rímske právo Flashcards
1 - Pojem záväzok
Rímska a súčasná definícia, 3 formy majetkového plnenia, z toho vyplýva že pri záväzku je: PV, O, UVPP
2 - Delenie záväzkov
podľa prameňa ich vzniku, záväzky z kontraktov (obligácie z kontraktov - dvojstranné r a n), podľa spôsobu ich uzavretia, záväzky z protiprávnych úkonov, podstata konsenzuálnych kontraktov
3 - Civilné záväzky
záväzky medzi dvomi súkromnoprávnymi subjektmi, každá obligácia má svoju osobitnú žalobu - prevláda typová viazanosť
4 - Naturálne záväzky
Záväzky prevzaté právne nespôsobilými osobami alebo osobami, kt. mali obmedzenú právnu spôsobilosť (nesvojprávni synovia). Právo ich neuznávalo na z dôvodov sociálnych a hospodársko-praktických sa im priznávala právna ochrana. Spočívala v tom, že naturálnemu veriteľovi sa priznávalo ponechať si to, čo mu dobrovoľne naturálny dlžník (otrok alebo syn) splnil. Mohol sa brániť prípadnej žalobe z plnenia nedlhu vznesenej pánom alebo otcom. predsa sa uzná¬valo, že otrok sa môže, pokiaľ ide o pekúlium, fakticky zaväzovať voči tretím osobám i voči samému pánovi.
Naturálne záväzky sa v praxi zvykli stotožňovať s mravnými a sociálnymi povinnosťami. So zreteľom na túto tendenciu sa začala rozširovať aj právna ochrana v tom zmysle, že popri soluti retentio sa uznávala aj plat¬nosť vecných a osobných garancií naturálnych záväzkov, možnosť kom¬penzovať ich s civilnými záväzkami, ba aj možnosť nováciou ich premeniť na civilné záväzky.
5 - Dohody
Dohodou (pactum) bol v rímskom práve každý záväzkový dohovor, ktorý nepatril medzi žiadne z uznaných kontraktov, a preto podľa civilného práva nebol žalovateľný;
Vyvolával nanajvýš námietku, exceptio (napr. pri neformálnom odpustení alebo odložení dlhu).
Časom sa niektoré druhy dohôd stali žalovateľnými zásluhou prétora alebo cisárskeho zákonodarstva v poklasickej dobe.
- Pacta nuda:
Neformálne dohody, ktoré neboli právne záväzné. Napriek tomu, že sa strany mohli na niečom dohodnúť, tieto dohody neboli vynútiteľné súdnou cestou. Išlo skôr o morálne alebo spoločenské záväzky. - Pacta vestita:
Formálne dohody, ktoré získali právnu záväznosť buď na základe civilného práva alebo praetorského práva.
Pacta adiecta: Prídavné dohody, ktoré sa pridávali k existujúcim kontraktom (napr. dodatočné podmienky k zmluve).
Pacta praetoria: Dohody, ktoré praetor mohol uznať za vynútiteľné. Tieto dohody mohli byť chránené rôznymi prostriedkami, ako napríklad stipuláciou alebo žalobami.
Pacta legitima: Dohody, ktoré boli uznané za vynútiteľné cisárskou legislatívou (leges).
6 - Subjekty záväzkov
Záväzok sa v Ríme vykryštalizoval ako spravidla čisto osobný právny vzťah medzi určitými subjektmi - dlžníkom a veriteľom. Len celkom výnimočne sa vyskytli situácie, že sa na záväzku zúčastnila osoba, ktorá nebola presne (individuálne) určená.
Hospodársky a spoločenský život si však vynútil brať do úvahy aj prípa¬dy, keď sa na strane veriteľa alebo dlžníka zúčastnilo niekoľko subjektov, či už v rovnakom postavení (záväzky delené, kumulatívne a solidárne), alebo navzájom v nerovnakom postavení, teda ako hlavný a vedľajší veriteľ, resp. dlžník.
Takéto situácie mohli vzniknúť z právnych úkonov alebo z deliktov a mohli sa na nich zúčastniť svojprávne osoby (sui iuris) alebo nesvojprávne osoby (alieni iuris). Keďže v týchto prípadoch išlo o záväzky, nastoľuje sa otázka, v akej miere (plnej alebo pomernej) a v akom poradí sa zúčastnia na obligácii, či už ako veritelia, alebo najmä ako dlžníci.
V rímskom práve boli subjekty záväzkov osoby, ktoré mali právnu spôsobilosť vstupovať do záväzkových vzťahov. Tieto osoby mohli byť fyzické osoby (ľudia) alebo právnické osoby (organizácie a inštitúcie). Subjekty záväzkov sa delili na dve hlavné kategórie: veritelia (creditores) a dlžníci (debitores).
Fyzické osoby
Fyzické osoby v rímskom práve boli jednotlivci, ktorí mali právnu spôsobilosť. Táto spôsobilosť bola ovplyvnená niekoľkými faktormi:
1. Právna schopnosť (capacitas):
o Osoba musela byť slobodná (liber) a nesmela byť otrokom (servus), pretože otroci nemali právnu subjektivitu.
2. Právna spôsobilosť (status):
o Status libertatis: Rozlišovanie medzi slobodnými a otrokmi.
o Status civitatis: Rozlišovanie medzi rímskymi občanmi (cives Romani), Latínmi (Latini) a cudzincami (peregrini). Rímski občania mali plnú právnu spôsobilosť.
o Status familiae: Rozlišovanie medzi osobami sui iuris (nezávislí, majúci vlastné práva) a alieni iuris (podriadení niekomu inému, napr. deti pod otcovou mocou – patria potestas).
3. Vek:
o Rímske právo rozlišovalo medzi deťmi (infantes), nedospelými (impuberes) a dospelými (puberes). Plnú právnu spôsobilosť mali len dospelí muži.
