UTP Flashcards
- Podstata politiky a vedy o politike, ich vzajomny vztah. Politologia, politicka veda, politické vedy.
Politika - v rôznych historických epochach človeka je rozdielna
Kvôli tomu kde existoval a ako presadzoval svoje záujmy:
- umenie bezbolestneho riešenía problémov.
-nenormálne a necharakterne riešenia konfliktov
- umenie vládnuť ľudom s klamstvom
- je to neoddeliteľná súčasť ľudskej existencie
- zaujíma sa o verejný a mocenský priestor
V minulosti „umenie politizovať“ – úkladné a nemorálne konanie.
Lingvisti uvádzajú – politika z „politiké, politikon, politikós“.
3 spôsoby vymedzenia politiky:
1. Normatívne – činnosť na dosiahnutie kompromisu v mene všeobecného dobra
2. Behaviorálne – procesy v kategóriach ľudského konania
3. Konfliktné – spája sa s mocou a panstvom, zápas spoločenských síl vo sfére ideí a hodnôt
5 prístupov definovania politiky:
1. Normatívno-ontologický – vychádza od Platóna a Aristotela, poriadok ako norma
2. Realistický – mocenské chápanie politiky, kľúčový pojem prístupu – moc (Weber)
3. Konfliktný – kritérium politickej oblasti „vzťah: priateľ - nepriateľ“
4. Marxistický (resp. neomarxistický) – vychádza z inštitucionalizovaného marxizmu a z tézy o základni (ekonómia) a nadstavbe (politika), vplyv ekonomického faktora na politiku, Lenin – „Politika je koncentrovaný výraz ekonomiky“
5. Empiricko-analytický – podľa Schlosser a Stammena - moderný prístup operujúci pojmom politický systém (Easton, Deutsch, Almond)
Aspekty definovania politiky:
1. Etatistické – politika ako sféra vzťahov medzi štátmi
2. Kratologické – politika ako zápas o moc (kratos = sila, moc)
3. Systémové – politika ako fungovanie spoločenského celku
Ešte jeden prístup, teda Postbehavioristický, ktorý vníma politiku ako spôsob riešenia konfliktov. Je veľmi dôležitý v americkej politológii. Stavajú sa kritický proti morálnym hodnoteniam.
Ich hlavný problém – aké politické mechanizmy vedú k dosiahnutiu spoločenských cieľov a vytvárajú predpoklady pre rozvoj individualizmu
Historicky prevládalo definovanie politiky ako moci, v 20. storočí sa presadil empiricko-analytický prístup.
M. Duverger a jeho koncepcia na základe vzťahy k iným spoločenským vedám:
1. Priesečník vied – iné spoločenské vedy sa zaoberajú aspektami politického života, preto nie je potrebné konštituovať samostatnú vedu o politike
2. Reziduálna veda - politológia skúma zbytky (reziduá), ktoré ostatné vedy prehliadli
3. Syntetická veda - hľadá fakty a zovšeobecnenia, systematizácia, zjednocuje poznatky iných vied
Politológia — spoločenské a behavioralne veda — zaoberá sa človekom, a dotýka sa ho.
Rôzny autori prístupu k tomuto z rôznych uhlov.
Etymologicky - politológia sa skladá z dvoch časti:
Polit logos — veda alebo náuka o politológii.
Politológia využíva poznatky z histórie , práva a pschyhologie.
Koniec 19 a začiatok 20 storočia definujeme ako začiatok politológie.
Základ všetkých definícií politológie je pojem moci.
Politológia je teda veda o moci.
Politická veda — totožné s politológiou ale v rozdielnych častiach sveta sa používajú inak
— je to interdisciplinárna veda
Existujú zvlašnosti vedy o politike:
1.
- je presiaknutý celý spoločensky život
- týka každého jednotlivca
- priamo alebo nepriamo ovplyvňuje každú stránku života ľudí v podobe, mzdovej, kultúrnej, vzdelávacej
2. Vysoká miera subjektivismu
3. Nie je možné oddeliť politickú prax od politickej teórie
4. V pol. vede je takmer vylúčená možnosť experimentu zároveň je značne komplikovaná možnosť vedeckej abstrakcie objektívnej analýzy
Politická veda (politológia) je spoločensko-vedná disciplína, ktorá sa zaoberá teóriou politiky, politickým systémom a mechanizmom jeho fungovania, dejinami a aktuálnymi politickými teóriami, medzinárodnými vzťahmi a jednotlivými politikami.
- Pojem politična a trojdimenzionalnost politiky. (Institucionalna, obsahová a prodecurálna stránka)
Pojem politična sa týka všetkého, čo sa vzťahuje k moci.
Oblasti politična:
1. Boj o moc
2. Snaha o ovládnutie štátu
3. Boj medzi stranami, triedami, štátmi
4. Úsilie o dobrý spoločenský poriadok
Prvky politična:
a) Konflikt
b) Mocenský boj
c) Spoločenské dobro
Existujú vypovedy že:
„Politika ako umenie možného“.
„Politika ako špinavý obchod“.
Zakladateľ decizionizmu Schmitt v diele „Pojem politična“ tvrdil, že:
„špecifickým kritériom je rozlíšenie na priateľa a nepriateľa, nepriateľ nemusí byť zlý, nemusí byť konkurentom“
Politično je niečím výnimočným, nezávislým od morálky, náboženstva a ekonomiky, charakterizuje ho všeobecnosť konfliktu, potencionálneho alebo aktuálneho.
Schmitt prvý charakterizoval pojem politično.
Jeho brožúru „Teória partizána – Poznámky k pojmu politično“ (1963) pojednáva o konci archaickej štátnosti v novej epoche vedy.
Schmitt bol ovplyvnený konzervatívnym myslením, nezaujímali ho metafyzické zdôvodnenia a argumenty.
Tvrdil na základe Hobbesovej premisy, že človek je od prírody zlý a jeho situácia ho vedie k zápasu o prežitie.
Tvrdil, že politický konflikt nie je regulovaný normami alebo hodnotami, môžu ho vyriešiť len jeho aktéri
Jeho model politickej dichotómie – rozdelenie na priateľa a nepriateľa vyjadruje najvyšší stupeň nepriateľstva a protikladov. Nie je vzťahom medzi jednotlivcami, ale vzťahom medzi kolektívmi.
Vzťah „priateľ - nepriateľ“ má najväčšiu intenzitu počas vojny.
Podľa Schmitta vojny vyvolávajú len politické protiklady.
Schmitt tvrdí, že neutralita nie je možná alebo je bez šancí.
Kritické výhrady voči Schmittovi:
1. Politický redukcionalizmus (tvrdenie, že problém, čo je politično, je hlavný problém politickej teórie)
2. Ahistorizmus (ignorovanie poznatkov historickej vedy)
3. Aštrukturalizmus (sklon do osobitnej politologickej autarkie)
Neexistuje jediná alebo správna definícia politiky. Neexistuje v nej ani jeden dominantný element politična – moc, konflikt, panstvo.
Politický pojem zahŕňa politickú skutočnosť komplexne.
3 dimenzie politična respektíve politiky:
1. Inštitucionálna dimenzia politiky (polity) – tvorí ju politický poriadok daný ústavou a tradíciami, základné subjekty tejto dimenzie sú vláda, parlamenty, súdy, ale aj voľby, strany, politické zväzy.
2. Obsahová dimenzia alebo verejné konanie (policy) – ukazuje ciele, úlohy a konkrétne oblasti politiky, ktoré sú určené záujmami aktérov.
3. Procesuálna dimenzia (politics) – analytická dimenzia, ktorej základ tvorí konanie aktérov (individuálni, kolektívni), ich orientácie, záujmy, vzory konania.
- Historicke a ideove zdroje politickej vedy, jej genéza. Politologia ako samostatna vedná disciplina.
Politológia je mladá veda so starou tradíciou.
Pojem „politická veda“ prvýkrát použil Jean Bodin v 16. storočí v diele „Šesť kníh o republike“. (((( zvažoval vznik štátu, jeho súvislosť s právnymi normami a tieto normy klasifikoval podľa pôvodu.)))))
Obdobie od gréckej antiky po 19. storočie podľa Duvergera možno rozdeliť na 2 etapy:
Prehistorická politológia – moc sa neskúmala objektívne a politika sa skúmala z morálneho hľadiska
Prechodné obdobie – teoretické systémy a paradigmy skúmania založené na vedeckých metódach
Aristoteles – triezvy empirik
- dal politickej vede metódu a terminológiu
- hľadal ideálny štát a dobrú vládu, vychádzal z Platóna (diela „Ústava“ Hovorí, že všetko to, čo môžme vypovedať o ideálnom (ním vykreslenom) štáte, platí aj pre rozmer ideálneho (kultúrneho) človeka. a „Zákony“)
- dielo „Politika“ je opreté o historický materiál, využil pozorovaciu metódu
Machiavelli – objektivista
- využíval porovnávaciu metódu, bol aktívny politik, oddelil politiku od etiky
- vychádzal z konkrétnych faktov, používal objektívnu metódu
- diel „Vladár“ ktoré dáva návod ako spravovať územie
- charakterizoval 3 zložky politickej činnosti:
1. politická situácia
2. prirodzenosť ľudskej povahy
3. osobnosť politika
Charles Montesquieu - systematik
- dielo „Duch zákonov“ - rozsiahle dielo, je to jedna z najvýznamnejších prác v oblasti politického vedy, ponuka trojčlankovu deľbu moci: respublikansku, monarchicku a despotitsku vládu.
