať sa do hospodárstva EÚ. To zahŕňa poskytovanie finančnej pomoci, technickej podpory a prístupu na trhy a programy EÚ.
- Rozširovanie ES v 70. rokoch
Európske spoločenstvo uhlia a ocele bolo založené na princípe nadnárodnej integrácie, čo vyvolalo v Spojenom kráľovstve obavy zo straty suverenity. Uskutočnili sa neúspešné pokusy presvedčiť Šestku, aby nebola taká ambiciózna a zamerať sa na zónu voľného obchodu. To sa stalo základom Štokholmskej konvencii v roku 1960, ktorá založila Európske združenie voľného obchodu/EFTA, členmi ktorej boli Rakúsko, Dánsko, Nórsko, Portugalsko, Švédsko, Švajčiarsko a Spojené kráľovstvo. Napriek tomu, že integračný proces v štátoch EFTA bol úspešný, nemal taký priaznivý vplyv na ekonomiku ako v Európskom hospodárskom spoločenstve/EEC. Okrem toho Veľká Británia bola odrezaná od dôležitých trhov Francúzska a Nemecka.
Preto v roku 1961 Spojené kráľovstvo požiadalo o členstvo, ale rokovania boli neúspešné kvôli francúzskemu prezidentovi de Gaulla, ktorý sa obával, že Spojené kráľovstvo podkope pozíciu Francúzska v Európe, zasiahne do francúzsko-nemeckého spojenectva a obával sa „amerického vplyvu“ Veľkej Británie.
- 1967 UK, Írsko a dánsko a Nórsko opäť podali žiadosť o členstvo ale franc opäť odmietlo
Teda štátu bolo zakázané členstvo, kým de Gaulla nenahradil Georges Pompidou a Spojené kráľovstvo vstúpilo v roku 1973 spolu s Dánskom a Írskom, ktoré o členstve požiadali spolu s UK, ale po odmietnutí UK svoje žiadosti stiahli.
O členstvo požiadalo aj Nórsko, ktoré však nevstúpilo v dôsledku negatívneho výsledku referenda. (1972/1994)
- Nórsko – počas pristupových rokovaní dosiahlo veľa výnimiek, nevstúpilo lebo vstup bol zamietnutý v celonárodnom referende 26.9.1972
- 1973 – dohoda o voľnom obchode – upravenie vzťahov ES a Nórska Haagský summit
- Stredomorské rozširovanie
V 50. rokoch 20. storočia nebolo Grécko vhodné na členstvo v ESUO, pretože ekonomika bola málo rozvinutá a prevažne agrárna a boli kultúrne rozdiely. Preto keď štát požiadal o členstvo v EHS, dostal prechodné obdobie, ktoré bolo dohodnuté formou Asociačnej dohody, ktorá bola pozastavená počas vojenskej diktatúry. Po všeobecných voľbách v roku 1974 grécka vláda deklarovala svoje želanie stať sa plnoprávnym členom združenia. Rada ministrov zamietla návrh Komisie na prechodné obdobie a Grécko získalo členstvo v roku 1981.
Španielsko a Portugalsko boli do polovice 70. rokov politicky autoritárskymi diktatúrami, s ktorými zakladajúce štáty zaobchádzali opatrne. Ekonomicky boli štáty prevažne agrárne a málo rozvinuté. Napriek tomu že rokovania o asociácii sa začali v roku 1962, až po skončení diktatúr bolo možné plné členstvo. Rokovania sa začali v roku 1977 a boli obavy z masívneho prílevu lacnej pracovnej sily. Ťažkosti však pomohli prekonať politické faktory ako politická stabilita v južnej Európe, teda ochrana strategických území pred totalitou a prepojenie so severom. Portugalsko a Španielsko sa stali členmi v roku 1986.
- Jednotný európsky akt & Maastrichtská zmluva
Jednotný európsky akt (SEA) podpísaný v roku 1986 (február) v Luxemburgu a Haagu je prvou revíziou Rímskych zmlúv. Zmenil a doplnil zmluvu o založení EHS a pripravil pôdu na dokončenie jednotného trhu a určil termín jeho dokončenia. Zmluva posilnila inštitucionálny systém, napríklad Rada ministrov v mnohých oblastiach rozhoduje kvalifikovanou väčšinou, posilnili sa legislatívne právomoci Európskeho parlamentu a vytvoril sa spoločný rozhodovací postup. Stretnutia v rámci Európskej rady boli právne uznané.