Právnické osoby
Právnické osoby v rímskom práve zahŕňali organizácie a inštitúcie, ktoré mali právnu subjektivitu. Medzi najdôležitejšie patrili:
1. Korporácie (corpora):
o Mesto Rím (populus Romanus) alebo iné mestské obce (municipia).
o Profesijné a obchodné združenia (collegia) – napríklad cechy alebo remeselnícke spolky.
2. Nadácie (fundationes):
o Nadácie boli založené na určité účely a mohli vlastniť majetok a uzatvárať záväzky na dosiahnutie týchto cieľov.
Úlohy veriteľov a dlžníkov
1. Veriteľ (creditor):
o Veriteľ bol subjekt, ktorý mal nárok na plnenie záväzku. Mohol požadovať, aby dlžník splnil to, čo bolo dohodnuté alebo uložené zákonom.
2. Dlžník (debitor):
o Dlžník bol subjekt, ktorý bol povinný plniť záväzok. Musel splniť svoje povinnosti podľa dohody alebo právnej normy.
Právna ochrana záväzkov
* Žaloby (actiones): Rímske právo poskytovalo rôzne druhy žalôb na ochranu práv veriteľov. Veritelia mohli podávať žaloby na vymáhanie záväzkov, ak dlžník nesplnil svoje povinnosti.
* Exekúcia (executiones): Ak dlžník nesplnil svoj záväzok dobrovoľne, veriteľ mal právo žiadať o exekúciu na majetok dlžníka.
Subjekty záväzkov v rímskom práve zahrňovali fyzické osoby s právnou spôsobilosťou a právnické osoby, ako sú korporácie a nadácie. Rímske právo presne definovalo práva a povinnosti veriteľov a dlžníkov a poskytovalo mechanizmy na vynucovanie záväzkov. Tento systém bol základom pre moderné záväzkové právo a jeho princípy sú dodnes dôležitou súčasťou právnych systémov na celom svete.
7 - Delené a kumulatívne záväzky
Delené záväzky
Ak sa na strane dlžníka alebo veriteľa zúčastnilo viac subjektov, spra¬vidla išlo o delený (čiastkový) záväzok.
Záväzok sa tu delil na toľko samostatných a navzájom nezávislých záväzkov, koľ¬ko bolo zúčastnených subjektov ako dlžníkov alebo veriteľov. Preto ak bolo na strane veriteľa niekoľko veriteľov, každý z nich mohol od dlžníka vymáhať len naňho pripadajúcu časť, a podobne, ak bolo na strane dlžníka niekoľko zaviazaných, každý z nich bol povinný plniť len naňho pripadajúcu časť.
Prípadom deleného záväzku bola situácia spoludedičov so zreteľom na zdedené pohľadávky alebo záväzky.
Podobne to bolo pri obligáciách, pri ktorých bol predmet plnenia deliteľný, t.j. bolo ho možné fyzicky rozdeliť, pričom jednotlivé kusy nestrácali na pomernej hospodárskej hodnote.
Kumulatívne záväzky
Na rozdiel od delených záväzkov sa pri účasti viacerých subjektov moh¬li ich plnenia kumulovať/ hromadiť tak, že veriteľ mohol od každého z via¬cerých dlžníkov žiadať celé plnenie alebo dlžník bol povinný každému z viacerých veriteľov splniť celý záväzok. Bolo to tak najmä v prípade delik¬tu, keď každý z viacerých spolupáchateľov bol povinný plniť celú pokutu.
Základ kumulatívneho záväzku bol v trestnom charaktere niektorých záväzkov. Ak bola uložená pokuta ako trest za protiprávny úkon, poklada¬lo sa za správne, aby taký delikvent zaplatil poškodenému pokutu v celej výške, alebo, ak bolo poškodených viac osôb, každému poškodenému.
Kumulatívne záväzky sa však výnimočne mohli vyskytnúť aj mimo ob¬lasti deliktov, napríklad pri odkazoch len s obligačnými účinkami, ak odkazovníci dedili oddelene, každý odkazovník mal voči dedičovi nárok na celý odkázaný predmet.
8 - Solidárne záväzky
O solidárnom záväzku hovoríme vtedy, keď jedno plnenie
a) patrí viacerým veriteľom proti jednému dlžníkovi tak, že každý z nich môže požadovať od dlžníka celé plnenie; ak však dlžník už raz splnil celé plnenie - lebo len na to je zaviazaný - oslobodzuje sa voči všetkým ostatným veriteľom (tzv. aktívna solidarita),
b) je predmetom záväzku viacerých dlžníkov voči jednému veriteľovi tak, že každý z nich je povinný voči veriteľovi plniť celý dlh a veriteľ je oprávnený požadovať ho od ktoréhokoľvek dlžníka; keď však bol raz dlh splnený, zanikne pohľadávka veriteľa voči všetkým dlžníkom (tzv. pasívna solidarita).
Solidárna obligácia v rímskom práve vznikla alebo zo zákona alebo z vôle subjektov. Ex lége vznikla solidárna obligácia
a) najmä v prípade, ak išlo o obligáciu znejúcu na neoddeliteľné plne¬nie (napr. dvaja spoločne predali kupujúcemu určitý pozemok; každý z predávajúcich bol povinný previesť na kupujúceho celý pozemok; ak však jeden z nich splnil túto povinnosť, obaja sa oslobodili spod záväzku);
b) z niektorých iných právnych vzťahov, napríklad z poručníctva, z de¬liktov.
Z vôle zainteresovaných subjektov vznikol solidárny záväzok najmä v týchto najčastejších prípadoch:
a) Stipuláciou v prospech alebo na ťarchu viacerých osôb.
b) Damnačným odkazom na ťarchu viace¬rých dedičov alebo v prospech viacerých odkazovníkov. Uskutočnil sa na¬príklad vo forme: „Titius, dedič môj”.