- používal historickú metódu, ktorú rozšíril o zemepisný základ, k porovnávaniu v čase pridal porovnávanie v priestore
- uvedomoval si súvislosť medzi politickými a ostatnými spoločenskými javmi
-tvrdil, že zákony treba vytvoriť na základe skúmania podmienok života, preto zákony jedného štátu málokedy vyhovujú inému štátu
- používal induktívnu metódu a jeho hlavný prínos spočíval v systematizovanom skúmaní politickej skutočnosti
Tocqueville – tvorca skutočne vedeckej metódy
- svoje názory oprel o osobné pozorovanie a opis
- nadčasové dielo „Demokracia v Amerike“ – skúmal americké politické inštitúcie v praxi
- je to monografický opis jednej krajiny a jej politického systému
- položil moderné metodologické základy skúmania politických inštitúcií
- politické javy a procesy analyzoval v sociologických kategóriách
- tvrdil, že ľudia sú nerovní a nedosahujú rovnaké výsledky v slobodnej súťaži
- varoval pred nastolením „tyranie väčšiny“
Comte – pozitivista
- vytvoril pozitívnu metódu, bol matematik, nemal prípravu ani skúsenosti
- zastával názor, že spoločenské javy môžu byť predmetom vedeckej analýzy rovnako ako prírodné javy
- odvodzoval poznávacie predpoklady zo zisťovania faktov a vzťahov medzi nimi
- jeho výklad obsahuje veľa abstraktných hesiel a moralizátorstva
- hlásal nástup epochy deheroizácie, deideologizácie a demilitarizácie
Marx – posledná kozmogónia
- nikdy nepoužil pojem politická veda
- nebol politickým teoretikom, i keď jeho sociológia má výrazný politický charakter
- jeho kozmogónia pokladala štát a moc za fenomény determinované sociálnymi a ekonomickými vzťahmi
- rozdelenie na základňu a nadstavbu – väzba medzi politikou a sociálno-ekonomickými vzťahmi
- presadzoval inštrumentálne chápanie politiky ako politickej vedy
- politika je nástroj radikálnej zmeny, bol revolucionár, nepriateľ status quo
- odkrýval logiku trhu a kapitálu s logikou triedneho boja vedúceho k zániku kapitalizmu
chcel spoločnosť bez tried, štátu a politiky
Weber analyzoval (v diele „Hospodárstvo a spoločnosť“) moderný štát, byrokraciu, politické strany a záujmové skupiny.
Na prelome 19. a 20. storočia sa politológia etablovala ako samostatná disciplína.
1903 – založenie „American Political Science Association“ (APSA)
V 1949 – založenie Medzinárodného združenia pre politickú vedu (IPSA)
Pod patronátom UNESCO – v 1950 v Paríži bolo stretnutie svetových politológov.
4 základné oblasti politológie:
• Politická teória a metodológia
• Politické inštitúcie a organizácie
• Politické strany, skupiny a verejná mienka
• Medzinárodné vzťahy a svetová politika
Politológia sa vo Francúzsku vyučuje od roku 1870.
Vo Veľkej Británii v r. 1895 bola zalozena London scgool of economics and politicak science.
V Nemecku od r. 1949.
V 1995 bola založená fakulta pre politické vedy a medzinárodné vzťahy na UMB v BB.
- Teoreticke a metodologicke pristupy v politickej vede.
Tradičný smer vyčíta behavioristom zanedbávanie etických otázok politiky. Behavioristi vyčítajú normativisti volanie po transcedencii a najvyššom dobre.
V podmietaní pozitivizmu sa zjednocuje dialekticko-kritická politická veda. Problematiku politológie sa pokúša podať empiricko-analytický smer v politickej vede. Deľba moci ignoruje „štvrtú moc“ – masmédiá, na čo upozornil Dahrendorf.
Ešte vždy sú nevyjasnené otázky cieľa a metódy politickej vedy.
Veľká trojica – Almond, Easton, Deutsch – zdôrazňuje možnosti vytvoriť všeobecnú empiricky obsažnú teóriu politiky.
Uznávaná a etablovaná politická veda sa nachádza v „kríze identity“, je na ceste hľadania svojho predmetu.
3 metodologické prístupy:
1. Normatívno-ontologický prístup:
Vznikol ako oživenie Aristotelovej filozofie a ako reakcia na pozitivizmus.
Jeho cieľom je spojiť etiku a s politikou.
Protagonisti tohto prístupu - praktickí filozofi (predstavitelia Friedrich, Fraenkel, Jouvenal, Stammen).
Kritizovali moderné ideológie – pozitivizmus, marxizmus, historizmus, behaviorizmus.
Ústredné oblasti prístupu – filozofická antropológia, etika a personalizmus.
Boli zameraní proti subjektivizmus, psychologizmu a scientizmu.
Základné kategórie prístupu sú „spoločenské dobro“ a „common sense“.
Predmetom poznania sú predstavy o zmysle a podstate spoločnosti z nadčasového pohľadu.
2. Empiricko-analytický prístup:
Prívrženci ho označujú ako „kritický racionalizmus“, protivníci ako „pozitivizmus“.
Predstavitelia Popper a Albert sú scientisti.
Kritika metafyziky a prorokovanie ideálneho štátu.
Cieľ prístupu: vytvoriť základy jednotnej vedy s univerzálny metodickým aparátom na základe logických princípov.
Popper (dielo „Objektívne poznanie“) vychádza z princípu racionality umožňujúcej reformujúcu politiku.
Popper tvrdí, že motorom vedeckého poznania je princíp kritiky.
Popperova predstava o politike ako „piecemal engineering“ je charakterizovaná ako racionálne plánované reformné kroky.
Albert v diele „Traktát o kritickom rozume“ sa pokúsil určiť súvislosť medzi politikou a kritickým rozumom.
Politológia má podľa tohto princípu podporovať vývoj spoločnosti slobodných ľudí.
Politológia musí byť otvorená priebežnému kritickému dialógu.
Východiskom tohto prístupu je pozitivizmus.
Skutočnosť je empiricko pozorovaná a teoreticky predstavovaná.
3. Kriticko-dialektický prístup:
Tento prístup je označovaný ako „neomarxistický“ alebo „historicko-dialektický“.
Základ prístupu tvoria premisy, ktoré sa vzťahujú k Marxovej metóde historizmu a dialektiky.
Tento smer vychádza z absolutizovania pravdy a morálky.
Preferuje sa „historický princíp“.
Predstavitelia – Adorno, Horkheimer, Marcuse, Habermas.
Kritizujú iné prístupy za ideologické zahmlievanie mocenských procesov.
Prístup chápe spoločnosť ako produkt genetického vývoja, odmietajú „ahistorické kategórie“.
Predstavitelia chápu spoločnosť ako celok.
Javy a procesy sa skúmajú vo vzájomnej súvislosti s inými fenoménmi.
Tento prístup pracuje aj s empirickými a analytickými údajmi, ale vysvetľuje ich normatívne alebo z kritických aspektov.
- Moc. politicka moc, legalita a legitimita moci. Koncepcia delby moci (horizontalna a vertikálna).
Interpretačne prístupy k pojmu moc
Podľa sociológa Baumana, že moc je v danom spoločenskom systéme zinštitucionalizovany spôsob realizácie rozhodnúť, určujúci spôsob rozdeľovania statkov, ktoré sú predmetom konfliktu.
Moc je spôsob realizácie rozhodnutí záväzný pre stránky (nie politické), ktoré sa nachádzajú v konflikte.
Prístupy definovania moci:
- Behavioristicka definícia - moc ako osobitný druh konania, pri ktorom jedni ľudia rozkazujú a druhí poslúchajú. Pre behavioristický prístup je typické individualizujúce poňatie moci, jej vysvetlenie ako fenoménu vyplývajúceho zo vzájomných vzťahov medzi osobnosťami s osobitným akcentom na problém subjektívnej motivácie moci.
Typicky behavioristické chápanie moci nachádzame v rozsiahlom diele H. Lasswella “Politika: kto dostáva čo, kedy a ako skúma” Prístup k politike definuje ako “skúmanie ovplyvňujúcich a ovplyvňovaných”. Základným subjektom politickej moci sú elity, t. j. skupiny, politický vplyv ktorých závisí od “úspešnej manipulácie ostatných”. Človek vidí podľa Lasswella v moci prostriedok k zlepšeniu života: nachádzaním bohatstva, prestíže, slobody, bezpečnosti a pod.
- Systémový prístup - moc sa chápe ako “schopnosť” systému zabezpečiť plnenie rol jeho prvkov. Parsons). Niektorí protagonisti systémového prístupu (K. Deutsch) vysvetľujú moc ako prostriedok sociálnej komunikácie umožňujúci regulovať skupinové konflikty a integrovať spoločnosť. Moc, ak si to ľudia neuvedomujú, je podľa D. Eastona manipulácia. Easton, vedomý si potreby upevniť moc a autoritu a udržať ich pod určitou kontrolou, zároveň poukazuje na potrebu ich legitimizácie.
- Štrukturálno- funkcionálny prístup - moc ako vlastnosť sociálnej organizácie, ako spôsob samoorganizácie ľudskej spoločnosti, založenej na deľbe funkcií riadenia a plnenia. Bez moci je nemožná kolektívna existencia ľudstva a fungovanie spoločnosti. Samotná spoločnosť má hierarchický charakter a je diferencovaná na vládnucich a ovládaných. Podľa tejto sociologickej interpretácie je moc vlastnosť sociálnych statusov, rolí, umožňuje kontrolovať zdroje a prostriedky vplyvu.
