Politické strany Flashcards
Tri typy definícií politických strán:
- štrukturálne
- funkcionálne
- definície strany ako reprezentanta triednych záujmov
D.Hume
dielo„Esej o stranách“–základy pre vznikpolitických strán: sklony, záujmy a princípy.
Politická strana je aktérom na politickej scéne.
Politické strany ovplyvňuje verejná mienka (vznikla v období rozvoja tlače)
Politickým straníctvom sa zaoberali:
Tocquevill v diele „O americkej demokracii“.
Bryce v diele „The American Commonwelth“.
Michels v diele „K sociológii politických strán v modernej demokracii“.
Weber – politické strany môžu vzniknúť na základe troch rôznych princípov:
- organizácie (hlavný cieľ – patronát nad úradmi)
- strany ľudové (opierajúce sa o abstraktné ideály)
- záujmové strany (triedne alebo stavovské)
Weber – neskôr rozdelil strany na:
1. záujmové
2. svetonázorové
Lawson
strana je organizácia individuí, ktorá sa usiluje o splnomocnenie ľudu, aby realizovali politickú moc
Stranotvorné prvky:
- dobrovoľnosť združovania
- zásada cieľovosti
- mobilita a elastičnosť
- stranícky program
- volebná platforma
Päť základných modelov politickej strany:
model výmeny a rozvoja
model masovej strany (socializácia)
model volebnej strany (zisk hlasov)
model strany masovej integrácie (neideologicka)
model kartelovej strany
Funkcie a ciele politických strán
Venoval sa im Sartori.
Neumann – hlavnou funkciou strany je sprostredkovanie medzi ľudom a štátnou mocou, aby občania mohli realizovať vplyv na vládu.
1.sociálno-zastupiteľská funkcia – charakterizuje ju spätosť strany so spoločnosťou, strany vyjadrujú určité sociálne záujmy.
2.integratívna funkcia – je to úloha presadiť „všeobecné dobro“ nad egoistickým partikularizmom jednotlivých sociálnych skupín, strany artikulujú a integrujú záujmy svojich členov.
3.výberová funkcia – funkcia výberu politickej elity (tých, ktorí budú riadiť štát), výber môže mať dve podoby – bezprostredný (strany v USA) a sprostredkovaný výber.
4. funkcia vládnutia (sprostredkovateľská funkcia) – určuje spôsob a metódy obsadzovania politických funkcií v štáte.
Sociálne hnutie
vznik v 19. storočí (francúzska revolúcia)
charakteristickou črtou je monotematizmus
Politické hnutia rozdeľujeme na:
- politické hnutia podľa vzťahu k existujúcemu politickému systému -
afirmatívne (zachovanie statu quo, len minimálne zmeny)
- reformátorské (požadujú zásadné zmeny)
- revolučné (požadujú zmenu zriadenia)
- politické hnutia z hľadiska úrovne a foriem ich organizácie
- spontánne (bez organizačnej podoby)
- hnutia s vysokým stupňom
Záujmové skupiny
Klasifikácia podľa vzniku:
1. anomické – spontánne (napr. demonštrácie).
2. inštitucionálne – majú vymedzenú organizačnú štruktúru, ich činnosť je efektívna a cieľavedomá.
Klasifikácia podľa špecializácie činností:
1. asociatívne – dobrovoľné zoskupenia s vymedzenými záujmami (napr. odbory).
2. neasociatívne – neformálne a nedobrovoľné zoskupenia ľudí (napr. náboženské sekty). Klasifikácia podľa charakteru činnosti:
1. jednocieľové
2. mnohocieľové
Duverger definuje:
1. špeciálne (zaoberajúce sa len politickou činnosťou)
2. vlastné (majú širší okruh sociálnych funkcií)
Alleman klasifikuje 5 druhov záujmových skupín:
1. záujmové skupiny pôsobiace v ekonomickej sfére
2. záujmové skupiny v sociálnej sfére
3. asociácie v sfére náboženskej, vedeckej a kultúrnej
4. záujmové skupiny v oblasti služieb a obchodu
5. spoločensko-politické organizácie
Korporatizmus
vplyv z vnútra, je to účasť veľkých organizovaných skupín na politických rozhodnutiach vlády.
Rozvinutý korporatizmus – rovnoprávna paritná účasť všetkých partnerov na politických rozhodnutiach, pričom sa rozhodnutie nedosahuje väčšinou, ale konsenzom.
Neokorporatizmus (súčasný korporatizmus) – doplnok k straníckym mechanizmom, zohráva úlohu sprostredkovateľa medzi štátom a zainteresovanými občanmi.
Päť vývojových štádií politického hnutia:
- vytváranie predpokladov hnutia
- štádium artikulácie požiadaviek
- štádium agitácie
- štádium rozvinutej politickej činnosti
- štádium odumierania politického hnutia