Pokiaľ ide o dôvody zániku solidárnej obligácie, rozoznávali sa:
a) Dôvody, ktoré zrušovali obligáciu vo vzťahu k všetkým veriteľom a dlžníkom (najmä splnenie, náhradné plnenie, kompenzácia, novácia, náhodná nemožnosť plnenia a litiskontestácia).
Pretože pri solidárnej obligácii bolo obsahom „jedno” plnenie, mali aj žaloby z nej ten istý predmet sporu. Preto v klasickom práve litiskontestácia pri žalobe jedného veriteľa konzumovala žaloby ostatných veriteľov alebo proti ostatným dlžníkom (tzv. konzumpčná konkurencia žalôb).
b) Všetky ostatné dôvody pôsobili v zásade len vo vzťahu k jednotlivé¬mu veriteľovi alebo dlžníkovi, v osobe ktorého tento dôvod nastal, voči ostatným zostával obligačný vzťah nedotknutý (napr. omeškanie, premlča¬nie).
Pri solidárnej obligácii išlo nielen o hlavný vzťah medzi veriteľom (veriteľmi) a dlžníkom (dlžníkmi), ale aj o vzájomný vzťah iba medzi veriteľmi alebo medzi dlžníkmi. Hovorí sa o vnútornom vzťahu solidárnych veriteľov a solidárnych dlžníkov medzi sebou. Tento vzťah bol rozhodujúci pre posúdenie vzájom¬ných práv a povinností veriteľov, najmä pre posúdenie,:
a) či solidárny dlžník, ktorý splnil celý záväzok, mal právo postihu proti ostatným solidárnym dlžníkom.
b) či sa solidárny veriteľ, ktorý prijal celé plnenie, mal deliť s ostatnými solidárnymi veriteľmi.
V rímskom práve iba zo samej solidarity nevyplývali bez ďalšieho náro¬ky na vzájomné vyrovnanie prijatého dlhu medzi spoluveriteľmi alebo za¬plateného dlhu medzi spoludlžníkmi. Záviselo to od právneho základu ich vnútorného vzťahu, teda od konkrétneho právneho vzťahu medzi nimi, napríklad od spoločenskej zmluvy, od spoludedičstva, alebo mohlo ísť aj o príkaznú zmluvu a pod. Spoluveritelia alebo spoludlžníci mohli potom vyrovnanie uplatniť pomocou žaloby o rozdelenie spoluvlastníctva alebo spoločnej pozostalosti alebo žaloby z príkazu a pod.
9 - Postúpenie pohľadávky
Postúpenie pohľadávky – cessio
Podľa staršieho civilného práva účinok podobný postúpeniu pohľadáv¬ky (cessio) sa mohol dosiahnuť len založením novej obligácie formou obno¬vy - novácie. Dlžník sa musel na príkaz pôvodného veriteľa zaviazať novému veriteľovi na obsahovo rovnaké plnenie, a tým sa voči pôvodnému veriteľovi oslobodil.
Od vzniku formulového procesu sa právny účinok podobný postúpeniu mohol dosiahnuť tak, že veriteľ splnomocnil tretiu osobu, na ktorú sa mala previesť pohľadávka, podať žalobu vo veci pohľadávky. Tým sa však tretí ešte nestával subjektom pohľadávky, stal sa ním až litiskontestáciou; až odvtedy sa pohľadávka stala jeho neodňateľným právom. Až do litiskontestácie mohol postupujúci veriteľ, postupca kedykoľvek odvolať procesné splnomocnenie a dlžník mohol ešte s oslobodzujúcim účinkom plniť pôvodnému veriteľovi.
Od konca klasickej doby bolo zvykom právne postavenie nového verite¬ľa, postupníka zabezpečovať už pred litiskontestáciou tak, že nový veriteľ oznámil dlžníkovi svoje procesné splnomocnenie. Tým sa splnomocnenie stalo neodvolateľným a dlžník mohol potom plniť len novému veriteľovi.
Už v klasickej dobe cisárske reskripty nadobúdateľovi pohľadávky, no¬vému veriteľovi
priznávali vlastné právo podať žalobu vo veci postúpenej pohľadávky a to bezprostredne v okamihu uzavre¬tia dohody o postúpení (postúpenie žaloby). Ak za tejto situácie dlžník pl¬nil pôvodnému veriteľovi, oslobodil sa spod záväzku, ale len vtedy, ak plnil, nevediac (lebo nebol vyrozumený) o postúpení pohľadávky. Tým bol v podstate rozvoj cesie skončený.
V konečnom vývoji sa postúpenie pohľadávky (cessio) stalo zmluvou medzi postupcom a postupníkom v zmysle kto¬rej mohol postupník priamo vymáhať postúpenú pohľadávku. Cesia bola právnym úkonom scudzovacím s najrozmanitejšou kauzou. Z kauzy vyplýva rôzna zodpovednosť postupcu za pravosť pohľadávky, za vymožiteľnosť pohľadávky sa nikdy nezodpovedalo. S postúpením pohľadávky prešli na postupníka všetky vedľajšie nároky, postúpenému dlžníkovi, postúpencovi však zostávali všetky námietky, ktoré mal proti postupcovi.
Z cesie a jej nedostatkov ťažili najmä rôzni špekulanti alebo protektori tým, že si dali postúpiť sporné pohľadávky od sociálne slabého veriteľa.
