ЗМП2 Flashcards
Subjekty MP - ŠTÁT
- Subjektmi vnútroštátneho pravá sú štát, fyzické osoby a právnické osoby. Mája spôsobilosť na pravá spôsobilosť na právne úkony.
- Subjektom medzinárodného pravá sú predovšetkým štáty a štátmi zriadené medzinárodné organizácie. Štáty ako pôvodne a plnoprávne subjekty medzinárodného pravá máju na rozdiel od subjektov vnútroštátneho pravá, okrem spôsobilosť na pravá a spôsobilosti na právne úkony aj plnú normotvornú spôsobilosť.
(subjektom medzinárodného práva je každá entita, ktorej medzinárodné právo priznáva spôsobilosť k právam a povinnostiam, a spravidla aj k právnym úkonom, bez ohl’adu na jej právnu povahu, či rozsah práv.)
Za subjekty medzinárodného práva tak možno považovať:
- suverénny stát;
- národ;
- povstalecké hnutie;
- medzinárodnú vládnu organizáciu;
- tzv. subjekty sui generis (Svätá Stolica, Rád Maltézskych rytierov, Medziná rodný výbor červeného kriza):409
- a v určitých pripadoch aj jednotlivca.
Typickými prejavmi subjektivity sú právo uzatvorať medzinárodné zmluvy, právo príjmať a vysielat diplomatickych zástupcov, právo sebaobrany, právo predložiť spornú vec rozhodovaciemu medzinárodnému orgánu, spôsobilosť k protiprávnemu správaniu a pod.
Všetky subjekty môžeme deliť na:
* Pôvodné – medzinárodnoprávna subjektivita je daná už samotnou existenciou → štáty, národy, povstalci a svätá stolica
* Odvodené – závisia od prejavu vôle iných, už existujúcich subjektov MP, vzniknú ak iné subjektu chcú aby mali subjektivitu –
medzištátne organizácie, zvrchovaný rád maltézskych ritierov, medzinárodný výbor červeného kríža, jednotlivci
Podľa rozsahu normotvornej spôsobilosti:
* Absolutna - suver.štáty, kt mozu pravne upravovat akékoľvek vztahy, ak to nie je v rozpore s kogentnymi normami.
* Čiastočná - v rozsahu zmocnenia členskými štátmi.
Podľa rozsahu spôsobilosti:
* Plna - štáty
* Obmedzená - medzinarodne vladne organizacie, narody presadzujuce svoje pravo na sebaurcenia a povstalecke hnutia.
* Marginalna/okrajova - jednotlivci
Podľa subjektivity (hľadisko voči komu je subjekt MP subjektom MP)
* Objektívna subjektivita – (zo vseobecneho MP) vzťahuje sa voči všetkým “erga omnes” – štáty a OSN. Uplatňuje
* Subjektívna subjektivita – (z partikularneho P) osoba podľa MP, iba voči tým ktorí vás uznali ako subjekt MP (Abcházsko, Palestína)
*Trvalý - štáty a MO
* Dočasné - povstalci ako bojujuca strana a tiež národ presadzujuci svoje pravo na sebaurčenie.
- Štát ako základný subjekt medzinárodného práva
- pôvodný a trvalý subjekt MP s absolútnou normotvornou spôsobilosťou
Ma vymedzene územíe, stále obyvateľstvo/ vladu-verejna moc / sposobilost vstupovat do vztahov s inymi statmi.
Pojem štátna suverenita: Suverenita je najvýznamnejší atribút štátu. Zahŕňa vnútornú suverenitu (moc štátu na svojom území) a vonkajšiu suverenitu (nezávislosť štátu v medzinárodných vzťahoch).
Druhy štátov:
Uznaný štát – má absolútnu MP subjektivitu
Neuznaný štát – má obmedzenú MP subjektivitu
Štáty sa klasifikujú podľa rôznych kritérií, napr. formy vlády (monarchie, republiky), politického systému (demokratické, totalitné), federatívneho usporiadania (unitárne, federálne).
Vznik a zánik štátu:
* prvotné osídlenie – územie nikoho, bez predošlého územného suveréna
- k tomu sa vyžaduje efektivita, skutočné ovládnutie územia, a súhlas tretích štátov – napr. Libéria
- optifikácia, tj. Oznámenie o osídlení a o skutočnom ovládnutí územia „bez pána a súhlas tretích štátov.“
- Rozpad koloniálnej sústavy – vznik nového štátu v rámci dekolonizačného procesu, kedy sa od materského štátu
oddeľovali/odštiepovali kolónie alebo iné nesamosprávne územia (územie Afriky a Ázie) - tzv. dezintegračné (z Indočíny – Laos, Kambodža, Vietnam)
- tzv. integračné (Tanzanika a Zanzibar vytvorili Tanzánia)
- Secesia – vznik nového štátu, ktorý sa odštepuje od existujúceho štátu, bez súhlasu štátu (Kosovo, Severný Cyprus)
- nevzniká v súlade ani v rozpore s MP
- nápravná secesia – v prípade ak materský štát potláča ĽP nejakej časti obyvateľstva – to má právo sa jednostranne
odštiepiť aj použiť vojenskú silu (takto sa vysvetľovalo odtrhnutie Kosova) → no NIE JE to ETABLOVANÉ - Oddelenie – vznik nového štátu oddelením časti územia a obyvateľstva, so súhlasom štátu (Čierna hora)
- Rozpad a rozdelenie
- rozdelenie - riadený proces - niekoľko súčastí a tie sa na základe rokovaní dohodnú ako ten spoločný štát zanikne a ako
vzniknú nové → Česko-Slovensko - rozpad - skôr výsledkom náhlych, neriadených procesov (ZSSR, Rak-Uh)
- Spojenie
o Tanganika+Zanzibar= Tanzánia (2 štáty zanikli a jeden vznikol) - Včlenenie jedného štátu do druhého (zjednotenie Nemecka)
- Rozhodnutím medzinárodnej organizácie – Kongo, Albánsko, Izrael
Zánik štátu nastáva napr. anexiou, inkorporáciou, rozdelením.
- skutočnosť kedy zanikajú všetky právne vzťahy danej entity
▪ zánikom pojmových znakov štátu
▪ Vznikom nového štátu → rozpadom, rozdelením, spojením „starého“ štátu
Uznanie štátu: Uznanie štátu je formálny akt, ktorým jeden štát uznáva existenciu a suverenitu iného štátu.
- jednostranný akt uznávajúceho štátu, ktorým berie na vedomie vznik nového subjektu MP a chce s ním nadviazať vzťahy
- formy a druhy uznania v medzinárodnom práve:
Podľa účinkov rozoznávame:
A. uznanie de facto – uznanie dočasné, obmedzené a odvolateľné. napr. štát nemá dôveru v trvanie iného štátu. Štát právne upraví určitý vzťah z vlastného záujmu → napr. zmluvy na dodávky tovaru.
B. uznanie de iure – uznanie plnoprávne, konečné a neodvolateľné. Uznávajúci štát uznáva platnosť akýchkoľvek aktov štátnej moci uznaného štátu. Zanikne len ak zanikne daný štát.
Podľa formy uznávajúceho štátu:
A. výslovné – je každý formálny akt, ktorým uznávajúci štát priamo vyhlasuje svoju vôľu uznať druhý štát
- 1-stranný akt - vyhlásenia vlády alebo diplomatická nóta
- 2-stranný či viacstranný akt - uzatvorenie formálnej zmluvy
B. konkludentné (mlčky) – je oficiálnym aktom uznávajúceho štátu, z ktorého nepriamo, ale nepochybne vyplýva, že uznáva
nový štát a vládu
Deklaratórna teória uznania – entita sa stáva štátom po splnení pojmových znakov štátu, uznanie je irelevantné, súčasná teória
Konštitutívna teória uznania – entita sa stáva štátom až po uznaní inými, tradičná teória
Sukcesia: Sukcesia je prevod práv a povinností z jedného subjektu medzinárodného práva na iný. Nastáva napr. pri zmene suverenity územia.
