DMV Flashcards
1.Medznárodné vzťahy a medzinárodné systémy
a. teoretické východiská skúmania MV
Schmidt dospieva k záveru, že disciplína sa vyvinula ako výsledok interných disciplinárnych diskusií o anarchii, ktorú vykresľuje ako veľmi sporný pojem. Ospevovanú myšlienku, že štúdium medzinárodných vzťahov sa vyvinul ako reakcia na udalosti vo svetovej politike, považuje za ďalší aspekt mýtickej histórie, ktorá si dokázala udržať takú pevnú, ale neužitočnú ruku nad disciplínou. Guzzini naopak tvrdí, že medzi medzinárodnou teóriou a praxou existuje zložitá interakcia, ktorej rozlíšenie si vyžaduje podrobnú sociologickú analýzu.
Na jednej strane debaty stáli zástancovia juristickej teórie štátu odvodenej od stanoviska, ktoré zaujal John Austin. Z ich pohľadu význam pripisovaný suverenite znamenal, že štáty fungovali v rámci hobbesovského prirodzeného stavu. 4 zastúpenci tohto názoru preto tvrdili, že najlepším spôsobom, ako obmedziť nepriaznivé účinky medzinárodnej anarchie, je podporiť prax medzinárodnej arbitráže medzi suverénnymi a rovnoprávnymi štátmi.
Proti tejto juristickej teórii štátu však ostro vystúpili pragmatici ako John Dewey a pluralisti ako Harold Laski a ďalší. Podľa Laskiho bola juristická doktrína štátnej suverenity nebezpečnou fikciou, pretože celý rad jednotiek možno považovať za korporatívne subjekty a bolo mýtom predpokladať, že štát má prirodzené právo podriadiť si tieto iné korporatívne subjekty. Upozornilo sa tiež na skutočnosť, že je chybné tvrdiť, že štáty sú nezávislé subjekty. Kritici juristickej teórie štátu poukazovali na dôkazy, ako napríklad vznik verejných medzinárodných únií - napríklad Svetovej poštovej únie -, ktoré odhaľovali, ako sa štáty stávajú čoraz viac vzájomne závislým.
b. Problematika definície medzinárodného systému
• Interakcia (взаимодействие) ako časť
• Vzorce interkcie (модели взаимодействия) ako prebiehá proces
• Veľkosť (koľko jednotok potrebujéme mať, koľko štatov) čím väčší je systém, tým nižšía pretezia interakcií, tým voľnejšie je vzorce interakcie
• Jednotky (OSN, NATO)
• Spôsob konštrukcie (ten system je násilný alebo dobrovoľný)
• Štruktúra MV
V rámci disciplíny MV je použivanie pojmu medz. system také bežné. Vo všeobečnosti ho chapeme ako skrateny sposob označovania súhry akterov a interakcií, ktore tvoria naš predmet.
Existuje aj formalnejšia definicia, ktorú ponukaju neorealisti, že medz system pozostava z jednotiek-štatov, interakcií a štruktury. Bez koncepcie medz. systemu by bolo skutočne ťažké odvodniť MV ako disciplinu.
Medz. system vznika až po existencii pomerne vysokej úrovne interakcií. Na zaklade toho medz. system nemusí nevyhnutne vzniknuť od prvého bodu, ked jednotky začnu spolupracovať.
Sú 3 dovody, prečo základné otázky o základnom pojme v tejto disciplíne zostávajú nielen nezodpovedané, ale takmer nepoložené:
• Ahistorizmus - ignorovanie historického hľadiska a dejín vôbec
• Eurocentrizmus - disciplína medzinárodných vzťahov založili a stále v nej dominujú Európania a Severoameričania, a preto je prirodzené, že odráža ich vnímanie a obavy. Tento eurocentrizmus však nespočíva len v kultúrnych predsudkoch väčšiny jeho autorov.
• Anarchofilia - štruktúra medzinárodného systému bola vždy anarchistická, že je to prirodzené.
c. Anarchia a hierarchia v medzinárodných vzťahoch
Anarchia znamená abcencia nejakéj inalney autority, ktorá by klučila veľmi jasne pravidla a zároveň ich dokázala vymáhať
Spoločenská zmluva znamená že všetci sa vzdávate svojej autonomie alebo úplnej suverenity, svojej možností robiť si čo chcú, odovzdávate sa kontrole štatu.