- Právny a historicky prístup - on je silné vo francúzskej politickej vede Jorža Burdeau vysvetľuje moc na dvoch úrovniach - konceptuálnej a historickej. Konceptuálne je moc vnímaná ako sila slúžiaca ideám v prospech všeobecného dobra a schopná niekedy zaväzovať členov skupín k konaniu podľa predpisov. Spojenie moci s ideou “všeobecného dobra” vedie k Burdeauovmu považovaniu moci za formu práva. Podľa neho je moc samostatným štandardom, ktorý sa odvodzuje z právnej normy. Moc je tak súčasťou práva, pretože je odvodená od idey práva, ale zároveň disponuje fyzickou silou. Konceptuálne chápanie moci znamená, že personifikácia moci je vnímaná ako niečo odlišné od normy a iba v konceptuálnom pláne môže byť prekonaný rozpor medzi mocou a právom.
Podľa Kissa :
- stotožňuje pojmy moc, sociálna moc a nadvláda
- používa marxisticke východisko
- moc, nadávala , panstvo ako spoločenská kategóriá je dominantne postavenie niektorej spoločenoskej skupiny, triedy alebo sociálnej vrstvy v hierarchicky členenej spoločnosti
- podstatou každej moci je že vnútri každej spoločnosti niektorá soc. skupina pre optimálne uplatnenie vlastných záujmov rozhoduje o spoločensky významných otázkach, realizuje svoje rozhodnutia a stará sa o ich naplnenie, kontroluje ich realizáciu a za ich splnenie či nesplnenie môže uplatniť pozitívne a negatívne spoločenské sankcie
- Moc takisto znamená vylúčenie iných spoločenských skupín z vládnutia a z neho vyplývajúcich práv, ich vzájomný vzťah je hierarchicky a prejavuje sa ako vzťah medzi nadriadeným a podriadeným.politická moc:
- Prejav, podmienka a komponent spoločenskej nadvlády istej spoločenskej skupiny.
- Znamená predovšetkým monopol vládnutia istej spoločenskej skupiny, trvale ovládnutie štátu (politického systému ako celku) , adekvátne uplatňovanie skupinového mocenského monopolu v súlade s vládnym skupinovými záujmami.
- Znamená zinštituvionalizovanu nadvládu jednej alebo viacerých politických skupín nad ostatnými skupinami (predpoklada sa spoločenská a politická hierarchia), základom ktorej je existencia organizovaného násilia, resp. donútenia.
- Podmienkou je, že väčšina obyvateľstva spravidla uznáva “legálny”, zákonný charakter danej nadvlády, resp. občania prostredníctvom volieb môžu túto vládu legitimizovať.
- Politické vládnutie umožňuje prostriedkami politiky chrániť a zveľaďovať ekonomickú pozíciu vládnucich skupín, resp. môže robiť zásahy v oblasti duchovného života
Legálnosť neznamená zákonnosť. Legalita je politickým fenoménom , a legálnosť právny.
Legitímna moc - vytvorenie dôvery medzi vládou a ľudom - venoval sa pojmu Freund (dielo “Podstata moci”, tvrdil že moc neexistuje bez rozkazovania a posluchania)
Legitímna moc je zákonná a spravodlivá.
Weber – 3 typy legitímnej moci:
1. Tradičná legitimita – charakteristická pre monarchiu, viera v nadaktuálnosť a posvätnosť jestvujúceho poriadku.
2. Charizmatická legitimita – viera vo výnimočné kvality, nadprirodzené vlastnosti, charizmu výnimočnej osobnosti – vodcu.
3. Racionálno-právna legitimita – racionálne záujmy nabádajú ľudí prijímať vládne rozhodnutia na základe všeobecne uznávaných pravidiel.
Kategorizácia moci: je horizontálna a vertikálna — 2 všeobecný princípy.
Horizontálne delenie moci je základným princípom moderných demokratických systémov. V tripartitnom modeli sa moc rozdeľuje medzi výkonnú, legislatívnu a súdnú vetvu vlády. Výkonná vetva zabezpečuje vykonávanie zákonov, legislatíva prijíma nové zákony a súdna vetva zaisťuje spravodlivé rozhodovanie. Týmto rozdelením sa vytvára systém vzájomnej kontroly, ktorý má za cieľ zabrániť koncentrácii moci v rukách jednotlivca alebo skupiny.
V prípade výkonnej moci sa obvykle nachádza prezident alebo premiér, v legislatívnej moci sú parlamentné orgány, a súdna moc spočíva v súdoch.
Každá z týchto vetiev má svoje konkrétne kompetencie a schopnosť obmedziť prejavy moci ostatných vetiev. Ide o to, aby sa vylúčila možnosť zneužitia moci a aby sa zabezpečila ochrana individuálnych práv a slobôd občanov.
Vertikálne rozdelenie moci je koncept, ktorý sa stáva kľúčovým vo federálnych systémoch vlády. Tento princíp stanovuje, že právomoci a zodpovednosti sú rozdelené nielen medzi rôzne zložky vlády, ale aj medzi rôzne úrovne správy v rámci krajiny.
Centrálna vláda sa zvyčajne zaoberá záležitosťami národného významu, ako je obrana alebo zahraničná politika. Regionálne alebo miestne orgány majú slobodu konania v oblastiach, ktoré úzko súvisia s potrebami a charakteristikami ich územia. To môže zahŕňať riadenie vzdelávania, dopravy, zdravotnej starostlivosti a iných aspektov každodenného života.
Vertikálna deľba moci umožňuje efektívnejšie riadiť rôznorodosť potrieb a záujmov rôznych oblastí. Tento systém tiež vytvára rovnováhu, zabraňuje absolútnej koncentrácii moci a podporuje lepšie zastupovanie občianskych záujmov na všetkých úrovniach vlády. Federálne štáty ako USA, Kanada alebo Rusko úspešne využili vertikálne rozdelenie moci na vytvorenie flexibilnejších a pohotovejších systémov vlády.
- Tradičné a netradičné subjekty politiky. Stát a formy státu podl’a vybranych klasifikacnych atributov.
Pojem a genéza štátu: Rímsky termín „civitas“ – obec plnoprávnych obyvateľov.
Štát bol neskôr chápaný ako „respublica“ – jednota všetkých obyvateľov. Keď sa Rím stal veľkým teritóriom – termín „imperium“.
V staroveku – štát sa ponímal ako krajina („terra“).
V stredoveku:
• teologická koncepcia – chápanie vzniku štátu nadprirodzenými silami (napr. Bohom).
• patriarchálna koncepcia – podľa Filmera pochádza štát od Adama, panovnícka moc je odvodená od Boha a kráľ je patriarcha svojho národa.
• patrimoniálna koncepcia – vznik štátnej moci je spojený s vlastníctvom pôdy.
Prvý novoveký termín pre štát – v Taliansku v 15. storočí – „stato“.
V súčasnosti má štát 2 významy:
- v širšom slova zmysle – spoločenstvo ľudí ako organizovaný orgán vyššej moci pôsobiacej na určitom teritóriu.
- v užšom slova zmysle – organizácia , systém inštitúcií a orgánov vykonávajúcich zvrchovanú moc na vymedzenom území.
Funkcionálne definície – opisujú štát funkciami, ktoré plní.
Elementárne definície – vychádzajú z troch elementov podľa právneho pozitivistu – Jellinek.
Sociologické definície – ponímajú štát ako politickú spoločnosť.
„Teória troch elementov“ Jellineka – Štát ako trvalý zväzok obyvateľov na určitom území podliehajúci zvrchovanej moci.
Elementy:
územie – fyzický, materiálny základ štátu.
národ (obyvateľstvo) – je podriadený štátnej moci.
štátna moc – je realizovaná zodpovedajúcimi orgánmi.
Štát disponuje monopolom násilia vo vzťahu k svojim občanom.
Funkcie štátu: vnútorne a vonkajšie
Vnútorne funkcie štátu:
• ochranná (bezpečnosť občanov)
• regulačná (regulovať populáciu)
• kultúrno-vychovna
• adaptáčna (udržanie súladu s civilizačným rozvojom)
• sociálno-ekonomická (ochrana sociálne slabých)
Vonkajšie funkcie śtatu:
• obrany (defenzívne, musí sa schopné brániť)
• útoku (ofenzívne, agresívne a expanzianisticke tendencie Rusko na Ukrajinu)
• udržanie existujúceho stavu (status quo)
Tradične štáty — existovali na základe noriem a zvykov vychádzajúcich z minulosti (napr. absolútna monarchia)
Konštitučne štáty — fenomén nedávneho ľudského formovania, riadenia a regulovania.
Formy štátu
Politicky filozof Aristoteles klasifikoval formy štátu:
- správne: monarchia, aristokracia, politeia
- nesprávane: týrania, oligarchia, demokracia
Kant klasifikoval formy štatu podľa deľby štátnej moci a podľa princípu suverenity ľudu.
Forma štatu — organizačná štruktúra alebo súhrn spôsobov a metód uskutočňovania štátnej moci.
Klasifikácia foriem štatu (delenie podľa):
- reprezentanta najvyššej moci v štáte (forma vlády):
1. monarchia (kráľ, cisár)
2. republika (prezident)
- charakteru štátneho zriadenia:
1. unitárna forma - centrálna vláda ma absolútnu kontrolu nad územím a vládne celému štatu. Znamená že žiadne regionálne alebo miestne orgány nemajú svoju nezávislú právomoc, ktorá by mohla komkurovat centrálnej vláde.