- právne nástupníctvo, prechod práv a povinnosti z jedného štátu na druhý
- príslušný subjekt stáva územným nástupcom(sukcesorom)
- kodifikovaná Viedenským dohovor o sukcesii štátov vo vzťahu k MZ
- týka sa len a len na sukcesie ku ktorej došlo v súlade s MP a so zásadami MP zakotvenými v Charte OSN
- dochádza k nej vtedy, keď dôjde k spojeniu štátov, k oddeleniu územia, k rozdeleniu štátu alebo k postúpeniu územia
Dotýka sa:
a/ medzinárodných zmlúv,
b/ majetku, archívov, dlhov
- nedotýka sa:
* členstva v MO, každý nástupnícky štát musí samostatne žiadať o členstvo v MO
Na určitý okruh zmlúv sa sukcesia nevzťahuje, štát do nich musí vstúpiť (nedá sa nevstúpiť)
o zmluvy o štátnych hraniciach
o Zmluvy o služobnostiach (napr. prenajatie prístavu, vojenskej základne)
o zmluvy, ktoré obsahujú kogentné pravidlá medzinárodného práva (kogentné – všeobecne záväzné)
Ďalšie subjekty MP
Ďalšie subjekty medzinárodného práva
Okrem štátov existujú aj iné subjekty, ktoré majú v medzinárodnom práve rôznu mieru subjektivity a právnej spôsobilosti. Medzi najdôležitejšie patria:
Medzinárodné vladne ]organizácie:
- Medzinárodné organizácie sú trvalé združenia štátov alebo iných subjektov medzinárodného práva, ktoré vznikli na základe zmluvy a spolupracujú v určitých oblastiach.
- Majú vlastnú medzinárodnoprávnu subjektivitu, t.j. sú schopné uzatvárať zmluvy, nadobúdať a vlastniť majetok a konať na medzinárodnej scéne vo vlastnom mene.
- Príkladmi medzinárodných organizácií sú Organizácia Spojených národov (OSN), Európska únia (EÚ), Svetová obchodná organizácia (WTO) a Severoatlantická zmluva (NATO).
- pravomoci
- uzatvarat medz zmluvy
- požívať vysady a imunity
- sposobilost postavit sa pred medz tribunal
- sposob vznášať medz nároky
- pravomoc tzv funkčnej ochrany svojich predstavitelov
- sposob niest medzpravn zodpovednost
Medz mimovladne organizacie
- Špecializované medzinárodné orgány/inštitúcie sú medzivládne orgány, ktoré sú súčasťou širších medzinárodných organizácií, ako je OSN.
- Majú obmedzenú medzinárodnoprávnu subjektivitu a pôsobia v rámci svojho mandátu stanoveného v zakladajúcej zmluve.
- Príkladmi špecializovaných medzinárodných orgánov/inštitúcií sú Svetová zdravotnícka organizácia (WHO), Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu (MAAE) a Úrad vysokého komisára OSN pre ľudské práva (OHCHR).
Národ:
- Národ je skupina ľudí s určitou mierou etnickej, kultúrnej a jazykovej identity, ktorá zdieľa spoločné dejiny a tradície.
- V medzinárodnom práve nemá národ plnú medzinárodnoprávnu subjektivitu, ale v určitých prípadoch mu môže byť priznaná obmedzená subjektivita, napríklad v kontexte práva na sebaurčenie.
- Príkladmi národov, ktorým bola priznaná obmedzená medzinárodnoprávna subjektivita, sú Palestínčania a Kosovo.
Povstalci:
- Povstalci sú skupiny ľudí, ktoré sa ozbrojene búria proti legitímnej vláde. Vojenska org kt uplatnuje svoje mocenske akcie v oblasti pôsobnosti uzemneho suverena, a to prave proti nemu.
- V medzinárodnom práve im môže byť priznaná obmedzená medzinárodnoprávna subjektivita, ak spĺňajú určité podmienky, ako napríklad kontrolu nad územím a schopnosť viesť vojnu.
- Príkladmi povstalcov, ktorým bola priznaná obmedzená medzinárodnoprávna subjektivita, sú hnutie za nezávislosť Južného Sudánu a povstalecké hnutie v Sýrii.
Subjekty sui generis
Výraz “sui generis” je latinského pôvodu a v preklade znamená “svojho vlastného druhu”. V kontexte medzinárodného práva sa tento termín používa na označenie subjektov, ktoré sa nedajú jednoznačne zaradiť do tradičných kategórií medzinárodných právnych subjektov, ako sú štáty alebo medzinárodné organizácie.
- Svätá stolica: Hoci nie je štátom, má vlastné diplomatické zastúpenie, uzatvára medzinárodné zmluvy a má pozorovateľský status v OSN.
- Zvrchovany Rád maltézskych rytierov: Je to suverénny vojenský a humanitárny rád, ktorý má vlastné diplomatické vzťahy s mnohými štátmi.
- Medzinárodný výbor Červeného kríža: Je to humanitárna organizácia s významným medzinárodným mandátom a špeciálnym statusom v medzinárodnom práve.
Postavenie jednotlivca v medzinárodnom práve:
- Jednotlivec v zásade nemá plnú medzinárodnoprávnu subjektivitu, t.j. nemôže priamo uzatvárať zmluvy ani konať na medzinárodnej scéne vo vlastnom mene.
- V určitých prípadoch však môže jednotlivec požívať určité práva a ochranu v medzinárodnom práve, napríklad v oblasti ľudských práv alebo v prípade vojnových zločinov.
Postavenie ľudstva v medzinárodnom práve:
- V niektorých medzinárodných zmluvách a dokumentoch sa uznáva osobitné postavenie ľudstva a jeho záujmy, napríklad v oblasti ochrany životného prostredia alebo mierového využitia vesmíru.
- Koncept zodpovednosti ľudstva sa vyvíja a diskutuje sa o ňom v kontexte globálnych problémov, ako sú klimatické zmeny a jadrové zbrane.
Entity bez medzinárodnoprávnej subjektivity:
- Existuje viacero entít, ktoré nemajú medzinárodnoprávnu subjektivitu, ale v medzinárodnom práve zohrávajú určitú úlohu. Patria medzi ne:
- Medzinárodné konferencie: Sú to dočasné zhromaždenia štátov alebo iných subjektov medzinárodného práva, ktoré sa konajú za účelom prerokovania a prijatia určitého dokumentu alebo riešenia konkrétnej otázky.
- Medzinárodné kooperatívne zoskupenia štátov bez právnej subjektivity: Sú to voľné združenia štátov, ktoré spolupracujú v určitých oblastiach bez toho, aby mali formálnu štruktúru alebo právnu subjektivitu. Príkladmi takýchto zoskupení sú V4 (Visegrádska skupina) a BRICS (Brazília, Rusko, India, Čína a Južná Afrika).
Úvod do práva vrátane medzinárodného práva a iných normatívnych systémov
* normatívne systémy vo všeobecnosti a v medzinárodnom spoločenstve
* pojem medzinárodné spoločenstvo
* medzinárodná morálka, medzinárodné zvyklosti, medzinárodná zdvorilosť a ich vzťah k medzinárodnému právu
* právo a medzinárodné právo verejné – spoločné znaky a osobitosti
Konšpekt: Úvod do práva vrátane medzinárodného práva a iných normatívnych systémov
- Normatívne systémy:
-
Definícia: Normatívny systém je súbor pravidiel, ktoré regulujú správanie ľudí v danej spoločnosti.
- Tieto pravidlá môžu byť právne záväzné alebo morálne záväzné.
-
Druhy normatívnych systémov: Existuje rôzne delenie normatívnych systémov, napríklad:
- Podľa rozsahu pôsobnosti:**
- Vnútroštátne normatívne systémy
- Medzinárodné normatívne systémy
- Podľa povahy pravidiel:**
- Právne normatívne systémy
- Morálne normatívne systémy
- Podľa subjektu tvorby:**
- Štátne normatívne systémy
- Neštátne normatívne systémy
- Podľa rozsahu pôsobnosti:**
- Normatívne systémy v medzinárodnom spoločenstve:
- Pojem medzinárodné spoločenstvo: je súhrn štátov a iných subjektov medzinárodného práva, ktoré sú navzájom prepojené a spolupracujú.
-
Druhy normatívnych systémov v medzinárodnom spoločenstve: V medzinárodnom spoločenstve existujú rôzne normatívne systémy, napríklad:
- Medzinárodné právo: Súbor právnych pravidiel, ktoré regulujú vzťahy medzi štátmi a inými subjektmi medzinárodného práva.