Watson využíva históriu na štúdium medzinárodnej spoločnosti. Došiel k záveru, že väčšina medzinárodných dejín za posledných 5 000 rokov nebola anarchická, ale pohybovala sa v spektre s anarchiou na jednom konci, impériom na druhom a hegemóniou, suverenitou a panstvom medzi nimi.
Podľa Watsona neexistuje v praxi úplná nezávislosť (pretože anarchia je extrémna, ma vysokú úroveň politickej decentralizácie a nízku úroveň poriadku) a absolútne impérium (pretože impérium je extrémne pre svoju vysokú úroveň politickej centralizácie a nízku úroveň slobody).
V praxe existujú :
• nezávislosť alebo suverenita ktorá znamená schopnosť vykonávať rozhodnutia vonku aj dovnútra.
• hegemónia - Je prvenstvo alebo prevaha jedného štatu nad iným alebo ostatnimi. Hegemon ne zasahuje do vnútorných zaležitosti
• domínium - máme jeden výrazný diminantný štat, ktory zasahuje aj do vnútorných zaležitosti ostatnich štatov, kontroluje vonkajšije zaležitosti.
• impérium - Medzin. systém ako jeden celok ale v rámci ného vieme identifikivať komunitu a oni sú pod kontroloú imperia
- Medznárodné vztahy a medzinárodné systémy
a. úrovne analýzy
Pre štúdiu mv najčastejšie používajú 5 úrovni analýzy sú:
• Medz. systém – najväčšie konglomeráty vzájomne sa ovplyvňujúcich alebo vzájomne závislé jednotky, ktoré nemajú žiadnu vyššiu systémovú úroveň. V súčasnosti to zahŕňa celú planétu, ale v skorších dobách existovalo súčasne niekoľko viac či menej prepojených medzinárodných systémov
• medzinárodný subsytém (Stredná Európa) - skupiny jednotiek v rámci medz. systému ktoré možno odlíšiť osobitnou povahou alebo intenzitou ich vzájomných interakcií/vzájomnej závislosti. Subsystémy môžu byť teritoriálne koherentné, v takom prípade sú regionálne (ASEAN), alebo nie (OPEC), v takom prípade nie sú regiónmi, ale jednoducho subsystémami;
•Jednotky (konkretné štaty, národy, nadnárodné firmy: Habsburska monarchia) – subjekty zložené z rôznych podskupín, organizácií, komunít a mnohých jednotlivcov, dostatočne súdržné, aby mali kvalitu aktéra, a dostatočne nezávislé, aby byť odlíšené od ostatných a mať postavenie na vyšších úrovniach
• Subjednotky (v ramci Habsburskej monarchie Uhorsko) – organizované skupiny jednotlivcov v rámci jednotiek, ktoré sú schopné ovplyvniť správanie jednotky
• Jednotlivci - sú základom väčšiny analýz v sociálnych vedách.
b. sektory analýzy
Sektorová analýza sa v MV vzťahuje na prístup k medzinárodnému systému z hľadiska typov činností jednotiek, interakcií a štruktúr v rámci neho. Jedným zo spôsobov, ako pochopiť sektory a odlíšiť ich od úrovní analýzy, je vnímať ich ako pohľad na celý systém cez analytickú optiku, ktorá vyberá jeden konkrétny typ vzťahu a zdôrazňuje typy jednotiek, interakcií a štruktúr, ktoré sú s ním najviac spojené
• Vojenský – je o vzťahoch silového donútenia a schopnosti aktérov viesť medzi sebou vojny.
• Politicky – sa týka vzťahov autority, vládnuceho postavenia a uznania a týka sa organizačnej stability vládnych systémov a ideológií, ktoré im dávajú legitimitu.
• Economický – je o vzťahoch v oblasti obchodu, výroby a financií, a o tom, ako aktéri získavajú prístup k zdrojom, financiám a trhom potrebným na udržanie prijateľnej úrovne blahobytu a politickej moci.