- federálna forma (federácia, konfederácia) - suverenita a právomoci sú rozdelené medzi centrálnym vládnym orgánom a jednotlivými regionálnymi jednotkami, ako sú štatu, provincie alebo republiky. Tieto regionálne jednotky majú vlastne zákony, vládu a právomoci vo viacerých oblastiach.
konfederácia - forma zväzu viacerých štátov pri ktorej si teto štáty udržiavajú svoju suverenitu. Vzniká na základe zmluvy, ktorá umožňuje členom slobodne vystúpenie.
- politického režimu:
1. demokratická forma — systém v ktorom vláda získava legitimitu a moc od občanov krajiny prostredníctvom volieb a participácie občanov, čiže voľby je dôležitou podmienkou demokratickou formy.
2. autokratická forma (autoritatívnej režim) — vláda alebo vládnuci režim ma silnú kontrolu nad štátnymi inštitúciami a rozhodovaním, pričom autoritárna moc môže byt koncentrovaná v jedného osobe, politickom vedení alebo úzkej skupine. V porovnaní s demokraciou občania neumožňujú rozhodovať o politických otázkach a nemajú významnú ochranu ľudských práv. Rusko, Belarusko, Moldova, Srbsko, Čína, OAE, Čili, Kolumbia, Laos
3. totalitárna forma (fašisticky, ľudovo - demokraticky režim) — absolútna kontrola nad takmer všetkými aspektmi života občanov. Totalitárne režimy, majú tendenciu byt výrazne represívne a zasahujú do politického, ekonomického, kultúrneho a osobného života ľudí. Znemožňuje slobodu slova, znemožňuje v podstate nejakú hospodársku súťaž. Neexistuje voľby ak áno sú zamanipulovane. (Severná Koreja, Irán, Saudovska Arabia)
- politického zriadenia:
prezidentský systém
poloprezidentský systém
parlamentno-kabinetný systém
parlamentno-výborový systém
Najrozšírenejšie sú republiky.
Prezidentský systém: - vytvoril sa a funguje v USA
- prezident je hlava štátu a súčasne šéf vlády (administratívy) a ministrov
- prezident je riadi vnútornú a zahraničnú politiku a je vrchný veliteľ ozbrojených síl
- prezident je volený v priamych voľbách
- systém vychádza z rovnosti kompetencií zákonodarnej (parlament) a výkonnej moci
Poloprezidentský systém: - funguje vo Francúzsku
- prezident má široké právomoci a výnimočnú pozíciu v štáte
- prezident predsedá Rade ministrov, vymenúva a odvoláva premiéra
- je zvolený priamo a menuje vládu, ktorá je zodpovedná jemu aj parlamentu
- charakteristická črta – dvojitá zodpovednosť vlády, aj voči prezidentovi aj voči parlamentu
Parlamentno-kabinetný systém: - funguje vo Veľkej Británii, v Nemecku, v Taliansku a v mnohých iných
- osobitný vzťah medzi parlamentom, prezidentom a vládou
- vláda realizuje výkonnú moc a zodpovedá sa parlamentu
- kabinet je orgán zložený z ministrov, ktorých vedie „prvý minister“ – premiér
- parlament je zdroj politickej moci, prijíma politické rozhodnutia
- monarcha ako hlava štátu má len reprezentatívnu funkciu
- kľúčovú úlohu hrá premiér (v Nemecku kancelár)
Parlamentno-výborový systém:
- funguje vo Švajčiarsku (fungoval počas jakobínskej ústavy a parížskej komúny)
- nazývaný „systém konventu“
- parlament má najvyššiu moc, menuje hlavu štátu i vládu
- vláda je zodpovedná parlamentu
- hlava štátu (zvolená z členov parlamentu) nemôže rozpustiť parlament
- Interpretacné pristupy k pojmu politicky systém.
Easton v 50. a 60. rokoch 20. storočia zaviedol pojem politický systém, ktorý je interakciou, prostredníctvom ktorej spoločnosť určuje hodnoty. Vychádzal pritom z biológie, kybernetiky a sociológie.
Kategoria politickeho systému je síce v súčasnej politickej vede na jednej strane všeobecne akceptovana, na strane druhej je zaroveň vychodiskom pre rozdielne interpretácie v dvoch základnych teoreticko-metodickych orientaciach : Strukturalno-funkcionalistickej
metódy a metódy “vstup - vystup”.
Štrukturálny funkcionalizmus vychádza predovšetkým z kategórii “konania-funkcii, z analýzy štruktúr, ktorými sa chápe určitá stala kvalita ktorá je charakterizovaná stavom rovnováhy v systéme. Funkcie zabezpečujú ochranu politického systému, jeho rovnovahu a stabilitu v zápase s disfunkciami narušujúcimi “funkionalistickú harmóniu” spolocnosti.
. Základnou jednotkou je úloha a systém je interakcia úloh, otvorenejšia ako inštitúcie alebo organizácie.
Štrukturalisti hovoria o význame cieľov pre fungovanie politického systému, pričom ich považujú za integrálnu súčasť.
D. Easton – Metóda „vstup-výstup“
- vychádza z kybernetiky
- je to analýza vnútrosystémových a medzisystémových väzieb
- sústreďuje pozornosť na zmenu a vzájomné pôsobenie
Politická analýza skúma 4 hlavné kategórie:
systém
prostredie
reakciu
spätnú väzbu
Politický systém obkolesujú 2 druhy systémov – mimosociálne a vnútrosociálne.
Eastonov systém tvoria prvky a vzťahy, ktoré medzi nimi existujú.
Easton interpretuje politický život ako komplexný rad procesov, cez ktoré sú vstupy konverzované na výstupy.
Najdôležitejšie atribúty systému:
požiadavky
podpora (spája politický systém s prostredím)
premena vstupov na výstupy
Základné politické entity:
moc (autorita)
režim
politické spoločenstvo
Na začiatku systému (vstupy) sú požiadavka a podpora a na konci sú výstupy.
Kvalita a rýchlosť rozhodnutí autorít súvisí s informačným tokom.
Návrat informácii späť k autorita – spätná väzba.
Zavedenie kategórie politického systému – prechod od tradicionalistických (deskriptívnych) k moderným (analytickým) teóriám.
Podľa P. Kulašika základnými znakmi politického systému sú:
• zvrchovanosť — pol. systém realizuje najvyššiu moc v spoločnosti a jeho rozhodnutia sú záväzne pre celú spoločnosť
• podmienenost — pol. systém je vždy ovplyvnený sociálnym prostredím, sociálno-ekonomickou štruktúrou spoločnosti, kultúrnou úrovňou, geogr. a klimat. podmienkami
• samostatnost — táto je vyjadrená existenciou špecifických mechanizmov, štruktúr, rolí a funkcii, možnosťou samostatne aktívne zasahovať do celého spol. života
Funkcie politického systému:
• programátorska — vymedzenie cieľov a úloh spoločnosti, rozpracovanie programu jeho vládnej činnosti v zhode sp zaujímami všetkých alebo väčšiny spol. skupín.
• mobilizačná — mobilizácia organizačných, materiálnych, finančných a ľudských zdrojov na dosiahnutie vytýčených cieľov rozvoja spoločnosti
• intergračna — integrácia všetkých prvkov spoločnosti snaha uskutočniť aspoň ich relatívnu jednotu vo vzťahu k všeobecne vytýčeným cieľom
• distribučná — snaha o relatívne spravodlivé rozdelenie statkov v súlade so záujmami celej spoločnosti alebo väčšiny spoločenských a pol. skupín.
Politicky systém je potrebné chápať ako proces ktorý ma minimálne dve stránky:
- dynamiku vzťahov medzi jeho základnými zložkami a medzi týmito zložkami a systémom ako celkom, ktorá zahŕňa okrem iných aj ich vznik, formovanie, reprodukciu ale aj zánik.
- spôsob vzniku, formovania, fungovania a zmeny základných pol. hodnôt (materiálnych a duchovných), ktoré sú hlavnými vystavbovymi kameňmi každého pol. systému, a ktoré odlišujú jeden typ usporiadania a realizácie moci v spoločnosti od druhého.
Vznik pol. systémy je výsledkom objektívne existujúceho a pôsobiaceho procesu inštitucionalizácie pol. záujmu, ktorého nositeľmi a predstaviteľmi môžu byt najrozličnejšie pol. subjekty.
- Politicky zaujem, politicka skupina. Zakon institucionalizácie politického zäujmu.
Politické záujem:
ako túžba sociálnych subjektov na účasti pri realizácii moci prostredníctvom štátu, systému politických strán a spoločenských organizácií,
ako túžba sociálnych skupín na realizácii svojich záujmov cez účasť na politickej moci.