Prevod záväzku (prevzatie dlhu) – Rímske právo nepoznalo prevod dlhu, nahrádzalo ho zmenou osoby dlžníka nováciou. Nový dlžník sa musel stipuláciou veriteľovi zaviazať na obsahovo rovnaké plnenie, tým sa pôvodný dlžník oslobodil od záväzku. Nový dlžník sa spravidla zaväzoval na príkaz pôvodného dlžníka (pasívna delegácia). Pôvodný dlžník sa oslobodil, len čo sa nový dlžník zaviazal, lebo delegovanie nového dlžníka znamenalo plnenie záväzku.
10 - Ručenie
Postúpenie pohľadávky – cessio
Podľa staršieho civilného práva účinok podobný postúpeniu pohľadáv¬ky (cessio) sa mohol dosiahnuť len založením novej obligácie formou obno¬vy - novácie. Dlžník sa musel na príkaz pôvodného veriteľa zaviazať novému veriteľovi na obsahovo rovnaké plnenie, a tým sa voči pôvodnému veriteľovi oslobodil.
Od vzniku formulového procesu sa právny účinok podobný postúpeniu mohol dosiahnuť tak, že veriteľ splnomocnil tretiu osobu, na ktorú sa mala previesť pohľadávka, podať žalobu vo veci pohľadávky. Tým sa však tretí ešte nestával subjektom pohľadávky, stal sa ním až litiskontestáciou; až odvtedy sa pohľadávka stala jeho neodňateľným právom. Až do litiskontestácie mohol postupujúci veriteľ, postupca kedykoľvek odvolať procesné splnomocnenie a dlžník mohol ešte s oslobodzujúcim účinkom plniť pôvodnému veriteľovi.
Od konca klasickej doby bolo zvykom právne postavenie nového verite¬ľa, postupníka zabezpečovať už pred litiskontestáciou tak, že nový veriteľ oznámil dlžníkovi svoje procesné splnomocnenie. Tým sa splnomocnenie stalo neodvolateľným a dlžník mohol potom plniť len novému veriteľovi.
Už v klasickej dobe cisárske reskripty nadobúdateľovi pohľadávky, no¬vému veriteľovi
priznávali vlastné právo podať žalobu vo veci postúpenej pohľadávky a to bezprostredne v okamihu uzavre¬tia dohody o postúpení (postúpenie žaloby). Ak za tejto situácie dlžník pl¬nil pôvodnému veriteľovi, oslobodil sa spod záväzku, ale len vtedy, ak plnil, nevediac (lebo nebol vyrozumený) o postúpení pohľadávky. Tým bol v podstate rozvoj cesie skončený.
V konečnom vývoji sa postúpenie pohľadávky (cessio) stalo zmluvou medzi postupcom a postupníkom v zmysle kto¬rej mohol postupník priamo vymáhať postúpenú pohľadávku. Cesia bola právnym úkonom scudzovacím s najrozmanitejšou kauzou. Z kauzy vyplýva rôzna zodpovednosť postupcu za pravosť pohľadávky, za vymožiteľnosť pohľadávky sa nikdy nezodpovedalo. S postúpením pohľadávky prešli na postupníka všetky vedľajšie nároky, postúpenému dlžníkovi, postúpencovi však zostávali všetky námietky, ktoré mal proti postupcovi.
Z cesie a jej nedostatkov ťažili najmä rôzni špekulanti alebo protektori tým, že si dali postúpiť sporné pohľadávky od sociálne slabého veriteľa.
Prevod záväzku (prevzatie dlhu) – Rímske právo nepoznalo prevod dlhu, nahrádzalo ho zmenou osoby dlžníka nováciou. Nový dlžník sa musel stipuláciou veriteľovi zaviazať na obsahovo rovnaké plnenie, tým sa pôvodný dlžník oslobodil od záväzku. Nový dlžník sa spravidla zaväzoval na príkaz pôvodného dlžníka (pasívna delegácia). Pôvodný dlžník sa oslobodil, len čo sa nový dlžník zaviazal, lebo delegovanie nového dlžníka znamenalo plnenie záväzku.
11 - Akcesorita a subsidiarita ručenia
Ako akcesorita tak aj subsidiarita ručenia sú kľúčovými vlastnosťami ručenia – ručiteľského záväzku.
Akcesorita – prejaví sa v situácii kedy dôjde k spochybňovaniu existencie ručiteľského záväzku
Akcesorita znamená závislosť a je jedným zo základných atribútov vedľajších záväzkov, ktorý znamená závislosť vedľajšieho záväzku na primárnej pohľadávke. Akcesorita má 3 formy a tými sú:
Existenčná akcesorita – existencia vedľajšieho záväzku je závislá na existencii záväzku primárneho / primárnej pohľadávky (ak zanikne primárna pohľadávka tak aj ručiteľský záväzok automatický zaniká)
Obsahová akcesorita – nazývaná aj rozsahová je závislosť v obsahu a rozsahu vedľajšieho plnenia na obsahu a rozsahu primárnej pohľadávky
Obranná akcesorita – znemená že rovnakú procesnú ochranu, ktorú v prípadnom spore úspešne s veriteľom úspešne využije dlžník, musí rovnako úspešne vedieť využiť aj ručiteľ
Subsidiarita – v prípade ručenia znamená tzv. postupnosť – v čase splatnosti pohľadávky je veriteľ povinný osloviť primárne dlžníka v rámci tzv. notifikačnej povinnosti ho upozorniť na splatnosť pohľadávky a povinnosti, ktoré z nej vyplývajú a až následne môže osloviť ručiteľa.
12 - Adjektická zodpovednosť
V rímskom práve sa nerozvinul inštitút za¬stúpenia. Tento nedostatok v obchodnom živote sa usilovali nahradiť po¬mocou nepriameho zastúpenia, najmä prostredníctvom osôb podriadených moci zastúpeného takéto riešenie nemohlo plne vy¬hovovať rozmáhajúcemu sa hospodárskemu životu, lebo tieto osoby mohli v zásade pre nositeľa moci len nadobúdať, ale nemohli ho zaväzovať. Závä¬zok zostával na nich.