- Medzinárodná morálka: Súbor morálnych princípov a pravidiel, ktoré regulujú správanie štátov a iných subjektov medzinárodného práva.
- Medzinárodné zvyklosti: Pravidlá správania, ktoré vznikli dlhodobou praxou štátov a získali všeobecné uznanie.
- Medzinárodná zdvorilosť: Pravidlá zdvorilostného a úctivého správania medzi štátmi a inými subjektmi medzinárodného práva.
-
Vzťah medzi normatívnymi systémami: Medzi normatívnymi systémami v medzinárodnom spoločenstve existuje úzky vzťah.
- Medzinárodné právo je najvyšším normatívnym systémom a ostatné normatívne systémy mu nesmú odporovať.
- Medzinárodná morálka ovplyvňuje tvorbu medzinárodného práva a medzinárodné zvyklosti sa stávajú zdrojom medzinárodného práva.
3. Právo a medzinárodné právo verejné - spoločné znaky a osobitosti:
-
Spoločné znaky: Právo a medzinárodné právo verejné majú spoločné znaky, ako napríklad:
- Normatívny charakter: Obidva systémy stanovujú pravidlá správania, ktoré sú záväzné pre adresátov.
- Vynucovateľnosť: Obidva systémy disponujú mechanizmami na vynucovanie svojich pravidiel.
- Hierarchia noriem: V obidvoch systémoch existuje hierarchia noriem, ktorá určuje záväznosť jednotlivých pravidiel.
-
Osobitosti: Medzi právom a medzinárodným právom verejným existujú aj osobitosti, ako napríklad:
- Subjekty: Právo sa vzťahuje na fyzické a právnické osoby, zatiaľ čo medzinárodné právo verejné sa vzťahuje na štáty a iných subjekty medzinárodného práva.
- Zdroje práva: Právo má rôzne zdroje, ako napríklad zákony, vyhlášky, súdne rozhodnutia, zatiaľ čo medzinárodné právo verejné má obmedzené zdroje, ako napríklad medzinárodné zmluvy, medzinárodné zvyklosti, všeobecné zásady medzinárodného práva.
- Vynucovanie práva: Právo sa vynucuje vnútroštátnymi orgánmi, zatiaľ čo medzinárodné právo verejné sa vynucuje preva
+
Normatívne systémy sú súbory pravidiel, ktoré regulujú správanie členov určitej spoločnosti alebo komunity. Tieto systémy môžu byť právne, morálne, náboženské alebo iného charakteru. Normatívne systémy vo všeobecnosti zahŕňajú:
1. Právo: Oficiálne schválené pravidlá s právnymi dôsledkami, ktoré sú vynútiteľné štátom.
2. Morálka: Systém hodnôt a princípov, ktorý určuje, čo je správne a nesprávne správanie.
3. Náboženstvo: Pravidlá a zásady vyplývajúce z náboženských textov a tradícií.
4. Zvyklosti: Tradičné praktiky a zvyky, ktoré sa dodržiavajú v určitých komunitách.
V medzinárodnom spoločenstve normatívne systémy zahrňujú pravidlá a princípy, ktoré regulujú vzťahy medzi štátmi a inými subjektmi medzinárodného práva.
Pojem medzinárodné spoločenstvo
Medzinárodné spoločenstvo je súbor suverénnych štátov a iných medzinárodných aktérov (napr. medzinárodné organizácie), ktoré interagujú na globálnej úrovni. Tieto interakcie sú riadené pravidlami a normami medzinárodného práva. Hlavným cieľom medzinárodného spoločenstva je zabezpečiť mier, bezpečnosť, spoluprácu a rozvoj medzi členmi tohto spoločenstva.
Medzinárodná morálka, medzinárodné zvyklosti, medzinárodná zdvorilosť a ich vzťah k medzinárodnému právu
1. Medzinárodná morálka: Súbor morálnych zásad a hodnôt, ktoré uznávajú a dodržiavajú štáty a iné medzinárodné subjekty. Napriek tomu, že medzinárodná morálka nie je právne záväzná, môže ovplyvniť tvorbu a interpretáciu medzinárodného práva.
2. Medzinárodné zvyklosti (konsuetudinárne právo): Pravidlá, ktoré vznikli z opakovaného správania štátov. Pravidlá správania, ktoré vznikli dlhodobou praxou štátov a získali všeobecné uznanie. Zvyklosti hrajú dôležitú úlohu v medzinárodnom práve, najmä tam, kde chýbajú písané dohody.
3. Medzinárodná zdvorilosť (comitas gentium): Nezáväzné praktiky a zvyklosti, ktoré prispievajú k hladkému fungovaniu medzinárodných vzťahov. Hoci nie sú právne vynútiteľné, podporujú dobré vzťahy medzi štátmi.
Právo a medzinárodné právo verejné – spoločné znaky a osobitosti
Spoločné znaky:
* Regulácia správania: Obe formy práva sa zaoberajú reguláciou správania svojich adresátov, či už ide o jednotlivcov (národné právo) alebo štáty a medzinárodné organizácie (medzinárodné právo).
* Právne normy: Obe zahŕňajú záväzné pravidlá, ktoré majú byť dodržiavané.
* Inštitúcie a mechanizmy na vynútenie práva: Existujú orgány a mechanizmy, ktoré dozerajú na dodržiavanie právnych noriem.
Osobitosti:
* Adresáti práva: Národné právo sa vzťahuje na jednotlivcov a organizácie v rámci štátu, zatiaľ čo medzinárodné právo sa vzťahuje na suverénne štáty a medzinárodné organizácie.
* Tvorba práva: Národné právo je vytvárané vnútroštátnymi legislatívnymi orgánmi, zatiaľ čo medzinárodné právo vzniká prostredníctvom medzinárodných zmlúv, zvyklostí a zásad uznávaných medzinárodným spoločenstvom.
* Vynútiteľnosť: Vynucovanie národného práva je zvyčajne zabezpečené štátom prostredníctvom jeho súdov a políciou, zatiaľ čo vynucovanie medzinárodného práva je komplikovanejšie a často závisí od spolupráce štátov a medzinárodných inštitúcií (napr. Medzinárodný súdny dvor).
arbitraž
Arbitráž:
Arbitráž je mimosúdny spôsob riešenia sporov medzi stranami, ktoré sa dohodli na predložení sporu nezávislým rozhodcom. Rozhodcovia rozhodujú o spore na základe zmluvy medzi stranami a ich rozhodnutie je pre strany záväzné.
Výhody arbitráže:
Flexibilita: Strany si môžu slobodne zvoliť pravidlá konania, jazyk konania a miesto konania.
Neutralita: Rozhodcovia sú nezávislí a nestranní.
Dôvernosť: Konanie je zvyčajne dôverné.
Rýchlosť: Arbitrážne konanie je zvyčajne rýchlejšie ako súdne konanie.
Nízke náklady: Náklady na arbitrážne konanie sú zvyčajne nižšie ako náklady na súdne konanie.
Arbitrážne súdy:
Arbitrážne súdy sú súkromné inštitúcie, ktoré administrujú arbitrážne konania. Poskytujú stranám administratívnu a organizačnú podporu a dohliadajú na dodržiavanie pravidiel konania.
Prvý arbitrážny súd:
Prvý stály arbitrážny súd bol zriadený v roku 1899 v Haagu na základe Haagskej konvencie o mierovom riešení medzinárodných sporov. Tento súd sa nazýval Stály dvor rozhodcov.
Proces medzinárodnej arbitráže sa zvyčajne skladá z nasledovných krokov:
Založenie arbitráže: Strany podpíšu arbitrážnu dohodu, v ktorej sa dohodnú na riešení svojho sporu arbitrážou.
Zloženie arbitrážneho tribunálu: Strany si vyberú jedného alebo troch rozhodcov.
Predloženie žaloby: Žalobca podá žalobu, v ktorej uvedie svoje nároky a argumenty.
Odpoveď: Žalovaný podá odpoveď, v ktorej uvedie svoju obranu.
Objavovanie dôkazov: Strany si vymieňajú dôkazy a podstupujú výsluchy svedkov.
Vypočutie: Strany prezentujú svoje argumenty pred arbitrážnym tribunálom.