Dátum nadobudnutia účinnosti: 1. júla 1987
Maastrichtská zmluva alebo Zmluva o Európskej únii je podpísaná v Maastrichte 7. februára 1992 a vstúpila do platnosti 1. novembra 1993. Zmluva zmenila názov Európskeho hospodárskeho spoločenstva na Európske spoločenstvo.
Okrem toho vytvorila novú politickú a ekonomickú štruktúru – Európsku úniu, pozostávajúcu z 3 pilierov: Európske spoločenstvá, Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika (CFSP) a Spravodlivosť a vnútorné záležitosti (JHA).
Hlavným cieľom bolo nasmerovať EÚ k spoločnej zahraničnej a menovej politike spolu s vytvorením centrálnej banky do roku 1999. Zmluva sa rovnako usilovala iniciovať úvahy o spoločnej obrannej, občianskej a ochrannej politik. Ďalej ustanovila právny základ 6 nových spoločných politík EÚ, posilnila právomoci EP a zaviedol sa pojem Európskeho občianstva.
- Rozšírenie o štáty EFTA
V roku 1992 sa začali rokovania o členstve s Rakúskom, Fínskom a Švédskom a v roku 1993 s Nórskom. Po skončení studenej vojny bola väčšia sloboda pre neutrálne štáty ako Rakúsko a Švédsko (ako aj Švajčiarsko). Pre Fínsko zmizli ťažkosti spojené s geografickou izoláciou a osobitným postavením vo vzťahu k Sovietskemu zväzu.
V rámci samotnej EÚ existovali obavy, že rozšírenie by mohlo ohroziť program európskeho trhu (SEM), preto sa objavil návrh na vytvorenie Európskeho hospodárskeho priestoru medzi EÚ a EFTA, ktorý by v podstate rozšíril program vnútorného trhu na štáty EFTA a zabránil expanzii do EÚ. Dohoda o EEA bola podpísaná v roku 1992. Švajčiarsko po neúspešnom referende o EEA stiahlo žiadosť o vstup do EÚ. V roku 1995 boli do EÚ prijaté Švédsko, Fínsko a Rakúsko. Štáty boli dobre pripravené na vstup do EÚ, pretože mali dobre fungujúce trhovú ekonomiku a silné demokratické systémy, a okrem toho boli pripravené na rokovania o EEA. Nórsko nevstúpilo podľa negatívneho výsledku druhého referenda.
* CH – stiahlo žiadosť po neúspešnom referende o EEA
- Amsterdamská zmluva & Zmluva z Nice
Amsterdamská zmluva podpísaná v roku 1997 a vstúpila do platnosti v roku 1999, zmenila Zmluvu o Európskej únii. Zmluva definovala základné práva občanov EÚ. Posilnila spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku (SZBP) EÚ a vytvorila pozíciu Vysokého predstaviteľa EÚ pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku. Schengenské dohody sa stali súčasťou právneho systému EÚ. V oblasti Tretieho piliera bola rozšírená policajná a súdna spolupráca v imigračnej politike a ochrane menšín. Inštitúcie EÚ môžu pozastaviť práva členskej krajiny (Sankcie).
Zmluva z Nice podpísaná v roku 2001 a vstúpila do platnosti v roku 2003, zmenila Zmluvu o Európskej únii (Maastrichtská zmluva) a Zmluvu o fungovaní Európskej únie a pripravila EÚ na najväčšie jednorazové rozšírenie v roku 2004.
Zmluva posilnila legitimitu a efektívnosť inštitúcií EÚ a upravila ich veľkosť a spôsob fungovania: upravila zloženie EK a zloženie EP, rozšírila jeho právomoci. Zmenil spôsob rozhodovania v Rade EÚ podľa princípu dvojitej väčšiny. Radikálne sa reformoval Súdny dvor Európskej únie, zasadá v rôznych zloženiach, rozšírili sa právomoci Súdu prvého stupňa a na žiadosť Rady môžu vznikať subsidiárne súdy. Zavádzajú sa nové ustanovenia o posilnenej spolupráci.
- Rozšírenie 10+2
Po skončení studenej vojny a kolapsu komunizmu sa o členstvo aktívne usilovali štáty Východného bloku. Keď štáty strednej a východnej Európy začali s prechodom na trhovú ekonomiku so zameraním na európsku integráciu, združenie začalo uvažovať o expanzii na východ.
EÚ vytvorila v Kodani v roku 1993 všeobecné podmienky pre vstúp nových členov. Podľa kodanských kritérií sa rozhodlo, že štát musí rešpektovať demokratické princípy, mať voľný trh a byť ochotný akceptovať všetky už dohodnuté zákony EÚ.