Veriteľ však ne¬mohol postupovať proti nositeľovi moci priamo. Takisto ani v prípade nepriameho zastúpenia, ak bola nepriamym zástupcom osoba sui iuris, veriteľ nemohol postupovať proti zastúpenému, ale vždy len proti ne¬priamemu zástupcovi. Potreby rozvoja hospodárskeho života, najmä obchodu, viedli prétora k tomu, že veriteľovi priznal žalobu priamo proti zastúpenému nositeľovi moci (páterfamilias) z právnych úkonov nepriame¬ho zástupcu (podriadenej osoby), pričom zaviazanosť nepriameho zástupcu zostala nedotknutá.
Týmto spôsobom prétor v určitých prípadoch zabezpe¬čil veriteľovi žalobu aj proti zastúpenému, aj proti nepriamemu zástupco¬vi (podriadenej osobe). Hovorí sa o tzv. pripojených (dodatkových) žalobách. Takýmito prípadmi boli:
1. Nositeľ moci bol zaviazaný z právnych úkonov, ktoré urobili jemu podriadené deti alebo otroci,
a) na celý záväzok, ak sa podriadený zaviazal na jeho rozkaz, tzv. žalo¬ba z príkazu
b) až do hodnoty pekúlia, ak poskytol dieťaťu alebo otrokovi pekúlium alebo im ho dal do správy, tzv. žaloba z pekúlia.
c) ako osobitný spôsob žaloby z pekúlia uvádza sa v prípade, že podriadený použil peculium alebo jeho časť na prevádzku ob¬chodného podniku a potom nestačil pekuliárny majetok na krytie záväzkov voči tretím. Nositeľ moci mal uspokojiť z pekúlia po¬merne podľa podielu nárok všetkých veriteľov bez akejkoľvek prednosti. Ak nositeľ moci pri rozdeľovaní zlomyseľné po¬škodil niektorého veriteľa, patrila poškodenému prétorská rozdeľovacia žaloba na zaplatenie ukrátenej sumy.
d) do výšky obohatenia nositeľa moci, tzv. žaloba z prospechu v prípade, že podriadený to, čo zmluvne získal s tretími, dal do majetku nositeľa moci, a nie do užívania pekúlia.
- Nositeľ moci (podnikateľ) bol zaviazaný do plnej výšky plnenia zo záväzkov podriadenej osoby v rámci prevádzky podniku.
Keďže nositelia moci sa zúčastňovali na podnikaní prostredníc¬tvom podriadených synov a otrokov (osoby alieni iuris), bolo treba v záuj¬me ich dôveryhodnosti k tretím osobám, s ktorými prichádzali do obchodného styku, upraviť vhodne vzťah nositeľov moci (podnikateľov) k tretím osobám. Prétor to upravil najmä dvoma žalobami, a to žalobou z obchodného podnikania (actio institoria) a žalobou z plavebného podni¬kania (actio exercitoria).
a) Actio institoria (žaloba z podnikania) patrila tretím osobám zo zmlúv, ktoré uzavreli so správcom povereným vedením obchodného podniku. Institor bol viazaný obsahom poverenia daného mu nositeľom moci; ak prekračo¬val rámec poverenia a tretiemu to bolo známe, nebola mu priznaná žaloba institoria proti nositeľovi moci.
Actio institoria bola daná len v pro¬spech tretieho, nemohla byť podnikateľom použitá proti tretiemu; ten mohol použiť prostriedok mimoriadneho preskúmania pre svoje prípadné nároky.
b) Obdobne ako obchodný podnikateľ aj lodiar (pla¬vebný podnikateľ) obyčajne poveroval kapitána lode zá¬robkovo prevádzkovať lodnú plavbu, hoci tento bol nesvojprávny (alieni iuris). V rámci poverovania kapitán uzavieral s tretími potrebné zmluvy, ktorými nadobúdal práva, aj sa zaväzoval. Aj tu boli kapitánove záväzky spravidla naturálnej povahy. Prétor preto priznal tretiemu ako veriteľovi žalobu proti lodiarovi, ktorou mohol vymôcť úplné splne¬nie záväzku kapitána, ku ktorému došlo v rámci lodnej prevádzky.
13 - Plnenie a jeho náležitosti
Z obligácie vyplývajúce plnenie mohlo byť veľmi rozmanité. Možno však povedať, že v tomto širokom rámci obsahom plnenia mohol byť aký¬koľvek druh konania alebo opomenutia (nekonania).
Obsah obligačného plnenia sa zvyčajne vymedzoval slovami dare, facere, non-facere, praestare, pričom dare (dať) znamenalo obstarať prevod kviritského vlastníctva alebo obmedze¬ného vecného práva, facere (robiť) každé konanie vrátane opomenutia (nekonania – non-facere) a napokon praestare (ručiť) znamenalo prevziať ručenie za záväzok druhej osoby.
Už v rímskom práve sa však vyvinuli niektoré obmedzenia obsahu obligačného plnenia:
a) obsah plnenia musel byť dovolený, t j. nesmel byť proti zákonnému zákazu alebo proti dobrým mravom;
b) plnenie nesmelo byť už od začiatku objektívne nemožné; ak by to tak bolo, bola by obligácia neplatná. Táto objektívna nemožnosť mohla byť fyzická (napr. vec neexistovala alebo zanikla) alebo právna.
c) plnenie nesmelo byť priveľmi neurčité, muselo byť určiteľné, aj keď od začiatku nemuselo byť presne určené. Spresnenie plnenia sa mohlo prenechať na spravodlivé uváženie (nie na ľubovôľu) tretej osoby právne tak aj na veriteľa alebo dlžníka;
d) plnenie muselo byť oceniteľné v peniazoch; Preto imateriálne (ideálne) záujmy z obligácie neboli chránené. V neskoršom období sa mohli vziať do úvahy aj imateriálne záujmy, ale iba vo forme zmluvnej pokuty a prostredníctvom mimoriadne¬ho preskúmania.