Rozhodnutie: Arbitrážny tribunál vydá záväzné rozhodnutie, v ktorom sa určí, kto má pravdu a kto nie.
Prečo sa medzinárodné právo nazýva medzinárodným?
Medzinárodné právo sa nazýva medzinárodným, pretože sa vzťahuje na vzťahy medzi štátmi a inými subjektmi medzinárodného práva. Tieto subjekty sú “medzi národmi”, odtiaľ pochádza názov.
Medzinárodné právo sa nazýva medzinárodným z nasledovných dôvodov:
1. Vzťahy medzi štátmi: Hlavným predmetom medzinárodného práva sú vzťahy medzi suverénnymi štátmi. Tieto vzťahy sa odohrávajú medzi národmi, odtiaľ pochádza aj samotný názov.
2. Širší rozsah: Okrem štátov sa medzinárodné právo týka aj iných subjektov medzinárodného práva, ako sú medzinárodné organizácie, mimovládne organizácie a v niektorých prípadoch aj jednotlivci. Tieto subjekty taktiež pôsobia medzi národmi, a preto spadajú pod medzinárodnoprávnu reguláciu.
3. Historický vývoj: Termín “medzinárodné právo” sa používa už od 17. storočia a stal sa ustáleným názvom pre túto oblasť práva. Používanie zavedeného a historicky overeného názvu uľahčuje pochopenie vývoja medzinárodnoprávnych noriem a zachováva kontinuitu v tejto oblasti.
4. Funkčné rozlišovanie: Medzinárodné právo sa odlišuje od vnútroštátneho práva, ktoré upravuje vzťahy v rámci jedného štátu. Použitie názvu “medzinárodné právo” toto rozlišovanie jasne vyjadruje a zdôrazňuje, že ide o právo, ktoré reguluje vzťahy medzi nezávislými štátmi.
5. Globálny charakter: Medzinárodné právo má globálny charakter a vzťahuje sa na všetky štáty a subjekty medzinárodného práva na svete. Názov “medzinárodné právo” toto globálne pôsobenie adekvátne vystihuje a odlišuje ho od právnych systémov s lokálnym rozsahom.
6. Terminologická presnosť: V medzinárodných zmluvách a iných dokumentoch sa na označenie tejto oblasti práva používa ustálený termín “medzinárodné právo”, a to aj v slovenčine. Používanie konzistentnej terminológie uľahčuje prácu s medzinárodnoprávnymi textami a predchádza nedorozumeniam.
Sebaobrana
Sebaobrana je jedným z najdôležitejších princípov medzinárodného práva. Umožňuje štátom brániť sa proti ozbrojenému napadnutiu iného štátu. Princíp sebaobrany je zakotvený v Charte Organizácie Spojených národov (OSN) a v obyčajovom medzinárodnom práve.
Podmienky sebaobrany
Aby bol akt sebaobrany oprávnený podľa medzinárodného práva, musia byť splnené nasledovné podmienky:
- Ozbrojený útok: Musí existovať ozbrojený útok zo strany iného štátu. Útok môže byť uskutočnený vojenskými silami, polovojenskými skupinami alebo aj neštátnymi aktérmi pod kontrolou štátu.
- Okamžitá hrozba: Útok musí predstavovať okamžitú hrozbu pre životnú existenciu štátu napadnutého štátu.
- Nutnosť: Sebaobrana musí byť nevyhnutná na odvrátenie hrozby. Iné prostriedky na riešenie konfliktu, ako napríklad diplomatické rokovania, musia byť vyčerpané alebo sa musia javiť ako neúčinné.
- Proporcionalita: Použitá sila v rámci sebaobrany musí byť primeraná hrozbe. Štát napadnutý štát nesmie použiť väčšiu silu, ako je nutné na odvrátenie hrozby.
Právne dôsledky sebaobrany
Oprávnený akt sebaobrany nevedie k porušeniu zákazu hrozby silou alebo použitia sily zakotveného v Charte OSN. napadnutý štát má právo brániť sa a nie je povinný podrobiť sa napadnutiu.
Obmedzenia sebaobrany
Princíp sebaobrany nie je absolútny. Existujú určité obmedzenia jeho použitia:
- Zákaz útokov na civilistov: Sebaobrana nesmie smerovať proti civilistom ani civilným objektom.
- Zákaz použitia zakázaných zbraní: napadnutý štát nesmie v rámci sebaobrany používať zbrane zakázané medzinárodným právom, ako napríklad chemické alebo biologické zbrane.
- Povinnosť informovať Bezpečnostnú radu OSN: Štát napadnutý štát je povinný informovať Bezpečnostnú radu OSN o aktoch sebaobrany, ktoré podnikol.
Kogentné a dispozitívne normy v medzinárodnom práve
V medzinárodnom práve rozlišujeme dva základné typy noriem: kogentné a dispozitívne. Toto rozlíšenie je dôležité pre pochopenie toho, ako medzinárodné právo pôsobí a aké sú jeho záväzky pre štáty a iné subjekty medzinárodného práva.
- Kogentné normy sú normy, od ktorých sa nie je možné odchýliť ani dohodou medzi štátmi. Sú to normy, ktoré sa považujú za základné princípy medzinárodného práva a chránia najdôležitejšie hodnoty medzinárodného spoločenstva, ako je mier, bezpečnosť, ochrana ľudských práv a životného prostredia.
Príklady kogentných noriem:
Zákaz použitia sily v medzinárodných vzťahoch
Zákaz genocídy
Zákaz mučenia
Zákaz otroctva
Princíp rovnosti suverénnych štátov
- Dispozitívne normy sú normy, od ktorých sa je možné odchýliť dohodou medzi štátmi. Upravujú menej zásadné otázky medzinárodných vzťahov a umožňujú štátom väčšiu flexibilitu pri ich vzájomnej spolupráci.
Príklady dispozitívnych noriem:
Pravidlá upravujúce uzavieranie medzinárodných zmlúv
Pravidlá upravujúce diplomatické vzťahy
Pravidlá upravujúce obchodné vzťahy medzi štátmi
Pravidlá upravujúce morské právo
Rozlišovanie medzi kogentnými a dispozitívnymi normami je dôležité z nasledovných dôvodov:
- Určenie záväznosti medzinárodnoprávnych noriem:
Kogentné normy sú záväzné pre všetky štáty a iné subjekty medzinárodného práva bez ohľadu na to, či ich výslovne akceptovali. Dispozitívne normy sú záväzné len pre tie štáty, ktoré ich výslovne akceptovali, buď zmluvou, alebo iným spôsobom. - Možnosť odchýlenia sa od medzinárodnoprávnych noriem:
Od kogentných noriem sa nie je možné odchýliť ani dohodou medzi štátmi. Od dispozitívnych noriem sa je možné odchýliť dohodou medzi štátmi, čím si štáty upravia svoje vzájomné práva a povinnosti odlišne od dispozitívnej normy. - Výklad medzinárodnoprávnych noriem:
Pri výklade medzinárodnoprávnych noriem je potrebné zohľadniť, či ide o kogentnú alebo dispozitívnu normu. Kogentné normy sa musia vykladať striktne a v súlade s ich cieľom a účelom. Dispozitívne normy sa dajú vykladať flexibilnejšie a s ohľadom na vôľu strán, ktoré ich akceptovali.
Systém kolektívneho donútenia OSN
Systém kolektívneho donútenia OSN je súbor nástrojov, ktoré má Bezpečnostná rada OSN k dispozícii na presadzovanie svojich rozhodnutí a udržiavanie medzinárodného mieru a bezpečnosti. Zahŕňa širokú škálu opatrení, od diplomatických sankcií až po použitie vojenskej sily.
Ciele systému kolektívneho donútenia
Hlavnými cieľmi systému kolektívneho donútenia sú:
- Predchádzanie konfliktom: Odstraňovanie hrozieb mieru a zabraňovanie vypuknutiu ozbrojených konfliktov.
- Ukončenie prebiehajúcich konfliktov: Nútenie strán konfliktu k ukončeniu bojov a dodržiavaniu mierových dohôd.
- Odstránenie následkov konfliktov: Podpora mierového budovania a stabilizácie po skončení konfliktu.