• Socio-kultúrny – je o sociálnych a kultúrnych vzťahoch. Týka sa kolektívnej identity a udržateľnosti tradičných vzorcov jazyka, kultúry, náboženskej a národnej identity a zvykov v rámci prijateľných podmienok vývoja. Interakcie v tomto sektore sa týkajú prenosu myšlienok medzi národmi a civilizáciami. Môžu sa týkať myšlienok o technológii alebo o politickej a náboženskej organizácii.
• Environmentálny – je o vzťahu medzi ľudskou činnosťou a planetárnou biosférou ako základným podporným systémom, od ktorého závisia všetky ostatné ľudské činnosti. Najtradičnejšou environmentálnou interakciou je prenos chorôb.
c. historické medzniky vyvoja medz. systémov
Je pomerne konvenčné definovať ľudské dejiny v troch veľkých obdobiach:
predcivilizácia / predhistória - kmeňe,mestské štaty
obdobie klasickej a antickej civilizácie – Vestf.mier, začiatok obdobia národných štatov
novovek – obdobie po 1. Sv. Vojne a rozpad koloniaľných impérií
Moderná éra (novovek) siaha od súčasnosti k počiatkom, ktoré sa viditeľne konsolidovali medzi 12 a 18 st. nl. Konvenčne sa datuje od roku 1500 nl. Dominovali v nej industrializujúce sa ekonomiky, suverénne štáty a európska/západná civilizácia. V západnej Európe tomuto obdobiu predchádzalo zložité miešanie dedičstva dávno zaniknutej Rímskej ríše a kшlasickej gréckej civilizácie a prílev niekoľkých vĺn barbarských národov.
Pred novovekom bolo nesmierne dlhé obdobie klasických a starovekých civilizácií. Definitívnym koncom tejto éry je porážka Osmanskej ríše pri obliehaní Viedne v roku 1683.
Má dve hlavné zložky:
- súbor jadrových oblastí civilizácie
- okolo týchto jadier rozsiahle oblasti ovládané kočovnými barbarmi.
V roku 2000 pred n. l. boli tri civilizačnych centier: Egypt, Mezopotámia a údolie rieky Indus a prvé náznaky štvrtého v Číne.
V roku 3000 pred n. l. existovalo len jedno, Sumer.
A po roku 4000 pred n. l. už žiadne. Po väčšinu tohto obdobia väčšina týchto civilizácií fungovala celkom autonómne, najmä odľahlé civilizácie vo východnej Ázii a v Amerike
Počas celého obdobia prebiehal trvalý a celkovo pomerne vyrovnaný boj medzi vojenskou silou barbarov a vojenskou a kultúrnou silou civilizácií. Tento boj mal často väčší význam ako boje, ktoré prebiehali v samotných civilizačných centrách a medzi nimi. Jadro civilizácie tvorili usadlé poľnohospodárske spoločnosti, ktoré rozvíjali mestá.
Na konci tohto obdobia v roku 1500 n. l. existovalo 6 civilizačných centier: južné Mexiko, Andská vysočina, Európa, Blízky východ, južná Ázia a východná Ázia. Zdalo sa, že v strednej časti západnej Afriky, pozdĺž horného toku rieky Niger, sa objavil aj začiatok možného siedmeho.
Pred érou civilizácií sa tiahne ešte dlhšie obdobie kamenných kultúr lovcov a zberačov, ktoré sa tiahne desiatky tisíc rokov do minulosti. Táto éra sa začala končiť, keď sa kmeňoví, kočovní lovci a zberači presťahovali do údolí riek a začali sa z nich stávať usadlí poľnohospodári, niekedy okolo roku 6000 pred n. l. Tým sa začala transformácia, ktorá vyvrcholila vznikom civilizácie mestských štátov v Sumeri a prechodom z obdobia praveku do obdobia starovekých a klasických civilizácií
- Pred-medzinarodné systémy
a. význam
Pre-medzinárodný systém – systém, ktorý fungoval počas kmeňových čias a vedci ho tákmer neskúmajú kvôli malemu počtu údajov a jeho bezvýznamnosti
Vôbec bolo Malo dôveryhodných zdrojov;
malo záujmu zo strany teoretikov MV;
Jednotky nekonštitujú systém.
b. jednotky, interakčná kapacita, procesy, struktúra
Jednotky
2 základne typy jednotiek :
Chiefdoms alebo načelnictvo
- hierarchia
- štruktúra spoločnosti
- centrum/ perefiria
- ofenzívne
Sedentary tribes alebo sedave kmene
- Rovnostárske
- defenzívne
- Základnými jednotkami v pre-medz. systemoch sú mobilná, rovnostárska skupina (15-75 ľudí) a zložená z niekoľkých úzko prepojených rodín., (lovci, zberači) de kto čo robí, nemá trvale sídlo
- každý člen skupiny musí byť schopný na niečo, pretože všetci robia všetko. Absentuje deľba prace, všetci je rovní.