14 - Delenie plnenia
Druhové a individuálne plnenie
Druhové plnenie je také, ktorého predmet je určený len podľa druhu, takže dlh možno splniť ktorýmkoľvek kusom dlhovaného druhu. Platí to najmä v prípade, keď predmetom plnenia sú zastupiteľné veci, na¬príklad pšenica, cukor, tehly a pod. Keďže druh je spravidla nevyčerpateľ¬ný, nemôže vzniknúť objektívna nemožnosť plnenia, lebo druh nezaniká, a preto za náhodné zničenie pri takomto dlhu zodpovedá dlžník.
Naopak, pri plnení individuálnej určenej veci nebezpečenstvo náhodného zničenia zaťažuje veriteľa v dôsledku objektív¬nej nemožnosti plnenia.
Deliteľné a nedeliteľné plnenie
Deliteľnosť plnenia má značný význam pri záväzkoch. V zásade nedeli¬teľným plnením, a teda aj nedeliteľným záväzkom bolo objektívne také pl¬nenie, keď by čiastkové plnenia dohromady nedávali hodnotu povinného plnenia. Pri deliteľnosti, resp. nedeliteľnosti plnenia vznikali ťažkosti naj¬mä v prípadoch, keď išlo o pluralitu zúčastnených subjektov.
Zásadu deli¬teľnosti možno formulovať asi tak, že deliteľnými sú spravidla záväzky znejúce na dare, teda aj plnenie na dare, ale aj tu sa považovali za nedeliteľ¬né, ak predmetom plnenia bola nedeliteľná vec alebo vec určená druhovo alebo vec, ktorá sa mala alternatívne vybrať (zvoliť) spomedzi viacerých vecí. Zvyčajne sa plnenia znejúce facere alebo nonfacere pokladali za ne¬deliteľné. Na nedeliteľné záväzky sa uplatňovali úpravy o solidárnych zá¬väzkoch.
Určité a neurčité plnenie
Pretože na typ obligácie sa viaže určitý typ žaloby, má určitosť alebo neurčitosť plnenia veľký význam z hľadiska formulovania žalobnej žiados¬ti a rozsahu voľnej úvahy sudcu sporu. Preto sa rozoznávajú obligácie na určité plnenie a na plnenie neurčité; podľa toho sú po¬menované aj žaloby.
Vymedzenie určitosti plnenia môže byť rozličné:
a) najužšie a najpresnejšie je vymedzená v prípadoch, ak záväzok znie na zaplatenie určitej peňažnej sumy. Tak je to najmä pri stipulácii, testamente a pri pôžičke;
b) pri nepeňažných plneniach, ak znejú na určitú vec v práve uvedených dôvodoch, ako aj v pracovnej zmluve. Vec môže byť určená individuálne alebo podľa druhu;
c) voľnejšie určenie rozsahu plnenia sudcom sa pri¬znáva, ak je žaloba zameraná na vrátenie určitej veci (napr. pri úschove, vypožičaní, ručnom zálohu), lebo tu sa s vecou majú vrátiť aj plody a pod.; ak je žaloba zameraná na obnovenie predchádzajú¬ceho vzťahu
d) napokon pri niektorých žalobách predmet plnenia môže byť určený ocenením podľa voľnej úvahy sudcu. Tak je to najmä pri žalobách, pri ktorých sa sudcovi ukladá odsúdiť na to, čo uzná za spravodlivé a slušné, napríklad pri žalobe o vrátenie vena alebo pri žalobe z bezprávia o náhradu škody;
e) ak sa predmet plnenia neurčoval podľa spomínaných kritérií, išlo o neurčité plnenie
a sudcovi sa vo formule ukladalo od¬súdiť na „všetko to, čo je žalovaný povinný dať alebo urobiť v prospech ža¬lobcu”
15 - Omeškanie dlžníka
Omeškanie dlžníka nastalo, ak dlžník z nejakých dôvo¬dov, za ktoré bol sám zodpovedný, neplnil žalovateľný a zročný (splatný) záväzok. Toto dlžníkovo omeškanie sa všeobecne posudzovalo ako vedo-mé teda ako dolus. Nevyžadovalo sa, aby veriteľ upozornil dlžníka, že má plniť, stačilo, že zročnosť (splatnosť) bola presne určená. Upozornenie sa však už žiadalo u Justiniána, ak zročnosť (splat¬nosť) nebola určená. Pri deliktoch odcudzenia veci platilo, že páchateľ je v omeškaní už od spáchania činu.
Omeškanie dlžníka malo tieto osobitné účinky:
a) Zodpovednosť dlžníka sa sprísňovala v tom zmysle, že zodpovedal aj za náhodné zničenie alebo zhoršenie veci, ibaže by bol dlžník dokázal, že vec by sa bola zhoršila alebo zničila aj vtedy, keby bol riadne splnil
b) z peňažných dlhov bol povinný platiť aj úroky z omeškania
Omeškanie dlžníka sa skončilo, ak splnil záväzok a zaplatil úroky z omeškania, alebo ak veriteľ nemal riadny dôvod odmietnuť splnenie.
16 - Omeškanie veriteľa
Omeškanie veriteľa nastalo, keď veriteľ neprijal riadne ponúknuté plnenie pre nejakú okolnosť, ktorá bola v jeho osobe. Omeška¬nie veriteľa nebolo porušením jeho povinnosti, ako bolo omeškanie dlžníka. Preto bolo vedľajšie, či veriteľ zavinil neprijatie dlhu, alebo nie.