Princípy systému kolektívneho donútenia
- Vyčerpanie mierových prostriedkov: Pred použitím donucovacích opatrení musia Bezpečnostná rada OSN a štáty vyčerpať všetky mierové prostriedky na riešenie sporu.
- Proporcionalita: Donucovacie opatrenia musia byť primerané závažnosti hrozby pre mier a musia byť navrhnuté tak, aby sa minimalizovali civilné obete a materiálne škody.
- Posledná inštvencia: Donucovacie opatrenia sa musia používať len ako posledná inštancia, keď všetky ostatné prostriedky zlyhali.
Typy donucovacích opatrení
Systém kolektívneho donútenia zahŕňa širokú škálu donucovacích opatrení, ktoré možno rozdeliť do dvoch hlavných kategórií:
- Opatrenia bez použitia sily: Patria sem diplomatické sankcie, ako je prerušenie hospodárskych stykov, zbrojové embargo a cestovné obmedzenia. Môžu sa tiež uplatňovať cielené sankcie, ktoré postihujú jednotlivcov alebo subjekty zodpovedné za porušovanie medzinárodného práva.
- Opatrenia s použitím sily: Patria sem letecké, námorné a pozemné operácie Bezpečnostnej rady OSN alebo autorizovaných regionálnych organizácií. Použitie sily sa schvaľuje len vtedy, ak je to nevyhnutné na zachovanie alebo obnovenie medzinárodného mieru a bezpečnosti.
Úloha Bezpečnostnej rady OSN
Bezpečnostná rada OSN má výhradnú zodpovednosť za autorizáciu donucovacích opatrení v rámci systému kolektívneho donútenia. Rozhodnutia Bezpečnostnej rady sa prijímajú kvalifikovanou väčšinou hlasov, t. j. deväť z 15 členov rady musí hlasovať za.
Stále členské štáty Bezpečnostnej rady OSN
Päť stálych členských štátov Bezpečnostnej rady OSN (Čína, Francúzsko, Rusko, Spojené kráľovstvo a Spojené štáty americké) majú právo veta, čo znamená, že môžu zablokovať akékoľvek rozhodnutie rady, s ktorým nesúhlasia.
Zodpovednosť
Zodpovednosť v medzinárodnom práve je právny koncept, ktorý stanovuje, že štáty a iné subjekty medzinárodného práva sú zodpovedné za škodu, ktorú spôsobili svojim protiprávnym konaním. Cieľom medzinárodnej zodpovednosti je zabezpečiť, aby subjekty medzinárodného práva rešpektovali svoje právne záväzky a niesli následky za ich porušenie.
Prvky medzinárodnej zodpovednosti
Na to, aby mohla vzniknúť medzinárodná zodpovednosť, musia byť splnené nasledovné podmienky:
- Protiprávne správanie: Musí byť preukázané, že štát porušil svoje medzinárodné záväzky.
- Škoda: Musí vzniknúť škoda inému subjektu medzinárodného práva.
- Príčinnosť: Musí existovať priamy príčinný vzťah medzi protiprávnym správaním štátu a vznikom škody.
- Pričítateľnosť: Protiprávne správanie musí byť štátu pričítateľné, t.j. musí byť spôsobené jeho konaním alebo opomenutím.
Druhy medzinárodnej zodpovednosti
Pozitívna a negatívna - negatívna → štát má povinnosť odstrániť škodlivé následky a znášať nepriaznivé dôsledky
Subjektívna a objektívna - objektívna – subjekt zodpovedá za škodu (bez ohľadu na zavinenie) → podmienkou je spôsobenie škody - subjektívna – zodpovednosť za zavinenie, podmienkou je existencia konania (objektívny prvok) a existencia možnosti pripísať
konanie subjektu (subjektívny prvok) → môže to byť napr. propagácia rasizmu (nie materiálna škoda)
Individuálna a spoločná - individuálna – iba subjekt ktorý sa dopustil porušenia - spoločná – aj MO (napr. kozmické právo) - protiprávne konanie je také ktoré možno:
* štátu pripísať na základe MP – štátu je pripísané konanie orgánu, ktorý vystupuje v jeho mene
* porušuje MP záväzok – treba identifikovať normu - štát musí niesť zodpovednosť za všetky štátne orgány – teda aj tie vertikálne (samosprávy, VÚC orgány, súdny orgán, federálny
orgán) – aj za neštátny orgán ak boli prevedené právomoci - štát zodpovedá za protiprávny výrok, protiprávnu nečinnosť súdov (alebo keď sú aplikuje vnútorštátne právo v rozpore s MP - ak dôjde k prekročeniu právomocí orgánu/osoby stále sa to RÁTA za konanie štátu
→ napr. činy osôb o vojne, ktoré sú sexuálne motivované - aj ak skupiny/jednotlivec vykonávajú akty vládnej moci bez orgánov → teda ak konajú v záujme štátu → musí to byť preukázané - M. zodpovednosť sa uplatní len ak tomu nebráni niektorá zo 6 okolností vylučujúcich protiprávnosť (nie pri kogentných)
1. Ak dá iný štát SÚHLAS na proti-právne konanie (vojsko do iného štátu na žiadosť)
2. SEBAOBRANA (defenzívne použitie sily ako reakcia na útok) → je na zastavenie agresie, nie reparáciu škody!
3. VYŠŠIA MOC ktorá znemožňuje plniť záväzok (správanie je protiprávne ale bez právnych následkov) - pôsobenie prírodných síl, vojna, strata územnej výsosti, činnosť povstaleckého hnutia
4. KRAJNÁ NÚDZA → štát nerešpektuje MP VEDOME a ÚMYSELNE (štát sa cíti ohrozený a nemá prostriedky) - keď sa SR a HU sporili o Gabčíkovo, HU okrem iného použilo „stav núdze“ ako ok na vypovedanie MZ (Mráz)
5. TIESEŇ – v ohrození nie je štát ale osoby reprezentujúce ho (PP konanie pripísané štátu) – (prekročenie ŠH)
6. Protiopatrenia voči M. protiprávnemu konaniu
Následky medzinárodnej zodpovednosti
Následky medzinárodnej zodpovednosti závisia od závažnosti protiprávneho konania a vzniknutej škody. Medzi bežné následky patria:
- Náhrada škody: Zodpovedný subjekt je povinný nahradiť škodu, ktorú spôsobil.
- Restitutio in integrum:Restitucia Zodpovedný subjekt je povinný obnoviť pôvodný stav, ktorý existoval pred vznikom škody.
- Satisfakcia: Zodpovedný subjekt je povinný poskytnúť morálne zadosťučinenie za utrpenú ujmu.
- Sankcie: Trestné opatrenia, ktoré môže medzinárodné spoločenstvo uvaliť na štát, ktorý porušil medzinárodné právo. Sankcie môžu mať rôzne formy, ako napríklad ekonomické sankcie, vojenské sankcie alebo diplomatické sankcie.
+
- pojem ŠKODA je kľúčový, ale nemá jednotný význam – materiálna
nie je nevyhnutná pri vzniku protiprávia, - samotným obsahom zodpovednostnej povinnosti je tzv. reparačná
povinnosť- opraviť stav po porušení MP do momentu ako to bolo pred
porušením MP, je tu pokračovanie povinnosti a aj reparácia, tá môže
byť vo forme:
o Reštitúcii - obnovenie pôvodného stavu
o Kompenzácii - peňažná náhrada vykonanej škody
o Substitúcia - nahradenie inými vecami
PROCES v BR OSN - 15 členov, 5 stálych - každý má 1 hlas, na schválenie je potrebných 9 hlasov - stály členovia majú právo veta, ak nejaký nesúhlasí, ale namiesto
veta abstinuje → rozhodnutie môže prejsť (9 hlasov) - prípade že porušenie medzinárodnoprávneho záväzku sa objavuje v oblasti nemateriálnej povahy: - Satisfakcia - povinnosť poskytnúť spravodlivé zadosťučinenie (vo forme ospravedlnia, vyjadrenie ľútosti, prísľub že sa
také konanie už nezopakuje)
Pramene medzinárodného práva
Pramene medzinárodného práva sú nástroje, z ktorých pramenia právne normy medzinárodného práva. Tieto normy upravujú vzťahy medzi štátmi a inými subjektmi medzinárodného práva.