V roku 2004 vstúpilo do EÚ 10 nových štátov: Cyprus, Česká republika, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Maďarsko, Malta, Poľsko, Slovensko a Slovinsko. Bolo to najväčšie jednorazové rozšírenie EÚ z hľadiska počtu štátov a obyvateľov. Bulharsko a Rumunsko vstúpili do EÚ v roku 2007 a Chorvátsko v roku 2013.
* Problémy: budovanie MÚ, vojna v Kosove, odmietnutie Turecka
- Zmluva o Ústave pre Európu & Lisabonská
zmluva
Zmluva o Ústave pre Európu mala nahradiť zakladajúce zmluvy EÚ jediným textom. Podpísaná v Ríme v roku 2004, ale jej ratifikácia nebola úspešná, pretože v národných referendách ju odmietlo Francúzsko a Holandsko. V roku 2007 podpísali ČŠ Lisabonskú zmluvu, ktorá inšpirovaná Zmluvou o Ústave pre Európu (2004).
Lisabonská zmluva podpísaná 13. decembra 2007 a vstúpila do platnosti 1. januára 2009, zmenila a doplnila Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva.
Rieši inštitucionálne zmeny, politik EÚ a posilňovanie demokracie. Odstránila trojpilierové usporiadanie EÚ, pričom všetky 3 piliere zlúčila. Bývalý druhý a tretí pilier je dnes zahrnutý v Zmluve o fungovaní Európskej únie, s tým úzko súvisí zrušenie Európskeho spoločenstva a jeho právnym nástupcom sa stala Európska únia s vlastnou právnou subjektivitou .
EP sa skladá zo zástupcov občanov EÚ a nie z národov štátov EÚ ako predtým. Má väčšiu zákonodarnú moc, predsedu EK volí väčšinou svojich členov a počet poslancov sa zvyšuje na maximálne 751.
Európska rada sa stáva oficiálnou inštitúciou EÚ, ktorá určuje politické smerovanie a priority. Rada EÚ pri schvaľovaní právnych predpisov uplatňuje nové pravidlá hlasovania väčšinou hlasov.
Právomoci Súdneho dvora EÚ sa rozširujú na všetky oblasti politiky EÚ okrem spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Európska centrálna banka je oficiálne uznaná ako inštitúcia EÚ.
Nové rozdelenie právomocí: Výlučná právomoc pokrýva oblasti, kde legislatívnu činnosť vykonáva len EÚ. Pod spoločné právomoci spadajú oblasti, v ktorých krajiny EÚ môžu vykonávať legislatívnu činnosť, ak tak EÚ nevykonala. A pod podporné právomoci patria oblasti, v ktorých EÚ prijíma opatrenia na podporu, koordináciu alebo doplnenie vnútroštátnych politík. Zmluva po prvýkrát stanovila oficiálny postup, ktorým sa majú riadiť členské štáty, ktoré chcú vystúpiť z Európskej únie (článok 50 ZEÚ).
- Proces výberu členov EK
(Урсула фон дер Ляєн)
Európska rada kvalifikovanou väčšinou navrhne kandidatúru predsedu EK Európskemu parlamentu, ktorý volí tohto kandidáta väčšinou hlasov svojich poslancov.
Ostatných členov komisie vyberie Rada EÚ kvalifikovanou väčšinou spolu so zvoleným predsedom Komisie na základe návrhov členských krajín. Po zmluve z Nice každý štát nominuje 1 komisára na funkčné obdobie 5 rokov. Predseda a ostatní členovia Komisie vrátane VYSOKÉHO PREDSTAVITEĽA ÚNIE PRE ZAHRANIČNÉ VECI A BEZPEČNOSTNÚ POLITIKU musia byť ako orgán schválení EP a následne vymenovaní Európskou radou na základe kvalifikovanej väčšiny.
Po Maastrichtskej zmluvy trvá funkčné obdobie komisára 5 rokov a je obnoviteľné. Od roku 2004 nominuje každý štát 1 komisára.
- Administratívne delenie EK (DGs, špecifiká
rezortov, hierarchia)
Administratívne delenie EK je založené na princípe funkčného rozdelenia právomocí. EK sa skladá zo 34 generálnych riaditeľstiev (GR), z ktorých každé zodpovedá za určitú oblasť politiky EÚ.
Špecifiká GR
Každé GR vedie generálny riaditeľ, ktorý je menovaný Radou Európskej únie na návrh Komisie. Generálny riaditeľ zodpovedá za celkové vedenie GR a za plnenie jeho úloh.
GR sa skladajú z oddelení a sekcií. Oddelenia zodpovedajú za konkrétne oblasti činnosti GR a sekcie za užšie otázky.