- Je líder, jeho pozícia spočíva výlučne na autorite a prijatie skupiny. Postavenie vodcov je skôr dosiahnuté než prisúdené. Získal dôveru skupiny, ak stráča dôveru, príde ďalší líder
Interakčna kapacita
Týka sa množstva dopravných, komunikačných a organizačných schopností v rámci jednotky alebo systému: koľko tovaru a informácií sa môže prepraviť na aké vzdialenosti, akou rýchlosťou a s akými nákladmi? Ide o technologické možnosti (napr. karavány, lode, železnice, lietadlá) a spoločné normy, pravidlá a inštitúcie, od ktorých závisí typ a intenzita interakcie medzi jednotkami v systéme alebo v rámci jednotiek. Ak proces definuje, čo jednotky skutočne robia,to , interakčná kapacita definuje, čo jednotky môžu robiť. Interakčná kapacita určuje nielen to, aký veľký môže byť systém, ale aj to, ako budú vyzerať jeho jednotky a v akom sektore budú prebiehať dominantné formy interakcie.
Interakcia je základom každej koncepcie systému. Bez interakcie sú časti alebo jednotky od seba oddelené a samostatne stojace. V súčasnosti možno s veľkou istotou povedať, že globálny medzinárodný systém existuje, pretože strategické aj hospodárske vzťahy majú nápadne globálny dosah a organizáciu
Z historických záznamov vyplýva, že pre širšie chápanie medzinárodných vzťahov sú dôležité 4 typy interakcií:
•Vojenské interakcie sa v podstate týkajú schopnosti viesť vojny s inými aktérmi a vnímania hrozby, ktoré z tejto schopnosti vyplýva. Často zahŕňajú kontrolu nad územím a vojenská moc zohráva významnú úlohu aj v schopnosti jednotlivých jednotiek (štátov) vybudovať a udržať sa ako aktéri.
• Politické interakcie sa týkajú spôsobu, akým sa jednotlivé jednotky navzájom uznávajú, a statusu, ktorý si navzájom priznávajú
• Hospodárske alebo ekonomické
Hospodárske interakcie sú po väčšinu histórie spojené s obchodom. Až v nedávnej no minulosti sa začali týkať aj ďalekosiahlej organizácie výroby a financií
•Kultúrne
Kultúrne interakcie sa týkajú prenosu myšlienok medzi národmi a civilizáciami. Môže ísť o veľmi špecifické technické myšlienky, ako napríklad používanie strmeňov alebo pluhu. Alebo môžu byť veľkolepejšie, ako napríklad prenos náboženstiev alebo myšlienok o politickej organizácii. Prenos myšlienok môžu realizovať jednotliví jednotlivci a v zásade môže prebiehať na veľké vzdialenosti aj v prostredí s veľmi nízkou interakčnou kapacitou (prenos budhizmu z južnej Azie do Ciny, Korej a Japonska)
Aby bolo možné určiť, či existuje medzinárodný systém, je potrebné rozhodnúť, či sa na tento účel považujú za interakciu všetky tieto 4 typy, alebo len niektoré z nich. Okrem toho je potrebné stanoviť kritériá pre potrebnú frekvenciu a intenzitu interakcií, ktoré sa považujú za významné. Jednorazové interakcie, aj keď sú dôležité, pravdepodobne nestačia na vytvorenie systému. Tak Hanská Čína a cisársky Rím napríklad od 1. storočia pnl niekoľko sto rokov pravidelne obchodovali s luxusným tovarom. Obe ríše o sebe vedeli, ale nemali vojenský ani politický kontakt a veľmi málo kultúrnych kontaktov. Stačilo toto obchodné spojenie na to, aby sa stali súčasťou medzinárodného systému.