Pojem, druhy a systém prameňov medzinárodného práva
Pojem prameňa medzinárodného práva: Prameň medzinárodného práva je právny fakt, z ktorého vznikajú právne normy medzinárodného práva. Tieto normy sú záväzné pre subjekty medzinárodného práva a musia sa nimi riadiť.
Druhy prameňov medzinárodného práva:
Existuje viacero klasifikácií prameňov medzinárodného práva. Najbežnejšia je tá, ktorá rozlišuje medzi:
Materiálne pramene: Určujú samotný obsah právnych pravidiel a regulujú správanie subjektov. Patria sem napríklad medzinárodné zmluvy, medzinárodné obyčaje a všeobecné právne zásady.
Formálne pramene: Určujú formu, v ktorej sa právne pravidlá prejavujú. Patria sem napríklad spisy medzinárodných súdov a rozhodnutia medzinárodných orgánov.
Ďalšie klasifikácie rozlišujú medzi:
- Základné pramene: Tie, ktoré priamo vytvárajú právne normy (napr. medzinárodné zmluvy a obyčaje).
- Pomocné pramene: Tie, ktoré slúžia na interpretáciu a objasnenie základných prameňov (napr. judikatúra medzinárodných súdov a doktrína medzinárodného práva).
- Primárne pramene: Tie, ktoré priamo vytvárajú právne normy pre medzinárodné spoločenstvo (napr. medzinárodné zmluvy a obyčaje).
- Sekundárne pramene: Tie, ktoré interpretujú a rozvíjajú primárne pramene (napr. judikatúra medzinárodných súdov a doktrína medzinárodného práva).
Systém prameňov medzinárodného práva:
Systém prameňov medzinárodného práva nie je hierarchicky usporiadaný. To znamená, že neexistuje žiadny jednoznačný poradie prameňov, podľa ktorého by sa mali aplikovať. V praxi sa súdy a iné orgány pri rozhodovaní riadia zásadou lex specialis derogat legi generali, ktorá znamená, že špeciálny prameň má prednosť pred všeobecným prameňom.
Základné pramene medzinárodného práva
Základnými prameňmi medzinárodného práva sú:
- Medzinárodné zmluvy: Medzinárodné zmluvy sú najdôležitejším a najrozšírenejším druhom prameňa medzinárodného práva. Sú záväzné pre štáty, ktoré ich ratifikovali alebo k nim pristúpili.
- Medzinárodné obyčaje: Medzinárodné obyčaje sú pravidlá správania, ktoré sú všeobecne uznávané štátmi ako právne záväzné. Vznik obyčaje si vyžaduje dlhodobú a konzistentnú prax štátov sprevádzanú presvedčením o jej právnej záväznosti.
- Všeobecné právne zásady: Všeobecné právne zásady sú základné princípy spravodlivosti a právneho štátu, ktoré sú uznávané medzinárodným spoločenstvom. Tieto zásady sa aplikujú v prípadoch, keď neexistuje zmluvný alebo obyčajový prameň, ktorý by upravoval danú otázku.
Pomocné pramene medzinárodného práva
Judikatúra medzinárodných súdov: Rozhodnutia medzinárodných súdov, ako je Medzinárodný súdny dvor, môžu prispieť k vývoju medzinárodného práva objasnením alebo interpretáciou existujúcich pravidiel.
Doktrína medzinárodného práva: Doktrína medzinárodného práva predstavuje názory uznávaných odborníkov na medzinárodné právo. Aj keď nie je záväzná, môže mať vplyv na prax štátov a rozhodovanie súdov.
Zásady medzinárodného práva: Zásady medzinárodného práva sú všeobecné princípy, ktoré vyplývajú zo základných prameňov medzinárodného práva a z praxe štátov. Patria medzi ne napríklad zásada rovnosti suverénnych štátov, zásada zákazu použitia sily a zásada pacta sunt servanda (zmluvy musia byť dodržiavané).
Medzinárodnoprávne akty medzinárodných organizácií: Medzinárodné organizácie, ako je Organizácia Spojených národov, prijímajú rôzne akty, ako sú rezolúcie a deklarácie, ktoré môžu mať vplyv na vývoj medzinárodného práva.
- Ostatné pramene medzinárodného práva
Okrem spomínaných prameňov existujú aj iné pramene medzinárodného práva, ako napríklad:
Všeobecné zmluvy: Všeobecné zmluvy sú medzinárodné zmluvy, ktorých účastníkmi je veľký počet štátov. Tieto zmluvy kodifikujú už existujúce obyčajové pravidlá alebo vytvárajú nové normy medzinárodného práva.
Medzinárodná zdvorilosť: Medzinárodná zdvorilosť predstavuje súbor pravidiel správania medzi štátmi, ktoré nie sú striktne právne záväzné, ale ich dodržiavanie je dôležité pre udržiavanie dobrých vzťahov medzi štátmi.
Vnútroštátne právne akty: Vnútroštátne právne akty, ako sú ústavy a zákony štátov, môžu mať vplyv na medzinárodné právo vtedy, ak upravujú záväzky štátu voči medzinárodnému spoločenstvu.
Príklady prameňov medzinárodného práva
Zmluvný prameň: Viedenská zmluva o diplomatických vzťahoch z roku 1961 upravuje pravidlá diplomatických vzťahov medzi štátmi.
Obyčajový prameň: Princíp zákazu použitia sily je všeobecne uznávaným obyčajovým pravidlom medzinárodného práva.
Všeobecná právna zásada: Zásada rovnosti suverénnych štátov je základnou všeobecnou právnou zásadou medzinárodného práva.
Judikatúra medzinárodného súdu: V rozsudku vo veci Medzinárodný súdny dvor vs. Spojené kráľovstvo (1992) súd definoval pojem “závažné porušenie povinností podľa Charty OSN”.
Doktrína medzinárodného práva: Názory uznávaných odborníkov na medzinárodné právo môžu mať vplyv na výklad a aplikáciu medzinárodných pravidiel.
Zásada medzinárodného práva: Zásada pacta sunt servanda (zmluvy musia byť dodržiavané) je základnou zásadou medzinárodného práva.
Medzinárodnoprávny akt medzinárodnej organizácie: Všeobecná deklarácia ľudských práv prijatá Valným zhromaždením OSN v roku 1948 kodifikuje základné ľudské práva a slobody.
Donútenie v medzinárodnom práve
* pojem a klasifikácia donútenia
* individuálne donútenie
* kolektívne donútenie
* humanitárne intervencie
Donútenie v medzinárodnom práve predstavuje súbor právnych prostriedkov, ktoré štáty a iné subjekty medzinárodného práva môžu použiť na presadenie svojich práv a povinností voči iným subjektom. Cieľom donútenia je prinútiť subjekt, ktorý porušil medzinárodné právo, aby dodržiaval svoje záväzky.
Donútenie sa delí na dva základné typy:
- Individuálne donútenie: Individuálne donútenie je uplatňované jedným štátom voči inému štátu, ktorý porušil jeho práva. Patrí medziň napríklad reprézie a retorzia.
- Kolektívne donútenie: Kolektívne donútenie je uplatňované medzinárodným spoločenstvom voči štátu, ktorý porušil medzinárodný mier a bezpečnosť. Uplatňuje sa prostredníctvom Bezpečnostnej rady OSN a môže zahŕňať sankcie, použitie sily a iné opatrenia.
Individuálne donútenie
Individuálne donútenie sa delí na:
- Reprézie: Reprézie sú násilné opatrenia, ktoré štát postihnutý porušením medzinárodného práva podniká voči štátu, ktorý porušenie spáchal. Reprézie musia byť primerané závažnosti porušenia a nesmú ohroziť medzinárodný mier a bezpečnosť.
- Retorzia: Retorzia je menej závažné opatrenie, ktoré štát postihnutý porušením medzinárodného práva podniká voči štátu, ktorý porušenie spáchal. Retorzia nesmie byť násilná a musí byť primeraná závažnosti porušenia.
Kolektívne donútenie
Kolektívne donútenie sa delí na:
- Preventívne opatrenia: Preventívne opatrenia sú opatrenia, ktoré Bezpečnostná rada OSN prijíma na zabránenie vzniku hrozby pre medzinárodný mier a bezpečnosť. Patria medzi ne napríklad uloženie sankcií alebo nasadenie mierových síl.