Rezorty
GR sa delia do štyroch hlavných rezortov:
- Ekonomický a finančný rezort zodpovedá za politiku EÚ v oblasti ekonomiky, financií, obchodu a poľnohospodárstva.
- Rezort zdrojov zodpovedá za personálne, finančné a administratívne záležitosti.
- Právny rezort zodpovedá za právnu politiku EÚ.
- Rezort zahraničnej politiky zodpovedá za zahraničnú politiku EÚ.
Hierarchia
Štruktúra EK má hierarchickú formu. Na vrchole hierarchie je komisár, ktorý riadi celú komisiu. Komisár je menovaný Radou Európskej únie na návrh Európskeho parlamentu.
Pod komisárom sú generálni riaditelia, ktorí zodpovedajú za konkrétne oblasti činnosti EK. Generálni riaditelia sú menovaní Radou Európskej únie na návrh Komisie.
Pod generálnymi riaditeľmi sú oddelenia a sekcie, ktoré zodpovedajú za užšie otázky. Oddelenia a sekcie vedú direktori a vedúci sekcií, ktorí sú menovaní generálnymi riaditeľmi.
- Funkcie a úlohy EK
EK je inštitúcia EÚ, ktorá Navrhuje nové právne predpisy na schválenie EP a Rade EÚ.
Riadi politiky EÚ a prideľuje finančné prostriedky EÚ teda EK stanovuje výdavkové priority a zostavuje a vykonáva ročný rozpočet.
Vymáha uplatňovanie práva EÚ vo všetkých členských štátoch spolu so Súdnym dvorom EÚ.
Zastupuje EÚ na medzinárodnej úrovni – EK hovorí v mene všetkých členov EÚ v medzinárodných organizácií, najmä v obchodnej oblasti (napr.– WTO).
- Zloženie Rady EÚ
Rada EÚ je zložená z 1 zástupca každého členského štátu na ministerskej úrovni, teda účastníkmi môžu byť ministri alebo štátni tajomníci. Rada EÚ nemá stálych členov, jej zasadnutia sa konajú v 10 rôznych zloženiach v závislosti od témy rokovania, na základe toho každý štát vysiela zástupcu, ktorý zodpovedá za danú oblasť politiky.
Zasadnutiam predsedá minister členského štátu, ktorý vykonáva polročné predsedníctvo Rady. Neexistujú žiadne voľby predsedníctva: každý štát príde na rad. Výnimkou je RADA PRE ZAHRANIČNÉ VECI, ktorej predsedá VYSOKÝ PREDSTAVITEĽ ÚNIE PRE ZAHRANIČNÉ VECI A BEZPEČNOSTNÚ POLITIKU.
Okrem toto v Rade EÚ neexistuje hierarchia, hoci RADA PRE VŠEOBECNÉ ZÁLEŽITOSTI má osobitnú koordinačnú úlohu a zodpovedá za inštitucionálne a administratívne záležitosti. RADA PRE ZAHRANIČNÉ VECI má tiež osobitné právomoci.
- COREPER
Coreper je skratka pre Výbor stálych predstaviteľov vlád členských štátov Európskej únie. Je to hlavné prípravné teleso Rady Európskej únie a zohráva kľúčovú úlohu pri rozhodovacom procese v EÚ.
Funkcie Coreperu
Coreper má tri hlavné funkcie:
Príprava zasadnutí Rady Európskej únie: Coreper pripravuje zasadnutia Rady Európskej únie tým, že preskúmava návrhy na akty EÚ, ktoré predložila Komisia. Coreper sa snaží dosiahnuť dohodu medzi členskými štátmi o týchto návrhoch, aby Rada mohla rýchlo a efektívne prijímať rozhodnutia.
Zabezpečenie jednotného konania EÚ: Coreper zabezpečuje jednotné konanie EÚ tým, že koordinuje pozície členských štátov voči Komisii a iným inštitúciám EÚ. Coreper sa tiež snaží riešiť akékoľvek rozdiely v názoroch medzi členskými štátmi.
Zjednodušenie rozhodovacieho procesu EÚ: Coreper zjednodušuje rozhodovací proces EÚ tým, že rieši akékoľvek technické problémy s návrhmi na akty EÚ. Coreper tiež pomáha Komisii pri formulovaní návrhov na akty EÚ tak, aby boli prijateľné pre členské štáty.