Procesy (ako jednotký spravajú). ⁃ Sobáše (брак) - prepojenie skupín, čo nás oddelili od zveria ⁃ Výmena tovarov ⁃ Stretnutia
Procesy nám hovoria o vzorcoch interakcie, ktoré možno pozorovať medzi jednotkami ktoré tvoria systém. Príklady procesov, ktoré možno pozorovať v medzinárodnom systéme sa vzťahujú na boj, politické uznanie, obchod a až po presádzanie rastlín a zviera z jedného kontinentu na druhý.
Štruktura Medzinárodne systemy majú vždy štrukturu. Podľa Waltza "systém pozostáva zo štruktúry a z interagujúcich častí", pričom "štruktúra je definovaná usporiadaním jej častí".
Politickú štruktúru rozdeľuje do 3 úrovní:
- organizačný princíp (anarchia alebo hierarchia, resp. absencia alebo prítomnosť centrálnej vlády)
- funkčná diferenciácia jednotiek (sú jednotky podobné alebo nepodobné z hľadiska toho, na čo sú štruktúrované?)
- rozloženie schopností (koľko veľmocí je v systéme?).
Obdobie Tranzicie • 20000 – 10000 pnl až po prvé mestske štáty ( ľudia začínajú usádzať, stále, začínajú experimentovať z hospodárstvom ) • rast veľkosti jednotiek ( kde je dostatok zdrojov (300-500 ľudí) • rast počtu jednotiek • objaví sa hierarchia
z hľadiska ekonomiky : potraviny staju lepšie, lacnejšie, dostupnejšie
socialno-kultúrni vzťahy medzi jednotkami lepšiaju
- Medzinárodné vztahy a diplomacia v Staroveku
a. zmeny po neolitickej revolúcii
4000 pnl = pred našim letopočtom
podstatnym faktorom v tomto období je neoliticka revolúcia.
Premožnila zmenu jednotiek (začiatok v Mezopotámií)
táto zmena vedie k tomu, že vznikajú nové jednotky, a formujú nové mestské štáty, impéria. ale len de bolo dosť zdrojov a surovín
- Tento typ jednotiek bol prítomný 5000 rokov
- Herarchizacia odlišovala nové jednotky
- Do roku 1500 ne máme nejakú inováciu
- Títo agrárne jednotky boli veľmi konzervatívne a neradi sa menia
- Interakčna kapacita prudko zvišuje, vďaka zvieratá, lodi, technológie
- V tomto obobi dochádza k tomu, že mestský štat vynašiel panteón bohov
Rozprávame o vzťahoch mestských štátov a impéria
Ten vývoj išiel tak, že na začiatku to boli mestský štaty, a potom rástli a pretransformovali do impérií. Niekedy stalo že impérium rozpadol. Dôvodom mohlo byt vnútorne a vonkaiši príčiny. Rozpadol na mestský štáty alebo niekedy na menší impérií. Vždy ten mestský štať nejakým spôsobom prežíval.
Máme oblasti, kde na základe nejakých kultúrnych vzťahov, spoločenskej štruktúry, náboženských predstavov tie impérií vznikali ľahko. Typickým príkladom, kde mestský štať prerástol do impérií - staroveký Rím. Máme oblasti, kde impérií tak ľahko ne vznikajú. Staroveké grécko - dlho ne existovala impéria, všetko to boli mestské štáty, a oni utvárali ligi, aliancii, a dokázali si spájať.
b. charakteristika medzin. vzťahov a akterov
rozprávame o oblasti úrodného polmesiaca - oblasť, kde v staroveku vzniklo prvé poľnohospodárstvo a neskôr prvé vyspelé kultúry. Je to súvislé územie zahŕňajúce Mezopotámiu, severnú Arábiu, Levantu (Palestína, Sýria a pod.), južnú Anatóliu a Egypt. Okolo roku 1400 pnl mamé Vavilon a Asiriu; na území dnešného Turecka a v Severnej Sirie mamé Hetitov.
Každé mesto spadalo pod nejaké božstvo, ten boh v zásade dal ľudom teritórium, činil nad nimi ochranu, oni pred nim za to musia pracovať. Cele to riadil kňaz, panovník, on bol poverený tým božstvom.