- Opatrenia na potlačenie agresie: Opatrenia na potlačenie agresie sú opatrenia, ktoré Bezpečnostná rada OSN prijíma na zastavenie prebiehajúcej agresie. Patria medzi ne napríklad uloženie sankcií, použitie sily alebo nasadenie mierových síl.
- Následné opatrenia: Následné opatrenia sú opatrenia, ktoré Bezpečnostná rada OSN prijíma po ukončení agresie. Patria medzi ne napríklad uloženie sankcií, pomoc obetiam agresie a dohľad nad dodržiavaním mierovej dohody.
Humanitárne intervencie
Humanitárne intervencie sú vojenské zásahy do štátu, ktoré sa uskutočňujú na ochranu civilistov pred hrozbou genocídy, vojnových zločinov alebo iných závažných porušení ľudských práv. Humanitárne intervencie nie sú oprávnené v medzinárodnom práve, ale v určitých výnimočných prípadoch ich môže Bezpečnostná rada OSN autorizovať.
Medzinárodné právo mierového riešenia medzinárodných sporov
* pojem a klasifikácia mierového riešenia medzinárodných sporov
* diplomatické/politické/nezáväzné prostriedky riešenia medzinárodných sporov
* právne/súdne/záväzné prostriedky riešenia medzinárodných sporov
* systémy riešenia medzinárodných sporov
Medzinárodné právo mierového riešenia medzinárodných sporov je odvetvie medzinárodného práva, ktoré sa zaoberá pravidlami a postupmi pre riešenie sporov medzi štátmi mierovou cestou. Cieľom je zabrániť vypuknutiu ozbrojených konfliktov a uľahčiť pokojné urovnanie sporov medzi štátmi.
Mierové riešenie medzinárodných sporov sa klasifikuje do dvoch základných kategórií:
-
Diplomatické/politické/nezáväzné prostriedky riešenia medzinárodných sporov: Tieto prostriedky sa opierajú o politickú vôľu a spoluprácu strán sporu a nemajú právny záväzný charakter. Patria medzi ne:
- Rokovacie: Strany sporu sa stretnú a priamo rokujú o riešení sporu.
- Dobré služby: Tretia strana, ktorá nie je účastníkom sporu, ponúkne svoje služby na sprostredkovanie riešenia sporu medzi stranami.
- Sprostredkovanie: Tretia strana, ktorá nie je účastníkom sporu, aktívne sa zúčastňuje na rokovaniach medzi stranami a snaží sa im pomôcť dosiahnuť dohodu.
- Vyšetrovacie: Tretia strana, ktorá nie je účastníkom sporu, vyšetruje okolnosti sporu a predkladá stranám správu s odporúčaniami na jeho riešenie.
- Zmierovacie: Nezávislá komisia zložená z neutrálnych členov preskúma spor a predloží stranám návrh riešenia.
-
Právne/súdne/záväzné prostriedky riešenia medzinárodných sporov: Tieto prostriedky sa opierajú o medzinárodné právo a ich výsledky sú pre strany sporu záväzné. Patria medzi ne:
- Medzinárodné súdnictvo: Strany sporu sa obrátia na medzinárodný súd, ktorý na základe medzinárodného práva vynesie záväzný rozsudok.
- Arbitráž: Strany sporu sa dohodnú na zriadení arbitrážnej komisie, ktorá na základe medzinárodného práva alebo vopred dohodnutých pravidiel vynesie záväzný arbitrážny nález.
Systémy riešenia medzinárodných sporov
Existuje viacero systémov riešenia medzinárodných sporov, ktoré sa líšia svojou štruktúrou a fungovaním. Medzi najdôležitejšie patria:
- Univerzálny systém: Tento systém je založený na Charte OSN a zahŕňa všetky štáty sveta. V rámci univerzálneho systému pôsobí Medzinárodný súdny dvor a Bezpečnostná rada OSN.
- Regionálne systémy: Tieto systémy sú založené na regionálnych zmluvách a dohodách a týkajú sa štátov v danom regióne. Príkladom regionálneho systému je Európsky súd pre ľudské práva.
- Funkčné systémy: Tieto systémy sú zamerané na riešenie sporov v určitých oblastiach, ako napríklad morské právo alebo obchodné právo. Príkladom funkčného systému je Medzinárodný súdny dvor pre morské právo.
Recepcia medzinárodného práva do vnútroštátneho práva
Vzťah slovenského práva a medzinárodného práva
Vzťah práva EÚ a medzinárodného práva
- Recepcia medzinárodného práva je proces, prostredníctvom ktorého sa normy medzinárodného práva stávajú súčasťou vnútroštátneho právneho poriadku. Inými slovami, je to spôsob, akým sa medzinárodné zmluvy, zvykové právo a všeobecné zásady medzinárodného práva premietajú do národných právnych predpisov a uplatňujú sa v konkrétnych prípadoch.
Vzťah slovenského práva a medzinárodného práva
Vzťah medzi slovenským právom a medzinárodným právom upravuje článok 15 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý stanovuje, že medzinárodné zmluvy ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. To znamená, že ratifikované medzinárodné zmluvy sú priamo záväzné pre slovenské orgány a súdy a ich ustanovenia majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
Existujú dva základné spôsoby, ako sa medzinárodné právo stáva súčasťou slovenského právneho poriadku:
- Inkorporácia: Medzinárodná zmluva sa stáva súčasťou slovenského právneho poriadku v nezmenenej podobe. Jej ustanovenia sa priamo aplikujú v slovenských súdoch a orgánoch.
- Transformácia: Medzinárodné pravidlá sa pretransformovávajú do slovenského vnútroštátneho práva prijatím nového zákona alebo úpravou existujúceho zákona.
Okrem ratifikovaných medzinárodných zmlúv existujú aj iné pramene medzinárodného práva, ktoré sú záväzné pre Slovenskú republiku, ako napríklad obyčajové medzinárodné právo a všeobecné právne zásady. Tieto pramene medzinárodného práva sa aplikujú v slovenských súdoch a orgánoch vtedy, ak neexistuje relevantná ratifikovaná medzinárodná zmluva alebo vnútroštátny predpis.
Vzťah práva EÚ a medzinárodného práva
Vzťah medzi právom EÚ a medzinárodným právom je komplexný a vyvíja sa. Všeobecne sa uvádza, že právo EÚ má prednosť pred medzinárodným právom, pokiaľ ide o oblasti, v ktorých má EÚ výlučnú alebo čiastočnú zákonodarnú právomoc. V ostatných oblastiach sa právo EÚ a medzinárodné právo interpretujú v súlade so sebou.
Súdny dvor Európskej únie (SDEÚ) vo svojej judikatúre stanovil niekoľko zásad, ktoré upravujú vzťah medzi právom EÚ a medzinárodným právom. Medzi najdôležitejšie patria:
- Zásada primacy: Právo EÚ má prednosť pred právnymi predpismi členských štátov.
- Zásada integrity: Členské štáty nesmú brániť uplatňovaniu práva EÚ.
- Zásada koherencie: Právo EÚ a medzinárodné právo sa musia interpretovať v súlade so sebou.
V prípade konfliktu medzi právom EÚ a medzinárodným právom SDEÚ posúdi, ktorá norma má prednosť. Pri posudzovaní konfliktu SDEÚ zohľadní rôzne faktory, ako napríklad predmet zmluvy, dátum jej nadobudnutia účinnosti a zámer zmluvných strán.
Historický vývoj medzinárodného práva
Kodifikácia medzinárodného práva
Pokrokový rozvoj medzinárodného práva
Medzinárodné právo má bohatú a zložitú históriu, ktorá siaha až do staroveku. V priebehu stáročí sa toto právo vyvíjalo a prispôsobovalo sa meniacim sa potrebám medzinárodného spoločenstva.
Základné etapy vývoja medzinárodného práva:
- Staroveké a stredoveké medzinárodné právo: V tomto období sa medzinárodné právo formovalo na základe zvykového práva a náboženských pravidiel. Príkladmi sú staroveké grécke a rímske právo, ako aj kanonické právo katolíckej cirkvi.