Kompozícia Coreperu
Coreper sa skladá z dvoch zložiek:
Coreper I: Coreper I sa zaoberá menej citlivými otázkami, ako sú napríklad zamestnanie, sociálna politika, vzdelávanie a kultúra. Coreper I sa skladá zo zástupcov stálych predstaviteľov členských štátov na úrovni úradníkov.
Coreper II: Coreper II sa zaoberá citlivejšími otázkami, ako sú napríklad poľnohospodárstvo, energetika, zahraničná politika a vnútorný trh. Coreper II sa skladá zo zástupcov stálych predstaviteľov členských štátov na úrovni veľvyslancov.
*
Coreper I pozostáva zo zástupcov stálych predstaviteľov a pripravuje prácu 6 zložení Rady („skupina Mertens“):
1. poľnohospodárstvo a rybárstvo
2. konkurencieschopnosť
3. vzdelávanie a kultúra
4. sociálna politika
5. životné prostredie
6. doprava, telekomunikácie a energetika. Coreper II pozostáva z stálych predstaviteľov a pripravuje prácu 4 zložení Rady („skupina Antici“):
1. zahraničné veci
2. spravodlivosť a vnútorné veci
3. všeobecné záležitosti
4. hospodárske a finančné záležitosti
- Predsedníctvo v Rade EÚ
Zasadnutiam predsedá minister členského štátu, ktorý vykonáva polročné predsedníctvo Rady.
Predsedníctvo v Rade EÚ je rotujúca funkcia, ktorú vykonávajú členské štáty EÚ v dvojmesačných intervaloch. Predsedníctvo je zodpovedné za riadenie práce Rady EÚ a za dosiahnutie spoločných rozhodnutí členských štátov v oblastiach, ktoré spadajú do právomoci Rady.
Úlohy predsedníctva v Rade EÚ zahŕňajú:
Plánovanie a riadenie práce Rady: Predsedníctvo je zodpovedné za plánovanie a riadenie práce Rady EÚ. To zahŕňa prípravu a riadenie zasadnutí Rady, ako aj rokovania s členskými štátmi a Európskou komisiou.
Reprezentovanie EÚ v medzinárodných rokovaniach: Predsedníctvo zastupuje EÚ v medzinárodných rokovaniach, ktoré sa týkajú oblastiach, ktoré spadajú do právomoci Rady.
Propagácia záujmov EÚ: Predsedníctvo je zodpovedné za propagáciu záujmov EÚ na medzinárodnej scéne.
Príprava predsedníctva
Členské štáty, ktoré sa chystajú prevziať predsedníctvo, začínajú s prípravami niekoľko mesiacov vopred. Prípravy zahŕňajú:
Vypracovanie programu predsedníctva: Program predsedníctva určuje priority predsedníctva a oblasti, na ktorých sa bude sústrediť.
Vytvorenie tímu predsedníctva: Tím predsedníctva je zložený z odborníkov z rôznych oblastí, ktorí pomáhajú predsedníctvu vykonávať jeho úlohy.
- Prijímanie rozhodnutí v Rade EÚ
Všetky rokovania a hlasovania Rady EÚ sú verejné. Rada EÚ môže rozhodovať jednoduchou väčšinou, kvalifikovanou väčšinou alebo jednomyseľne, v závislosti od toho, aké rozhodnutie sa má prijať.
* Zvyčajne je to kvalifikovaná väčšina (za návrh hlasuje 55% členských štátov, ktoré predstavujú aspoň 65% počtu obyvateľov EÚ / Na zablokovanie sú potrebné min. 4 štáty zastupujúcich aspoň 35% počtu obyvateľov EÚ).
* Oblasti ako zahraničná politika, rozšírenie EÚ, dodatky k hlavným zmluvám a dane vyžadujú jednomyseľný schválenie (všetky krajiny za).
* Jednoduchá väčšina (14 členských štátov) sa vyžaduje v prípade procedurálnych a administratívnych otázok.
- Funkcie a úlohy Rady EÚ
- Rada EÚ je dôležitým rozhodovacím orgánom, spoločne s EP prijíma právne predpisy EÚ na základe návrhov EK.
- Koordinuje politiky štátov EÚ.
- Tvorí zahraničnú a bezpečnostnú politiku EÚ na základe usmernení Európskej Rady.
- Schvaľuje ročný rozpočet EÚ spoločne s EP.
- Uzatvára dohody medzi EÚ a inými štátmi alebo medzinárodnými organizáciami. Rada poveruje Komisiu rokovať v mene EÚ, na základe návrhu Komisie rozhoduje o podpise a uzavretí zmlúv. Po tom, ako zmluvu ratifikujú všetky členské štáty EÚ, prijíma záverečné rozhodnutie o jej uzavretí.