4 fázy procesu artikulácie potrieb a záujmov:
Prejav a agregácia potrieb – konverzia na záujmy
Argumentácia záujmov – konverzia na postuláty
Selekcia postulátov – vlastný proces artikulácie záujmov
Reprezentácia záujmov – politické činnosti smerujú k subjektu politických rozhodnutí
Záujmy sa klasifikujú z viacerých hľadísk: podľa stupňa všeobecnosti (individuálne, skupinové, triedne, národné, verejné); podľa povahy subjektu (štátne, stranícke, verejné organizácie atď.); podľa stupňa uvedomenia (pôsobiace spontánne a na základe vypracovaného programu); podľa možnosti ich realizácie (reálne a imaginárne);
Zákony na inštitucionalizáciu politických záujmov často obsahujú pravidlá upravujúce financovanie politických strán a kampaní, zabezpečujúce transparentnosť a predchádzanie korupcii. Môžu tiež stanoviť pravidlá otvorenosti voči lobingu, poskytovať občanom informácie o vplyve nátlakových skupín na rozhodovanie. Tieto zákony sa snažia zabezpečiť rovnaké príležitosti pre všetkých politických aktérov a zabezpečiť, aby občania mohli ovplyvňovať politický proces prostredníctvom účasti vo voľbách a iných foriem účasti.
Vznik pol. systému je výsledkom objektívne existujúceho a pôsobiaceho procesu inštitucionalizácie pol. záujmu, ktorého nositeľmi a predstaviteľmi môžu byt najrozličnejšie pol. subjekty.
- Politicke procesy, vztahy a činnosti. Možnosi skúmania politickeho procesu v politologil.
Politický proces – komplex javov, nachádzajúcich sa v ustavičnom pohybe a navzájom sa podmieňujúcich, ktorý smeruje k určitému cieľu. Je to séria politických javov spojených príčinnými alebo štrukturálno-funkcionálnymi väzbami
Politický proces skúmal Harrison podľa ktorého ide o zložité vzájomné pôsobenie medzi vládnymi procedúrami, individuálnymi statusmi alebo kompetenciami, vnútornými a vonkajšími kontaktmi medzi rozličnými spoločenskými skupinami.
Druhým príkladom, je definovanie politického procesu ako pojmu evolučného, systémového a inštitucionálneho.
1. Evolučný prístup poníma politický proces ako súbor faktov rovnakého druhu, ktoré sa vyskytujú v posebe nasledujúcich rozvojových štádiách.
2. systémové chápanie politického procesu. Ide o skúmanie interakcií medzi jednotlivými prvkami systému alebo o vzájomnú modifikáciu prostredníctvom spätnej väzby.
3. Tretím prístupom je inštitucionálne chápanie politického procesu ako lokálneho nahromadenia faktov týkajúcich sa štruktúry dosiahnutého stupňa organizácie spoločenských vzťahov. V tomto kontexte politický fakt znamená prejav procesov spojených so súťažou o politickú moc.
Politické procesy skúmame komplexne a systémovo.
Politické procesy prebiehajú na rôznych úrovniach a môžeme ich klasifikovať. Politické procesy v oblasti:
1. Svetovej politiky (t. j. v oblasti medzinárodného politického systému)
2. Spoločnosti ako celku
3. Veľkých sociálnych skupín
4. Inštitucionálnej
5. Individuálno-skupinovej
————————————————
Politická činnosť – proces formulovania cieľov, vymedzovania metód a prostriedkov, angažovania osôb, inštitúcií a politických organizácii.
Politická činnosť – je racionálna činnosť, subjektom ktorej je jednotlivec alebo skupina.
Môžeme teda konštatovať:
a) Obsahom politickej činnosti sú politicky otázky politickej praxe.
b) Politické činnosti vyjadrujú subjektívny pohľad ich iniciátorov a ušastnikov
c) politickú činnosť charakterizuje masovosť
Politické činnosti – klasifikačné kritériá:
1. Stupeň zložitosti (jednoduchá - väzba medzi činnosťou a výsledkom má bezprostredný charakter; zložená viacetapová, atď)
2. Druh subjektov realizujúcich činnosť
3. Počet subjektov zúčastňujúcich sa na činnosti (činnosti individuálne, kolektívne, skupinové alebo totálne)
4. Stupeň inštitucionalizácie činnosti (zinštitucionalizované, t. j. podliehajúce špecializácii, reglementácii a plánovaniu a činnosti nezinštitucionalizované, t. j. menej koordinované a viac spontánne).
5. Oblasť slobody subjektu vykonávajúca činnosť (činnosti suverénne alebo nesuverénne)
6. Stupeň násilia (násilne alebo dobrovoľne)
7. Účinok násilia (činnosť politiky jednostranná alebo dvojstranná)
————————————————-
Politické vzťahy – zahrňuje vzťahy medzi inštitúciami, politickými organizáciami, spoločenskými skupinami a jednotlivcami vo sfére boja o moc a vo výkone moci.
Kategória politických vzťahov je bazálnou kategóriou politickej sociológie.
Ústredný pojem Weberovej koncepcie politických vzťahov – panovanie.
Panovanie je vzťahom medzi vládcom a ovládanými, v ktorom je vládca schopný presadiť svoju vôľu prostredníctvom príkazov.
Špecifikom politických vzťahov je podľa Webera moc, šanca presadiť vlastnú vôľu proti vôli ostatných.
Samotná moc nestačí aby systém panstva mohol vzniknúť a fungovať stabilne. Nevyhnutným je existencia určitých hodnôt, presvedčení, o ktoré sa opiera poslušnosť ovládaných vo vzťahoch k panujúcim
———————————————-
Politické potreby – závislosť sociálnej pozície jednotlivcov alebo skupín od ich politickej aktivity. Politické potreby:
1. Potreba voliť (potreba účasti na voľbách)
2. Potreba koalície (potreba vytvárania štruktúr)
3. Potreba expresívna (túžba vyjadrovať k politickým témam)
Politické potreby (klasifikácia):
1. racionálne – neracionálne
2. reálne – ideálne
3. pravdivé – falošné
4. intelektuálne – neintelektuálne
Politické rozhodnutia – skúmané v americkej politickej vede, zavŕšenie výskumu spočívalo v rozvoji teórie rozhodovania (decision-making theory).
Politické rozhodnutie je akt výberu zameraného na dosiahnutie cieľa, pričom musia existovať minimálne 2 alternatívy.
4 základné prvky politického rozhodnutia:
1. procesuálny 2. vykonávací 3. subjektový 4. predmetový
Najdôležitejší prvok rozhodovacieho procesu – prijatie rozhodnutia.
Predstavitelia „decision-making theory“ tvrdia v súlade s Hobbesom, že racionálne konanie je také ktoré sa neriadi emóciami a afektom.
3 prvky racionálne politického rozhodnutia:
1. o správnosti sa môžeme presvedčiť až ex post
2. rozhodovací proces je plný hodnotových prvkov
3. samotný priebeh realizácie cieľa závisí od stavu spoločenského vedomia
Dominuje presvedčenie o racionálnosti a posteriori a nesprávnosť riadiť sa racionálnosťou a priori. Snyder a Diesing analyzovali riešenie krízových situácii v medzinárodných vzťahoch.
- Voľby
Sartori – voľby sú rozhodujúcim východiskom pre vertikálnu konštrukciu demokracie.
Volebný systém je hlavný technickým faktorom straníckych systémov.
Inštitút všeobecných volieb je jedným z najdôležitejších inštrumentov legitimizácie a stabilizácie politického systému.
Legálna môže byť len vláda, ktorá získa minimálne 50 % odovzdaných hlasov.
Pri volebnom absentizme je problémom dosiahnutie legitimity vlády.
Len víťazstvom vo voľbách si strana potvrdzuje svoju pozíciu a získava priestor na realizáciu svojich cieľov.
Volebný úspech je podmienkou životnosti strany.
Význam volieb je v tom, že účasť občanov na voľbách je pre väčšinu obyvateľstva jedinou formou účasti na politickom živote.
Dôležitou je otázka financovania volieb.
Beyme – druhy financovania rozdelil na interné, externé a štátne.
Interné: členské príspevky, príspevky politických reprezentantov (ministri, poslanci) a podnikateľská činnosť.
Externé: od jednotlivcov, firiem a iných organizácii.
Problém klientelizmu a korupcie rieši model štátneho financovania.
Volebná kampaň je zákonom stanovené obdobie počas ktorého môžu politické strany zabezpečovať propagandu.
Volebné kampani spočívajú na troch princípoch:
1. zaistenie rovnosti pre všetkých účastníkov volieb
2. princíp lojálnosti
3. neutralita štátneho aparátu
Princíp väčšiny je základným demokratickým princípom pomocou ktorého sa pokojne riešia konflikty.
Ideálom politického rozhodovania je dosiahnutie súhlasu všetkých, čo je nereálne.
Konsenzus sa teda realizuje na základe princípu väčšiny (viac ako 50 %).
Volebný proces sa realizuje na základe pravidiel, ktoré sú definované v ústave a vo volebných zákonoch.
Hlavná funkcia volebného systému je zabezpečenie politickej vôle ľudu.