- Novoveké medzinárodné právo: V tomto období sa rozvíja moderné medzinárodné právo so silným dôrazom na štátnu suverenitu a zmluvné právo. Dôležitými udalosťami boli Vestfálsky mier (1648), francúzska revolúcia (1789) a Viedenský kongres (1815).
- Súčasné medzinárodné právo: V tomto období sa medzinárodné právo stáva komplexnejším a kodifikovanejším. Zohľadňuje sa globalizácia, vzostup medzinárodných organizácií a nové výzvy, ako sú ľudské práva, ochrana životného prostredia a medzinárodný terorizmus.
Kodifikácia medzinárodného práva:
Kodifikácia medzinárodného práva je proces písomného zaznamenávania a systematizácie existujúcich pravidiel medzinárodného práva. Cieľom kodifikácie je urobiť medzinárodné právo prístupnejším, zrozumiteľnejším a predvídateľnejším.
Formy kodifikácie medzinárodného práva:
- Zmluvy: Medzinárodné zmluvy sú najdôležitejším a najrozšírenejším formou kodifikácie medzinárodného práva. Dve alebo viac štátov sa v nich dohodnú na záväzných pravidlách, ktoré upravujú ich vzájomné vzťahy.
- Všeobecné zásady medzinárodného práva: Všeobecné zásady medzinárodného práva sú základné princípy spravodlivosti a právneho štátu, ktoré sú uznávané medzinárodným spoločenstvom. Môžu byť aplikované v prípadoch, keď neexistuje zmluvný alebo obyčajový prameň, ktorý by upravoval danú otázku.
- Judikatúra medzinárodných súdov: Rozhodnutia medzinárodných súdov, ako je Medzinárodný súdny dvor, prispievajú k kodifikácii medzinárodného práva objasnením alebo interpretáciou existujúcich pravidiel.
Príklady kodifikácie medzinárodného práva:
- Viedenská zmluva o diplomatických vzťahoch z roku 1961 upravuje pravidlá diplomatických vzťahov medzi štátmi.
- Charta Organizácie Spojených národov z roku 1945 stanovuje základné princípy medzinárodného mieru a bezpečnosti.
- Všeobecná deklarácia ľudských práv z roku 1948 kodifikuje základné ľudské práva a slobody.
Pokrokový rozvoj medzinárodného práva:
Pokrokový rozvoj medzinárodného práva sa zameriava na posilňovanie ochrany slabších strán a na podporu spravodlivosti a rovnosti v medzinárodných vzťahoch.
Princípy pokrokového rozvoja medzinárodného práva:
- Princíp rovnosti suverénnych štátov: Všetky štáty sú si rovnoprávne a majú rovnaké práva a povinnosti v medzinárodnom práve.
- Princíp zákazu použitia sily: Štáty sa musia zdržať hrozby alebo použitia sily proti iným štátom.
- Princíp pacta sunt servanda: Zmluvy musia byť dodržiavané.
- Princíp ochrany ľudských práv: Všetky osoby majú nárok na základné ľudské práva
Úvod do práva vrátane medzinárodného práva a iných normatívnych systémov
* normatívne systémy vo všeobecnosti a v medzinárodnom spoločenstve
* pojem medzinárodné spoločenstvo
* medzinárodná morálka, medzinárodné zvyklosti, medzinárodná zdvorilosť a ich vzťah k medzinárodnému právu
* právo a medzinárodné právo verejné – spoločné znaky a osobitosti
- Úvod do práva vrátane medzinárodného práva a iných normatívnych systémov
Normatívne systémy vo všeobecnosti a v medzinárodnom spoločenstve
Normatívny systém je súbor pravidiel, ktoré regulujú správanie ľudí v spoločnosti. Tieto pravidlá sú záväzné a musia ich rešpektovať všetci členovia danej spoločnosti. Normatívne systémy sa líšia v závislosti od typu spoločnosti a od typu pravidiel, ktoré obsahujú.
V medzinárodnom spoločenstve existuje viacero normatívnych systémov, ktoré regulujú vzťahy medzi štátmi a inými subjektami medzinárodného práva. Medzi najdôležitejšie patria:
- Medzinárodné právo: Medzinárodné právo je súbor pravidiel, ktoré upravujú vzťahy medzi štátmi a inými subjektami medzinárodného práva. Tieto pravidlá sú záväzné pre subjekty medzinárodného práva a musia ich dodržiavať.
- Medzinárodná morálka: Medzinárodná morálka je súbor morálnych princípov a hodnôt, ktoré sú uznávané v medzinárodnom spoločenstve. Tieto princípy a hodnoty nie sú striktne záväzné, ale ovplyvňujú tvorbu a aplikáciu medzinárodného práva.
- Medzinárodné zvyklosti: Medzinárodné zvyklosti sú pravidlá správania, ktoré sú všeobecne uznávané štátmi ako právne záväzné. Vznik obyčaje si vyžaduje dlhodobú a konzistentnú prax štátov sprevádzanú presvedčením o jej právnej záväznosti.
- Medzinárodná zdvorilosť: Medzinárodná zdvorilosť predstavuje súbor pravidiel správania medzi štátmi, ktoré nie sú striktne právne záväzné, ale ich dodržiavanie je dôležité pre udržanie dobrých vzťahov medzi štátmi.
Pojem medzinárodné spoločenstvo
Medzinárodné spoločenstvo je súbor štátov a iných subjektov medzinárodného práva, ktoré sú navzájom prepojené a spolupracujú v rôznych oblastiach. Medzinárodné spoločenstvo nie je formálne organizované, ale jeho fungovanie je založené na princípoch medzinárodného práva a na vzájomnej spolupráci štátov.
Medzinárodná morálka, medzinárodné zvyklosti, medzinárodná zdvorilosť a ich vzťah k medzinárodnému právu
Medzinárodná morálka, medzinárodné zvyklosti a medzinárodná zdvorilosť sú dôležité normatívne systémy, ktoré ovplyvňujú medzinárodné právo. Medzi týmito systémami existuje úzky vzťah:
- Medzinárodná morálka: Medzinárodná morálka ovplyvňuje tvorbu medzinárodného práva tým, že formulujú princípy a hodnoty, ktoré sa stávajú základom medzinárodnoprávnych noriem.
- Medzinárodné zvyklosti: Medzinárodné zvyklosti sa stávajú súčasťou medzinárodného práva, ak sú všeobecne uznávané štátmi ako právne záväzné.
- Medzinárodná zdvorilosť: Medzinárodná zdvorilosť slúži ako doplnok k medzinárodnému právu a upravuje správanie štátov v oblastiach, ktoré nie sú explicitne upravené medzinárodnoprávnymi normami.
Právo a medzinárodné právo verejné – spoločné znaky a osobitosti
Právo a medzinárodné právo verejné zdieľajú niektoré spoločné znaky:
- Oba sú normatívne systémy: Obidva systémy obsahujú pravidlá, ktoré regulujú správanie ľudí v spoločnosti.
- Oba sú záväzné: Pravidlá oboch systémov sú záväzné pre subjekty, na ktoré sa vzťahujú.
- Oba slúžia na ochranu práv a záujmov: Cieľom oboch systémov je ochrana práv a záujmov jednotlivcov a spoločnosti.
Medzi právom a medzinárodným právom verejným existujú aj určité osobitosti:
- Predmet úpravy: Právo upravuje vzťahy medzi fyzickými a právnickými osobami v rámci vnútroštátneho právneho poriadku, zatiaľ čo medzinárodné právo verejné upravuje vzťahy medzi štátmi a inými subjektami medzinárodného práva.
- Zdroje práva: Právo má svoje vnútroštátne zdroje práva, ako sú ústavy, zákony a vyhlášky, zatiaľ čo medzinárodné právo verejné má svoje medzinárodné zdroje práva, ako sú zmluvy, obyčaje a všeobecné právne zásady.
- Subjekty práva: Právo sa vzťahuje na fyzické a právnické osoby, zatiaľ čo medzinárodné právo verejné sa vzťahuje na štáty a iné subjekty medzinárodného práva.
- Sankcie za porušenie: Porušenie práva môže mať za následok vnútroštátne sankcie, ako sú pokuty, väzenie alebo odňatie práv, zatiaľ čo porušenie medzinárodného práva verejného môže mať za následok medzinárodnoprávne sankcie, ako sú protesty, sankcie alebo použitie sily.