Neskôr tie štáty vivijali na impérií a ich v Mezopotamii bolo veľa. Impérií ne boli spočiatku veľmi stabilne. Často to bola nejaká osoba panovníka alebo toho veľkňaza, ktory keď zamrel, imperia znovu rozpadla. Postúpom času silnela ideológia, náboženské predstavy silneli, budovali sa profesionálne armády, silná buracracia dokázali udržať kontinuitu, tak sa posilnili impérium.
Ten impérium si ne treba predstavovať ako úplne jednotnú ríšu. Mame jadro impéria (priamo pod kontrolou panovníka).
- Okolo toho jadra boli nejaké jednotky, ktoré boli ako domínia toho jadra. To Jadro zasahovalo nie len do vonkajších aj do vnútorných záležitosti tých mestských štátov alebo kraľovstiev.
- Ďalej boli štáty alebo útvary, ktoré spadali do tej hegemonickej sféry. Centrum impéria zasahovalo do ich vonkajších záležitosti ale nie do vnútorných
- Potom bola sféra tých suverénnych štátov ktoré mohli aj uznávať, že to jadro imperia je dominantnejší a však tá imperia ne zasahovalo do ich záležitosti vôbec, len ovplyvňovali navzájom
Interakčna kapacita v tomto období dôležitymi inovaciami bolo koleso, domestifikacia zviera (okolo roku 1000 pnl dochádza k tomu že ľudia zdomestifikovali koňa, aby mohli na ňom jazdiť, pred tým ne mohli to robiť), využívala nejaká lodná doprava. Už mohli lepše komunikovať z provinciami, rýchlejšie presúvať armádu. Ďalšia vec jazyková rôznorodosť. Došlo do konceptu “lingua franka” (všeobecný jazyk, univerzálny – bol dominantný, považovaný za elitný. Ne treba myslieť že všetci prešli na tento jazyk ( bol dôležitý pre elity, burokratov, obchodníkov, bežný slovák v 15 st po latinský nerozprával). Náboženstvo zahrávalo veľkú úlohu aj pri budovaný tch impérií. Tak ako každé mesto verilo, že ma svojeho boha, tak potom pre účele budovania impérií, to dominantne mesto prišlo z príbehom, v ktorom ich boh je nadrade. Začali hierarchizovat božstva, a tým pádom začali hierarchizovat mesta. Keď aj ti mesta medzi sobou bojovali, tak sa to vnímalo, že tie bohovia medzi sobou bojujú.
c. charakteristika diplomacie Spory viedli k tomu, že sa rozvíjala intenzívne diplomacia, pretože naozaj dochádza k budovaniu vzťahov medzi rôznymi impériami. Diplomacia sa riadila na základe nejakých pravidel, ale ne boli to písané pravidla, oni vychádzali z praxe ( nedotknuteľnosť posla – mame v podstate, ten posol bol zástupcom božstva a panovníka, tým pádom mal ochranu). Náboženstvo v tomto období súvisí aj z diplomaciou. Nie je môžne odlíšiť politicku roveň od nabozenskej. Či že aj v rámci tej diplomacie vždy to bolo spojené z náboženskými ceremoniami, obeťami, pokiaľ bol nejaky protokol väčšinou bol nábožensky podmienený.
Treba zapamätať že v tomto obdobi bol ad hoc. Tie panovníci, tie imperia ne prechádzali do kontaktu pravideľne. Stretávali sa len teda, keď bolo čo riešiť, čo riešili väčšinou, to robili všetci.
V tomto obdobi doležitým faktom bola sobášna politika, Práve sobášom medzi panovníckými rodinami dochádza k tomu, že spajovalo aj tieto božstva. Tým pádom sa formujú prvé aliancií.
d. Mezopotamia Vznik civilizácie nachádzala sa medzi riekami Eufrat a tTigris – dnešný Irak, vznikli tu štátne útvary Sumerov, Akkadov, Babylončanov a Asýrčanov. • Sumerska civilizácia
Vznikajú prvé normy správania sa – aliancie. Vytvorená hraničná zmluva medzi mestami Lagaš a Umma (2600 pnl – zjednocovací proces)
Posledný veľký panovník bol Lugalzagesi vládol do roku 2334 pred našim letopočtom.