Existujú 2 základné typy volebných systémov:
1. väčšinový (alternatívny)
2. proporcionálny (zastupiteľský)
Väčšinový systém:
- rozdelenie štátu na menšie jednomandátové obvody
- existujú 2 varianty:
- anglosaský (na zvolenie je potrebná relatívna väčšina)
- francúzsky (na zvolenie je potrebná absolútna väčšina)
- zmenšuje vplyv straníckych aparátov
- vedie k silnejšiemu spojeniu medzi voličmi a poslancami
- na základe malej väčšiny voličov vytvára veľkú väčšinu v parlamente
- vznik nových strán je prakticky nemožný
- hlasy odovzdané iným kandidátom prepadajú
- možnosť manipulácie s vôľou elektorátu kvôli „geografii“ volebných obvodov (na vidieku sa volí konzervatívnejšie)
- nevýhoda: podstatná časť krajiny nemusí mať v mocenských orgánoch zastúpenie
- nevýhoda: môže skresliť reálny pomer politických síl
Proporcionálny systém (systém pomerného zastúpenia):
- praktizujú ho európske krajiny
- poskytuje najvernejší obraz pomeru politických síl v krajine
- mandáty sa rozdeľujú proporčne na základe získaných hlasov (napr. 50 % hlasov = 5 z 10 mandátov)
- zvýhodňuje strany s celoštátnou orientáciou (z hľadiska vzťahu poslanec - volič)
- vedie k partitokracii
- dochádza k problémom s formovaním vlády
- absentuje tu dominujúca strana
- nedochádza k bezsprostrednej väzbe medzi poslancom a voličom
- hlasuje sa za politické strany
Zmiešaný väčšinovo-proporčný systém:
- funguje napr. v Nemecku (½ Bundestagu volá proporčne, ½ volená väčšinovo)
Voľby sú zákonom zafixovaný a periodicky sa opakujúci proces výberu vlády.
Hlasovanie nemusí byť spojené s voľbami – napr. referendá.
Funkcie volieb:
1. artikulácia, agregácia a reprezentácia rôznorodých záujmov obyvateľstva,
2. kontrola mocenskýh inštitúcií,
3. integráca rozličných názorov a formovanie všeobecnej politickej vôle,
4. legitimizácia a stabilizácia konkrétnych inštitúcií politického systému,
5. rozšírenie komunikácie medzi vládnymi inštitúciami a občanmi,
6. politická socializácia občanov.
Paradox – volič môže voliť z presvedčenia, ale nemusí súhlasiť s kandidátmi alebo naopak.
Výber kandidátov môže byť rôzny, navrhujú ich strany, ľudia vo volebných obvodoch (podpismi) a nestranícke zoskupenia.
Duverger – rozpracoval koncepciu vzájomnej väzby medzi straníckymi a volebnými systémami, ktorá sa prejavuje v troch zákonoch:
1. zákon – väčšinový systém s jednokolovým hlasovaním vedie k dvojstraníckemu systému.
2. zákon – väčšinový systém s dvojkolovým hlasovaním vedie k multistraníckemu systému.
3. zákon – proporcionálny systém vedie k multistraníckemu systému.
Volič s meniacimi sa volebnými preferenciami je volič, ktorý 2 x po sebe volí rôzne strany.
Je ich asi 10-15 % a pochádzajú zo stredných vrstiev.
Volič volí strany, ktoré najviac zodpovedajú jeho ekonomickým a politickým záujmom.
- Politicky strany a stranícke systémy
Tri typy definícií politických strán:
1. štrukturálne - zdôrazňujúce problémy organizácie;
2. funkcionálne - akceptujúce funkciu strany v politickom systéme;
3. definície strany ako reprezentanta triednych záujmov - chápajúce stranu ako určite sociálne a triedne spoločenstvo.
Relatívne pevná organizácia, ktorá sa vo vnútri politického zväzu (štát) ktorá využíva svoji pozícií v štátnom aparáte na dosiahnuťie moci a ideálnych a materiálnych ciele.
Weber chápal strany ako organizačné skupiny, ktoré vo vnútri mocenského zväzu (Statu) usilujú o dosiahnutie moci alebo o vplyv na rozdelenie moci tohto zväzu.
Weber – politické strany môžu vzniknúť na základe troch princípov:
1. organizácie (hlavný cieľ – patronát nad úradmi a ktoré prostredníctvom volieb zaisťujú pre svojich prívržencov štátne úrady a výhody v štátnej správe;
2. strany ľudové (opierajúce sa o abstraktné ideály)
3. záujmové strany (triedne alebo stavovské), ktoré sú vedome orientované na záujmy stavov alebo tried.
Weber – neskôr rozdelil strany na:
1. záujmové
2. svetonázorové
Novým kritériom pre klasifikáciu politickch strán sa stávajú predovsetkym záujmy skupin, ktoré sa zameriavaju na presadenie konkrétnych programovych otázok, ekonomického, sociálneho alebo politického charakteru.
Politické strany sú dobrovoľné organizácie.
Strany sú podľa definicie subjektami politickej cinnosti využivaucimi zakony na tvorbe ktorych sa sami podieľajú. Ich miesto v politickom procese zavisi od nasledujucich čŕt, ktoré možno považovať aj za stranotvorné prvky pouzivané pri ich definicil:
1. Dobrovoľnosť združovania. Vychádzajúc zo zásady dobrovoľnosti možno povedať, že členovia strany sa podieľajú na jej činnosti, používajú určité procedúry, ktoré závisia od typu strany a ktoré sú kodifikované v straníckych štatútoch
2. Zásada cieľovosti - Cieľ postavený pred organizáciu je prioritou, ktorej sú podriadené vnútorné princípy. Najvyšším cieľom je presadzovanie straníckych záujmov, čo nevylučuje aj ciele skupinové: národné, regionálne a pod.
3. Mobilita a elastičnosť. Ako dobrovoľné združenie sa strana nemusí vo vnútorných otázkach riadiť inými zásadami ako tými, ktoré si sama ustanoví.
4. Stranicky program. Program vytvára hlavnú väzbu medzi jednotlivými členmi a je platformou pre jednotnú činnosť strany. Obsah a forma programu závisí od toho, akých ľudí chce strana získať. To pravda neznamená, že do strán ľudia nevstupujú na základe osobných ambícií. Moderné strany sledujú ciele, v ktorých jednotlivec hľadá priestor pre presadenie vlastných záujmov. Program je rozhodujúcim faktorom pre integráciu členskej masy. Bez programu nemá žiadna strana v parlamentnej demokracii šancu aktívne zasahovať do politického života. Programy strán sa v súčasných politických systémoch neobmedzujú na jednu otázku alebo skupinu otázok (napr. riešenie čiastkového sociálneho alebo ekologického problému), ale majú univerzálny charakter. Tým sa politické strany líšia od záujmových skupín, prípadne politických hnutí.
5. Volebná platforma. Volebná platforma je vyrazom úsilia o dosiahnutie krátkodobého ciela v činnosti strany a nevyhnutné na volebnú kampaň
V súcasnej politickej sociológii a politológii je prezentovanych
5 základnych modelov politickej strany:
Model výmeny a model rozvoja - Tento model vníma stranu ako kolektív, riadený jednotlivými „podnikateľmi“, so zameraním na ekonomický, spoločenský a politický rozvoj.
model masovej strany - Masová strana sústreďuje svoje úsilie na získavanie a výchovu mnohých členov, pričom kľúč k úspechu spočíva v rozšírení svojho členského základu a zapojení členov do aktívneho angažovania sa v strane.
model volebnej strany - opísal ju Epstein, rozdelil strany na nevolebné pretože hnutia v 19. storočí, neusilovali sa o získavanie hlasov a na volebné ktory zamerané na získavanie hlasov. Podia Epsteina
“Struktúra volebnych rozhodnuti je tym, co urcitú skupinu charakterizuje ako stranu”.
model strany masovej integrácie - Tento model je dôsledkom modifikácie straníckych organizačných štruktúr vo vzťahu k spoločenským zmenám. Po roku 1945 zažila západná Európa sociálne a ekonomické zmeny, ktoré zmenili triednu štruktúru spoločnosti. Industrializácia a rast tretieho sektora marginalizovali tradičnú robotnícku triedu. To viedlo k vzniku „novej strednej triedy“ s modelom konsenzu a spoločnou kultúrnou skúsenosťou. Ekonomický rast umožnil stranám vytvárať netriedne orientované programy a médiá sa stali kľúčovým nástrojom na oslovenie voličov. Tieto zmeny vytvorili nový model strany masovej integrácie.
model kartelovej strany - vznik modelu spája stranu so štátom, kartelové strany sa navzájom podobajú z hľadiska programov i volebných stratégií, sú to strany, ktoré medzi sebou spolupracujú, uzatvárajú „kartelové dohody“.
Funkcie politických strán:
1. sociálno-zastupiteľská funkcia – spätosť strany so spoločnosťou. Uspech môže dosiahnut len strana, ktorá prekoná skupinove a partikularne záujmy a vyjadruje celospoločenské a celonárodné zaujmy.
2. integratívna funkcia – poskytuje rovnako zmýšľajúcim a rovnako motivovaným občanom, vychádzajúcim z podobnej situácie a tradícií “ucelenejšiu politickú filozofiu alebo aspoň politicko-ideovú bázu pre ich politickú aktivitu”. V tradičnom prístupe sa funkciou rozumie úloha presadiť “všeobecné dobro” nad egoistickýmy záujmami jednotlivých sociálnych skupín.
3. výberová funkcia. Výberová funkcia strán zohráva dôležitú úlohu vo vládnom systéme každého demokratického štátu. V rámci tejto funkcie sa uskutočňuje proces výberu politickej elity, t. j. tých, ktorí sú povolaní na riadenie štátu. Zmysel tejto funkcie spočíva v tom, že politická strana má možnosť vytvoriť výberové kritériá, ktoré umožnila nominovať najrelevantnejšich členov na určitú pozíciu v straníckom alebo štátnom aparáte.