Omeškanie veriteľa však predpokladalo, že dlžník skutočne reálne ponú¬kol plnenie tak, ako bol zaviazaný. Preto ak išlo o dru¬hové alebo peňažné plnenie, musel mať dlžník oddelené veci alebo sumu určené na plnenie dlhu. Podobne ak išlo o donosný dlh, musel dlžník pl¬nenie doniesť veriteľovi. Výnimočne stačilo slovné ponúknutie napríklad ak išlo o odnosný dlh (totiž ak mal veriteľ spoluúčinko-vať pri odnesení plnenia), alebo ak veriteľ vyhlásil, že plnenie neprijme.
Omeškanie veriteľa malo tieto účinky:
a) zodpovednosť dlžníka sa zmierňovala, to znamená, že od okamihu omeškania veriteľa dlžník zodpovedal iba za úmysel. Pri druhových a alternatívnych záväzkoch prechádzalo nebezpečenstvo za zničenie alebo zhoršenie ponúknutej veci na veriteľa;
b) veriteľ bol povinný nahradiť dlžníkovi náklady na vec, ktoré vznikli v dôsledku veriteľovho omeškania; za tým účelom patrilo dlžníkovi retenčné právo;
c) dlžník mohol dlhované plnenie uložiť do depozitu na verejnom mieste (v kostole, úrade), a tým sa oslobodiť od záväzku. Ak de¬pozit nebol možný, mohol dlžník po predchádzajúcom upozornení dokonca podľa okolností vydať predmety plnenia napospas.
17 - Zánik záväzkov
Omeškanie veriteľa nastalo, keď veriteľ neprijal riadne ponúknuté plnenie pre nejakú okolnosť, ktorá bola v jeho osobe. Omeška¬nie veriteľa nebolo porušením jeho povinnosti, ako bolo omeškanie dlžníka. Preto bolo vedľajšie, či veriteľ zavinil neprijatie dlhu, alebo nie.
Omeškanie veriteľa však predpokladalo, že dlžník skutočne reálne ponú¬kol plnenie tak, ako bol zaviazaný. Preto ak išlo o dru¬hové alebo peňažné plnenie, musel mať dlžník oddelené veci alebo sumu určené na plnenie dlhu. Podobne ak išlo o donosný dlh, musel dlžník pl¬nenie doniesť veriteľovi. Výnimočne stačilo slovné ponúknutie napríklad ak išlo o odnosný dlh (totiž ak mal veriteľ spoluúčinko-vať pri odnesení plnenia), alebo ak veriteľ vyhlásil, že plnenie neprijme.
Omeškanie veriteľa malo tieto účinky:
a) zodpovednosť dlžníka sa zmierňovala, to znamená, že od okamihu omeškania veriteľa dlžník zodpovedal iba za úmysel. Pri druhových a alternatívnych záväzkoch prechádzalo nebezpečenstvo za zničenie alebo zhoršenie ponúknutej veci na veriteľa;
b) veriteľ bol povinný nahradiť dlžníkovi náklady na vec, ktoré vznikli v dôsledku veriteľovho omeškania; za tým účelom patrilo dlžníkovi retenčné právo;
c) dlžník mohol dlhované plnenie uložiť do depozitu na verejnom mieste (v kostole, úrade), a tým sa oslobodiť od záväzku. Ak de¬pozit nebol možný, mohol dlžník po predchádzajúcom upozornení dokonca podľa okolností vydať predmety plnenia napospas.
18 - Zodpovednosť za nesplnenie záväzku
Dlžník má svoju obligačnú povinnosť splniť tak, ako je zaviazaný. Z to¬ho vyplýva, že veriteľ má dostať alebo plnenie, ktoré mu patrí zo záväzku, alebo iné materiálne uspokojenie.
Škála nesplnenia záväzku je veľmi širo¬ká: môže sa týkať času, predmetu, kvality, miesta splnenia a pod. Isté je, že nesplnenie vyvoláva vo vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom istú kompliká¬ciu, a najmä u veriteľa spravidla spôsobuje majetkové poškodenie, a medzi oboma stranami sa vynára otázka zodpovednosti za nezavinené poškode¬nie alebo zničenie predmetu plnenia.
Z rímskeho práva prešla do novodobého právneho poriadku zása¬da, že škodu má nahradiť ten dlžník, ktorý ju spôsobil svojím správaním. V jednotli¬vých obligačných vzťahoch sa rozlišuje miera (stupeň) zavinenia. Hlavné stupne zavinenia boli: úmysel a nedbanlivosť, a to tak pri obligáciách z de¬liktu, ako aj z kontraktu.
Úmysel (dolus) je vedomé, s povinnosťou sa nezrovnávajúce správanie, ktoré sa môže vyskytnúť pri všetkých záväzkoch. Je to taká zá¬važná forma zavinenia, že vylúčenie zodpovednosti za budúci zlý úmysel v zmluve právne poriadky spravidla pokladajú za odporujúce dobrým mravom, preto je taká dohoda neplatná.
Naproti tomu nedbanlivosť (culpa) v užšom zmysle je nevedomé, s po¬vinnosťou sa nezrovnávajúce správanie, keď konajúci nezachoval náležitú pozornosť, teda konal nepozorne a nestarostlivo.
Podľa intenzity rozoznávame hrubú nedbanlivosť (culpa lata) a ľahkú nedbanlivosť (culpa levis).
Za hrubú nedbanlivosť rímske právo kvalifikovalo nedodržanie pozor¬nosti do takej miery, aká sa pri takom konaní žiadala od každého priemer¬ného človeka.
