Teória demokracie Flashcards
Demokracia
Moderná demokracia spočíva na 2 princípoch:
- komplex tradičných občianskych práv (sloboda názoru, prejavu, zhromažďovania, rovnosti pred zákonom…)
- suverenity ľudu
Etymologicky pochádza z grécka – démos = ľud, kratein = vládnuť, teda demokracia = ľudovláda.
Poznáme priamu (plebiscitnú) a nepriamu (zastupiteľskú, reprezentatívnu) demokraciu.
Mnohí politológovia tvrdia, že demokracia v čistej podobe nie je možná, pretože v praxi existujú iba
zmiešané systémy, ktoré majú autokratické a oligarchické rysy.
Antická demokracia:
Platón (diela „Štát“ a „Ústava“)
Podľa Platóna majú vládnuť najlepší, resp. „najlepší z najlepších“.
Aristoteles (dielo „Politika“)– triezvy empirik, analytický mysliteľ a filozof, chápal demokraciu ako vládu mnohých a vládu ľudového zhromaždenia. -politea.
Umiernená a radikálna demokracia:
J. Locke (dielo „Dve pojednania o vláde“) teoreticky zdôvodnil demokraciu, je iniciátorom politického liberalizmu.
Ch. Montesquieu (dielo „Duch zákonov“) sa odvolával na protagonistov francúzskej revolúcie bojovníkov za nezávislosť v USA. Chcel zabrániť spojeniu moci a práva. !Rozlišoval medzi republikou, monarchiou a despociou.
J. J. Rousseau (dielo „Spoločenská zmluva“) požadoval bezsprostrednú priamu demokraciu.
I. Kant „K večnému mieru“ kritizoval demokraciu
Tocqueville v diele „O demokracii v Amerike“ demokraciu analyzoval a stal sa prvým teoretikom modernej masovej demokracie.
Mill – významný teoretik liberalizmu, analyzoval Tocquevillove dielo.
K. Marx – analyzoval industriálnu spoločnosť.
Elitistická teória demokracie M. Webera
Weber nechápal demokraciu ako vládu ľudu, ale ako „vládu ľudu ľudom zvolenou elitou“.
Ekonomické teórie demokracie
Schumpeter v diele „Kapitalizmus, socializmus a demokracia“ hovorí o transformácií demokracie na
fašistické a nacionálno-socialistické systémy.
Downs - Politika je pre neho „komplexný výmenný systém“ – politický trh, kde sa stretávajú podnikatelia (politické strany) a kupujúci (voliči).
Teória pluralistickej demokracie a neopluralizmus
Pojem pluralizmus prvýkrát použil Laski v 1915.
Predstavitelia pluralizmu ako teórie sú Brun, Leroy a Benoist.
D. Truman – klasik skupinového pluralizmu, vychádzal z prác Bentleyho.
A. Bentley – začiatkom 20. storočia vytvoril základy americkej teórie skupín
Pluralizmus podrobil najväčšej kritike Sontheimer.
R. Dahl – tvorca modernej verzie pluralizmu – polyarchie.
W. Kelso – uvádza 4 typy demokracie:
polyarchia – teda demokracia ako mocenský zápas politických elít.
pluralizmus laissez-faire – jej znakom je slobodná súťaž politických predstáv a síl pričom štát hrá rolu udržovateľa poriadku.
korporatívny pluralizmus – kladie dôraz na vzťah medzi záujmovými skupinami a centrálnymi úradmi.
sociálny pluralizmus – orientovaný na spoločnosť.
Neopluralisti
politológovia, ktorí chápu pluralistickú teóriu za negáciu autoritatívnych a totalitárnych názorov na štát
Fraenkel - je nemecký politológ, zakladateľ a popredný predstaviteľ neopluralizmu.
Lowenstein – neopluralista, chápe pluralizmus ako prvok vertikálnej kontroly v systéme deľby moci.
Teórie sociálnej a participačnej demokracie
Bernstein – zakladateľ tohto smeru.
Sociálna demokracia vznikla už 19. storočí ako spojenie demokracie a robotníckeho hnutia.
Participačná demokracia – demokracia, v ktorej na občania podieľajú na priamo (bezprostredne) na
politických rozhodnutiach.
M. Greiffenhagen – teória aktivistického sociálneho štátu.
Najradikálnejší teoretik B. Barbera tvrdí, že „každá reprezentácia ničí participáciu a tým podkopáva základy demokracie“.
M. Warren – podľa neho sa participačná demokracia vyznačuje procesom sebarealizácie občana
Teóriu participačnej demokracie najviac kritizovali Fraenkel v Nemecku a Sartori v USA, ktorí ju postavili do protikladu reprezentatívnej demokracii.
Sociálnu demokraciu kritizoval M. Weber.
Procedurálna demokracia
(resp. deliberatívna politika) – sa vyznačuje dôležitosťou verejnej diskusie, ktorú chápe ako najdôležitejší predpoklad demokracie.
Porovnávací výskum demokracií
Najväčší prínos v porovnávaní demokracií – Lowenstein, Dahl a Lijphart (dielo „Demokracie“).
Modely modernej porovnávacej politológie:
1. parlamentná a prezidentská demokracia
2. konkurenčná a konkordátna demokracia
3. väčšinová a konsenzuálna demokracia
4. teória polyarchie R. Dahla
Kohabitácia – situácia, keď predsedom vlády je člen opozičnej strany.
Väčšinová a konsenzuálna demokracia
Väčšinová demokracia:
1. exekutívnu moc má vláda väčšinovej strany
2. dvojstranícky systém
Konsenzuálna demokracia:
1. exekutívnu moc má viacero vládnych strán
2. viacstranícky systém
Lijphart rozlišuje 4 typy demokratických systémov:
- centralistická väčšinová demokracia (Veľká Británia, Nový Zéland)
- federalistická väčšinová demokracia (USA, Kanada, Austrália)
- centralistická konsenzuálna demokracia (Fínsko, Holandsko)
- federalistická konsenzuálna demokracia (Švajčiarsko)
Konkurenčná a konkordantná demokracia
R. Dahl – robil porovnávací politicko-vedný výskum (60. a 70. roky 20. storočia).
Pri riešení konfliktov používa väčšinový princíp - konkurečna
Spočíva vo vyjednávaní, ktorý vedie ku konsenzu- konkordantná
Teória polyarchia
Jej zakladateľom je R. Dahl (rok 1971).
Polyarchia znamená „vládu mnohých“.
Polyarchia je protikladom oligarchie, je to tiež „ireálna forma demokracie“.
Znaky rozvinuje polyarchie:
1. kontrolu nad vládou majú volení úradníci
2. slobodné a regulárne voľby
3. všeobecné volebné právo
4. pasívne volebné právo (právo byť volený)
5. sloboda prejavu
6. informačná sloboda
7. autonómia združovania (možnosť vytvárať spolky, strany…)