4. funkcia vládnutia – určuje spôsob a metódy obsadzovania politických funkcií príslušnou stranou v mocenských orgánoch štátu. Proces realizovania tejto funkcie spočíva na konkurencii rôznych politických síl, z ktorých jedny vykonávajú v časovo obmedzených hraniciach vládu a druhé v tom istom čase kritizujú a kontrolujú vládne orgány
V súčasnosti možno vymedziť tri typy procesu nominácie kandidátov:
1. Živelný, neregulovaný nominačný proces ako výsledok neformálnych rozhovorov, resp. dohôd medzi činiteľmi strany., výber je realizovaný výlučne straníckou elitou.
2. Nominácia miestnymi orgánmi strany - tento typ je rozšírenejší a je považovaný za oveľa demokratickejší. Nominácia kandidáta závisí od lokálneho straníckeho orgánu, ktorý je bližší členskej základni s regionálnym záujmom. Výber je realizovaný pod bezprostrednou kontrolou členov strany. 3. Nominácia centrálnymi orgánmi - určenie kandidáta je v kompetencii centrálnych orgánov strany. Tento typ nominácie je zriedkavý a existuje v stranách s autoritatívnou štruktúrou. Výber členmi strany je najviac diskutovaný spôsob, hoci je považovaný za najdemokratickejší.
Ešte vymedzujú tri základne vývojové etapy pol. stran:
1. elitné strany ktorý existovali predovšetkým v 19. storočí: britská konzervatívna strana často, zastupoval záujmy vlastníkov pôdy a aristokracie
2. všeľudove strany nastupujúce od konca 2. svetovej vojny: Sociálnodemokratická strana v Nemecku; hrala v Nemecku po vojne dôležitú úlohu, podporovala sociálne a ekonomické reformy a slúžila ako základ pre vytváranie koalíci.
3. kartelové strany ktoré sa vytvárajú v 70-tých rokoch 20. storočia v ktorej je podstatná len politická elita.: Demokratická strana (DC) v Taliansku: Počas tohto obdobia bola DC považovaná za ústrednú stranu a zohrávala kľúčovú úlohu pri zostavovaní vlády.
—————————————————-
Stranícky systém – je určitý systém, sústava politických strán, ktoré vytvárajú sieť vzťahov na úrovni volieb, parlamentu, výkonnej moci atď a tym
nám umožnuju stanoviť zakladne charakteristiky nielen stranickeho, ale
aj politickeho systému.
Kvalita a stabilita demokracie sa spája s viacstraníckym systémom alebo so systémom dvoch strán. V porovnani so systémom viacerých strán je systém dvoch strán považovaný za viac demokraticky a za stabilnejší.
Duverger – systém dvoch strán vedie k rozdeleniu do dvoch konkurenčných frakcií, je umiernený a odmieta extrémizmus a demagógiu t. j. javy charakteristické pre existenciu viacerých strán. Hoci Duverger argumentoval hlavne tym, ze presun z jedneho polu na
druhy je kvalitativne vyššou formou stranickeho usporladania, neznamena to absolutne negovanie vyznamu viacstranickeho systému.
Podľa Divergera Viacstranícky (multistranícky) systém je založený na dualitách a vzniká:
- ako dôsledok rozkolu vo vnútri strany a tým vznikajú dve strany
- je príklad, keď existuje v danom stranickom systéme niekoľko vzájomne nezávislých názorových rozporov, čo spôsobuje, že ani jeden z rozporov neprevláda, čo umožňuje vznik multistraníckeho systému.
Blondel – rozdelenie straníckych systémov podľa počtu strán, ich veľkosti a ideológie:
1. biparitný systém dvoch strán
2. nedokonalý bipartizmus (tzv. dva a pol strany)
3. multiparitný systém s dominujúcou stranou
4. čistý multiparitný systém že žiadna strana nemá dominujúce postavenie)
Blondel – rozlišuje 6 ideologických štruktúrnych typov straníckych systémov:
1. komunisti
2. socialisti (sociálni demokrati)
3. liberálny stred
4. radikálni agrárnici
5. kresťanskí demokrati
6. konzervatívci
Systém s dominujúcou stranou rozdeľuje na:
1. Diferencovanú ľavicu so silnou komunistickou stranou a slabou sociálnodemokratickou stranou (dominantný stred predstavujú konzervatívci alebo kresťanskí demokrati).
2. Diferencovanú pravicu (dominujúcou stranou sú sociálni demokrati).
Zložitejšiu klasifikáciu, spočívajúcu na ideologickej dištancii (“polárnosti”) medzi stranami predložil G. Sartori, podľa ktorej existuje sedem typov straníckych systémov, rozkladajúcich sa medzi pólmi:
1. monostranícky (monoideologický) systém
2. atomizovaný (ideovo rôznorodý) systém. zahŕňa prítomnosť mnohých malých, voľne organizovaných politických strán, ktoré súťažia o hlasy. V tomto modeli nie je výrazné vedenie alebo dominancia jednej alebo viacerých hlavných strán.
Medzi nimi existujú ešte:
3. systém s hegemónnou stranou
4. systém s dominujúcou stranou: Japonsko ktoré je viacstranickym systémom, ale už viac rokov dominuje strana LDP liberálno-demokratická
5. dvojstranícky systém: USA (liberalisticka a demokratická) ; VB (konzervatívna a lejboristicka)
6. systém umierneného pluralizmu (Keď hovorí o umiernenom pluralizme, pre ktorý je typický bipolarizmus a dostredivé trendy, má na mysli počet strán pohybujúcich sa od troch do piatich)
7. systém radikálneho pluralizmu (Pre radikálny (extrémny) pluralizmus, t. j. silne polarizovaný s odstredivými vzormi, je typický počet strán od šiestich do ôsmych)
Dvojstranícky systém má špecifické vlastnosti:
- ďalšie strany neovplyvňujú alternáciu moci medzi dvoma veľkými stranami)
- neexistuje koaličná politika
- strana vládne sama nie však bez časového obmedzenia pokiaľ by vládla počas viacerých volieb, mení sa systém v systém prechádzajúcej strany.
Extrémny (radikálny) pluralizmus má základni znaky :
- počet dvôležitych strán presahuje päť
- stredovanie systému, nejestvuje len bipolárna interakcia lavica a pravica, ale aj i stred
- je stredovanie príčinou polarizácie
- vrodené ideologické vzorovanie
- vznik nezodpovednej opozície - strana stredu nie je vystavená nebezpečiu alternácie
Na záver svojej analýzy Sartori pričleňuje umiernený pluralizmus skôr k systému dvoch strán, zatiaľ čo extrémny pluralizmus označuje za prípad špecifický a definitívne tak rozvíja kategóriu len “viac ako dvojstraníckeho systému”.
- Politická kultúra
Pojem politickej kultúry
Politická kultúra sa týka „psychologickej stránky“ politického systému.
G. Almond – v 1956 ako prvý použil pojem „politická kultúra“.
Politickú kultúra chápeme ako organickú súčasť syntetického pohľadu na politický život v spoločnosti.
Je to vzájomný vzťah politiky a kultúry, vplyv ideí, noriem a hodnôt na prax politických inštitúcií na všetkých úrovniach.
Almond definuje politickú kultúru ako „subkultúru sociálneho subsystému, ktorým je politický systém“.
Verba a Almond v práci „Komparatívna politická kultúra“ definujú politickú kultúru ako „komplex postojov, presvedčení a citov, ktoré určujú normy a pravidlá politických procesov a činností v rámci daného politického systému“.
Lipset tvrdí, že cieľom politickej kultúry je usmerniť človeka tak, aby interiorizoval všeobecne prijaté normy a hodnoty zabezpečujúce stabilitu daného politického systému.
Almonda a Verbu kritizoval nemecký politológ K. Beyme.
Vzťah medzi kultúrou a politikou sa analyzoval už veľmi dávno, takže je to „nový termín pre starú ideu“.
Všetky definície politickej kultúry zvýrazňujú regulatívnu funkciu politického riadenia.
Výskum politickej kultúry sa sústredil na skúmanie ľudských hodnôt, symboly a stereotypy a na ľudské mentality.
Vďaka nemu je možné lepšie analyzovať motivácie politického konania či príčiny vzniku konfliktov.
Dva prístupy k ponímaniu politickej kultúry:
Almond a Verba – politická kultúra je pre nich „subjektívnym obsahom politiky, súhrn duchovných javov“.
Rosenbaum a White – politická kultúra je pre nich „súhrnom typický vzorov konania“.
Politická kultúra je vonkajším výrazom vnútorného kódexu ľudského konania.
Vysoký stupeň politickej kultúry charakterizujú 3 základné kritériá:
- zainteresovanosť na politickom dianí, pozitívna aktivita a racionálnosť.
Politické orientácie sa prejavujú na troch úrovniach:
1. poznávacie orientácie
2. emocionálne orientácie
3. hodnotové orientácie
Optimálnym variantom politickej kultúry (v demokratickej spoločnosti) je – občianska kultúra.
Politickú kultúru chápeme ako súhrn hodnôt, noriem a pravidiel konania zafixovaných vo vedomí človeka a určujúcich jeho politickú činnosť.
Funkcie politickej kultúry:
regulačná – realizuje sa cez politické normy a inštitúcie politického života.
socializačná – realizuje proces začlenenia individuí do politickej kultúry.
integračná – vytvára predpoklady pre zjednotenie a spoluprácu jednotlivcov a skupín.
Typy subkultúr (modelov politickej kultúry):
regionálne subkultúry (rozdiely v klíme, tradíciach a zvykoch…)
socioekonomické subkultúry (rozdiely v „ekonomickom statuse“, v štýle života…)
etnoligvistické subkultúry (rozdiely v jazyku a etnických záležitostiach…)
religiózne subkultúry (rozdiely v náboženstve – napr. islamský fundamentalizmus…)
- Politicka elita a politické vodcovstvo
Politický vodca (leader) je ten, čo vedie a riadi ostatných.