Za ľahkú nedbanlivosť sa kvalifikoval nedostatok takej pozornosti, akú zachováva starostlivý hospodár. Žiadala sa teda viac ako bežná, priemerná pozornosť. V oboch týchto prípadoch sa hovorí o abstraktnej vine. Naproti tomu rímske právo poznalo aj tzv. konkrétnu vinu pri ktorej kritériom bola pozornosť konkrétneho kona¬júceho. Napokon poznala sa aj najľahšia vina, ktorá vyžadovala takú mieru starostlivosti, akú predpokladalo splnenie.
Abstraktne zodpovedný v zásade zodpovedal za všetko zavinenie, ak jeho zodpovednosť nebola zmiernená, napr. pri:
a) pri obligáciách, ktorými dlžník prevzal na seba záväzok iba v záujme niekoho druhého - tzv. princíp prospešnosti; dlžník zodpovedal len za zlý úmysel (dolus) a za hrubú nedbanlivosť (culpa lata). S týmto obmedze¬ním zodpovedal najmä požičiavateľ, uschovávateľ a správca cudzích záleži¬tostí bez príkazu;
b) pri určitých obligáciách, pomocou ktorých dlžník obstarával (spra¬voval) cudzie záležitosti popri svojich. Pretože tu boli rozhodujúce individuálne pomery dlžníka, hovorí sa aj o konkrétnom za¬vinení (culpa levis in concreto). V týchto prípadoch mohol dlžník svoju ne¬dbanlivosť ospravedlniť tým, že nebýval starostlivejší ani vo vlastných záležitostiach; hrubú nedbanlivosť však tým ospravedlniť nemohol.
Za náhodu dlžník spravidla nezodpovedal; len v urči¬tých prípadoch dlžník zodpovedal aj za náhodu. Pritom sa rozlišovala:
a) vyššia, neodvrátiteľná náhoda – udalosť, ktorej človek nedokáže zabrániť, tzv. vyššia moc (vis maior), napríklad požiar, povodeň, smrť. Za vyššiu moc dlžník nezodpovedal, ak bola predmetom plnenia vec určená individuálne, a nie vec určená druhovo.
b) nižšia, odvrátiteľná náhoda – Dlžník zodpovedal za stratu veci. Napr. ak krajčír prevzal veci do opravy a vec mu ukradli.
19 - Náhrada škody
V starom ius civile sa povinnosť dlžníka nahradiť škodu určovala ob¬jektívne tým spôsobom, že dlžník, ktorý nesplnil svoju obligačnú povinnosť, mal nahradiť veriteľovi bežnú hodnotu plnenia. Tu vlast¬ne nešlo o povinnosť nahradiť škodu, ale len nahradiť hodnotu plnenia.
V klasickom práve sa naopak povinnosť dlžníka nahradiť škodu merala podľa subjektívnych pomerov veriteľa, a tak sa vytvorila skutočná povin¬nosť nahradiť škodu. Dlžník mal nahradiť záujem veriteľa na uskutočne¬nom plnení t.j. všetku škodu spôsobenú nesplnením záväzku.
Konkrétne dlžník mal nahradiť:
a) skutočnú ujmu na majetku veriteľa
b) ušlý zisk, ktorý by bol veriteľ určite dosiahol, keby bol dlžník riadne splnil svoju povinnosť.
Ako sme už zdôraznili - škoda sa mala nahradiť spravidla v peniazoch. Ohodnotenie škody bolo vecou sudcu.
Justinián maximalizoval výšku náhrady škody na dvojnásobok hodnoty nesplnené¬ho plnenia.
Na druhej strane sa vyvinuli aj obmedzenia povinnosti nahradiť škodu, najmä ak poškodený spoluzavinil škodu a škodca pritom nekonal so zlým úmyslom, alebo ak poškodený mal zo škodnej udalosti aj prospech; takýto prospech bolo treba kompenzovať so škodou.
20 - Delenie kontraktov podľa obsahu
Kontrakty podľa obsahu rozdeľujeme na:
a) jednostranné - že tu bola zaviazaná len jedna strana, druhá strana bola len oprávnená, a preto sa poskytovala len jedna žaloba (pre oprávneného pro¬ti zaviazanému), napríklad pri pôžičke, stipulácii, bezdôvodnom obohate¬ní; tieto záväzky boli štruktúrou jednoduchšie a procesná ochrana sa opierala o prísne právo - stricti iuris. Žaloby sa nazývali kondikcie.
b) dvojstranné - čo znamenalo, že nimi boli zaviazané obidve strany, a teda každá strana bola zároveň aj veriteľom aj dlžníkom.
Dvojstranné záväzky sa rozdeľovali na:
- dvojstranné rovné (alebo niekedy nazývané synalagmatické) charakterizované tým, že z nich vznikali záväzky i nároky, a to tak, že každá strana bola voči protistranne zároveň veriteľom aj dlžníkom. Patrili sem odplatné zmluvy, ako kúpna zmluva, nájomná zmlu¬va, pracovná zmluva, zmluva o diele, a preto sa aj z týchto zmlúv priznávali dve podľa názvu rôzne žaloby, pre každú zmluvnú stránku osobitná žaloba.
- dvojstranné nerovné, z ktorých vždy vznikal hlavný nárok (chránený pomocou actio directa), ale za určitých predpo¬kladov mohol vzniknúť aj protinárok ako vedľajší nárok (chránený po¬mocou actio contraria). Napríklad z vypožičania (commodatum) vznikol hlavný nárok požičiavateľa na vrátenie vypožičanej veci, ale mohol vzniknúť aj vedľajší nárok vypožičiavateľa na uhradenie nákladov vyna-ložených na vec, na uhradenie škody z veci a pod. Patrili sem tieto zmluvy: vypožičanie, úschova, príkaz, obstaranie záležitosti bez príka¬zu, poručníctvo.