Štyri základné vízia politických vodcov:
1. charizmatický vodca – stotožňovaný s mýtickou bytosťou. Od neho závisi, čo a ako sa deje. Z tejto perspektivy vodca a jeho vlastnosti sú v centre úvah -
vieme, kym vodca je, aké má ciele a stratégiu. Jednoducho povedané:
tento typ vodcovstva sme schopni opisat.
2. vodca ako obchodník – má cit pre ľudské potreby, ktoré musí uspokojovať. Nielenže uspokojuje potreby a túžby más, ale musí ich aj presvedčiť, že len on je schopný zabezpečiť ich potreby. V tomto chápaní priebeh udalostí závisí od vzťahu medzi vodcom a jeho nasledovníkmi. V tejto vízii sa teória vedenia javí ako zvláštny druh obchodu a výmeny.
3. vodca ako bábka – manipulovateľný vodca. Podľa nej prívrženci manipulujú vodcov, manévrujú ho v určitom smere. Vodca je teda predstaviteľom svojej skupiny, odzrkadľuje jej ciele. Pochopiť charakter vodcovstva, znamená pochopiť prívržencov, o ktorých sa opiera. V súlade s touto víziou je vodca odrazom tohto prostredia.
4. vodca ako bojovník – napr. DeGaulle a Churchill stratili vodcovstvo po vojne, stali sa zbytočnými.
Vlastnosti politických vodcov:
1. základné politické presvedčenie — Politické presvedčenie určuje, ako sa líder rozhoduje, ako mapuje teritórium na ktorom pôsobí, ako volí stratégiu rozhodnutí.
2. štýl konania — Štýl vodcovstva má menší vplyv ako presvedčenie. Od štýlu však závisí ako líder spolupracuje s podriadenými a reprezentuje svojich prívržencov.
3. motivácia kariéry — K motívom pripisovaným vodcom sa zvyčajne pripisuje túžba po moci a prestíži, snaha vyriešiť konkrétny problém, realizovat politicku doktrinu, či dokonca kompenzácia osobnych komplexov. Charakter motivov má väzbu na to, ako lider postupuje a ako rieši konkrétne otázky.
4. reakcia na stresy — Pod stresom sa chápu stresové situácie, na ktoré musí líder adekvátne reagovať. Silných vodcov stresové momenty mobilizujú k nekonvenčným rozhodnutiam, kým vodcovia slabí podliehajú psychickému vyčerpaniu a strácajú vôľu konať. Reakcie na stres tak ukazujú na podstatu a charakter vodcu.
5. okolnosti pôvodu a role vodcu — Informácie o pôvode vodcov uľahčujú prognózu charakteru ich vodcovstva. Zvlášť dôležitým je, na akom základe začal vodca svoju politickú kariéru, kedy a ako nadobudol presvedčenie a v akej duchovnej a politickej klíme dozrieval.
Politické vodcovstvo je aktivita, ktorá spočíva na vedení a riadení pri dosahovaní spoločných cieľov v oblasti politiky. Politické vodcovstvo je vykonávané jednou alebo viacerými osobami, ktoré riadia svojich prívržencov (followers). Vodcovstvo odlišujeme od moci (authority), ktorej sú “followers” podriadení.
- Moderna analyza politiky
Analýza politiky (policy science) sa etablovala iba v posledných rokoch do politológia.
Táto disciplína sa špecificky zaoberá obsahovým aspektom politiky (napr. zdravotníctvom, zivotnym prostredim alebo sociálnou politikou).
Jej cieľom bolo „zvedečtiť“ tradičnú politickú vedu a priblížiť ju praxi.
Томас Дай Dyea – zakladateľ analýzy politiky.
Tvrdí, že „analýza politiky skúma obsah, dôvody, príčiny a účinky, výsledky a súvislosti štátnej politiky“.
Za skutočných zakladateľov sa považujú Merriam, Lasswell a Lerner, ktori v nej videli šancu prekonat roztrieštenosť vedeckého myslenia v povojnovom období a koncentrovat sa na interdisciplinárny pristup k problémom.
Analýza politiky využíva praktický, poradensky orientovaný prístup.
Vďaka Lasswellovi nastal v 60. rokoch boom v presadzovaní „policy výskumu“.
Policy výskum nemôže nahradiť tradičnú politickú vedu, nedisponuje k tomu teoretickou základňou, môže ju len vylepšiť.
Východiskom policy analysis je Eastonov model politického systému spočívajúci na 3 troch prvkoch: input – konverzia – output. Protagonisti tohto pristupu koncentrujú pozornost na d’alsie rozpracovanie problému základnych funkcii politickeho systému, na premenu vstupov na vystupy.
Tento model chápeme ako politický cyklus, ktory sa rozpadá do rozličnych fáz.
Pojem policy sme
definovali akoobsahovú dimenziu politiky - takmer vzdy sa v nej jedná
o vysledok činnosti štátnych aktérov (hovoríme o sociálnej, energetickej, agrárnej, atd. politike).
Lowi podľa politických arén rozlišuje 4 druhy politík:
distributivna politika (politika rozdelovania) spočiva v tom, že tovar a
služby (ktorych musi byt nadbytok) sú rozdel’ované tak, že prinášajú
úžitok všetkym an ikomu neškodi (klasicky priklad je prideľovanie pôdy
v USA v 19. stor.)
redistributívna politika (politika prerozdeľovania) spočíva na stanoveni pomeru medzi nakladmi a užitkom- jednej skupine alebo vrstve môze byt dané len to, čo bolo inej skupine odobrate.
regulatívna politika (politika príkazov a zákazov) ktorá reguluje konanie tym, že poskytuje adresatom vyhodu alebo nevyhodu nepriamo (napr. ochrana životného prostredia alebo hospodárska súťaž)
sociálno-regulatívna politika je arénou v ktorej ide o stanovenie spoločenstva a politického priestoru pre konanie (napr. tarify, rovnoprávnosť žien, atď) a jej účinok nemá vplyv na priame rozdeľovanie nákladov a úžitku.
Politika v modernej spolocnosti nemôze byt chápaná len ako proces vychádzajúci z ústavnych principov a hierarchicky prijimanich rozhodnuti. Podľa Eastona je politika autoritatívnym rozdeľovaním hodnôt a statkov a funguje na báze spätnej väzby zohľadňujúce všetky účinky.
Policy analysis nepredstavuje novú teoreticko-metodologickú paradigmu.
Nedisponuje žiadnou jednotnou metódou.
Je to subdisciplína politológie – je to nový pokus zameraný na staré problémy.
- Teórie demokracie
Pojem a princípy demokracie
Demokracia je ťažko definovateľný a niekedy nevďačný pojem.
Súčasná politika nedisponuje jednou uznávanou koncepciou demokracie, je tu mnoho jej modelov.
V „prvom svete“ (Severná Amerika, Európa…) sa hovorí o liberálnej demokracii, ktorá spočíva na „vláde súhlasu“ a ktorej predpokladom je systém zastupiteľskej demokracie.
Voľby musia byť pravidelné, slobodné a tajné.
Musí platiť princíp všeobecnosti a rovnosti.
Aby si volič mohol vybrať z viacerých strán a kandidátov musí platiť princíp politického pluralizmu - v spoločnosti existuje viacero politických strán, ktoré sú slobodne formované, vyjadrujú rôzne perspektívy a majú možnosť súťažiť o podporu od občanov.
Demokracia najdiskutovanejší pojem politológie.
Etymologicky pochádza z grécka – démos = ľud, kratein = vládnuť, teda demokracia = ľudovláda.
Demokracia je forma politického zriadenia spočívajúca na princípe podriadenia sa menšiny väčšine a uznanie slobody a rovnosti občanov.
Poznáme priamu (plebiscitnú) a nepriamu (zastupiteľskú, reprezentatívnu) demokraciu. Priama demokracia zdôrazňuje aktívnu účasť jednotlivcov, zatiaľ čo v nepriamej demokracii občania delegujú svoje práva na zvolených predstaviteľov.
Moderná demokracia spočíva na 2 princípoch:
1. komplex tradičných občianskych práv (sloboda názoru, prejavu, zhromažďovania, rovnosti pred zákonom…)
2. suverenity ľudu
Demokracia je forma vlády, ktorá kombinuje slobodu a poriadok s cieľom zabezpečiť občianske práva, rovnováhu záujmov jednotlivcov a skupín, a spoluprácu politických strán pri prenose vôle občanov do oblasti politiky štátu.
Pluralizmus sa chápe ako kritérium slobodnej demokracie.
Pluralisti zdôrazňujú význam osobnej slobody a zapojenie skupín do politického života.
Pluralistická demokracia vyžaduje predpoklady:
- princíp legitimity vlády a
- občianska aktivita v politickom živote.
Pluralistická demokracia dneška môže byť len reprezentatívnou demokraciu štátu s viacerými politickými stranami.
Mnohí politológovia tvrdia, že demokracia v čistej podobe nie je možná, pretože v praxi existujú iba zmiešané systémy, ktoré majú autokratické a oligarchické rysy.
V modernej spoločnosti sa bezsprostredná vláda ľudu nedá uskutočniť vzhľadom na počet obyvateľov v jednotlivých štátoch.