Sumerské štáty zlikvidované pod nájazdmi Akkadov.
Nebola to jednotná ríša, ale zoskupenie samostatných spoločenstiev v rámci spoločnéj kultúry, z ktorých každá mala svoju vlastnú osobitosť a osobitý spoločenský život.
• Akkadska ríša
Najväčší rozmach dosiahla za vlády Narámsína.
Spojenecká zmluva medzi Elamskym kráľom a Narámsínom (2260-2233 pnl) uzatvorená pod určitým nátlakom akkadských vojsk, považovaná za rovnocennú zmluvu, mala posilniť pozíciu Akkadu pri bojoch s Gutejcami.
2200 pnl – Akkadská ríša zanikla pod nátlakom Gutejcov.
• Babylonská riša
Chammurapi založil Babylonskú ríšu a upevnil jej medzinárodné postavenie (v 19. stor. pnl, zahrňovala Asýriu aj Mezopotámiu), vydal Zákonník podľa ktorého sa riadila správa ríše a život spoločnosti, predstavuje vrchol babylonskej legislatívy a vnútornej politiky.
Babylonskú ríšu dobyli Chetiti, okolo roku 1100 pnl, podľahla útokom Asýrie a Elamu.
•. Asýria
V 12. stor. pnl nastáva rozmach, Sargon II rozvrátil izraelské kráľovstvo a násilím presídlil Židov do severnej Mezopotámie, dobyl Elam, Egypt a Sýriu. Hlavným mestom sa stalo Ninive, uskutočňoval expanzívnu politiku
Vytvorili sa 3 silné koalície proti tejto ríši:
- na juhozápade Egypt
- juhovýchode Elam
- na severe Urartu.
Dôležitým zdrojom asýrskej diplomacie boli tajné správy kráľovských zmocnencov z rôznych miest.
e. Staroveký Egypt
Egyptský štát vznikol približne okolo roku 3000 pnl. politickým zjednotením Horného a Dolného Egypta prvými jeho panovníkmi. Bol vykovaný na ranom štádiu do podoby jedinej a neobyčajne centralizovanej ríše. Egypt faraónov vytvoril niečo, čo možno spravodlivo nazvať najatraktívnejšoú a najtrvácnejšou zo starovekých blízkovýchodných civilizácií.
Egiptiania začali rozvíjať vzťahy so susednými ázijskými štátmi – egyptskí vládcovia im mohli diktovať svoju vôľu, pretože nikde nenachádzali dostatočne silného partnera po zjednotení Egypta. Vznikla kategória služobníkov, poslov vysielaná do týchto štátov.
Posol v tomto čase ne mal veľké právo moci, posol vykonával inštrukcie panovníka. Panovníky v tejto dobe ne stretávali, preto že cesta bola dlhá, a v tomto momente panovník mohol stratiť kontrolu nad svojou ríšou. Z poslom posielali nejakú písomnú komunikáciu (tabuľku, kde bolo niečo dohodnuté ). Tieto tabulky mamé aj do dnes.
Prvá známa mierová zmluva - mierová zmluva z Kadeša - tabuľka.
Tá bitka bola medzi hetihmi a egiptianmi o kontrolu územia. Hety aj egiptiani hovoria, že oni boli viťaznou stranou v tejto bitke, ale historici hovoria, že ne bol ani jeden. V konečnom dôsledku to primusilo egyptský postup na sever. Asi 15 rokov (1259 pnl) po tejto bitke dochádza k podpisu zmluvy medzi Ramzesom (boh slnka) a hetickym panovníkom Hatušilim I (boh burky). Túto zmluvu ne podpísali ako ramzes a hatušili, a ako boh slnka a burky. Preto to dodávalo tej zmluve platnosť. (Этот договор стал нерушимым для всех граждан обоих государств, двух империй; никто не мог нарушить его, если только два бога бы не нарушили его)
f. Staroveká Cína (do r. 1793)
Čína bola uzavretá krajina bez medzinárodných vzťahov. Jedinými vzťahmi boli vojny so susedmi o zdroje a pôdu. Samotná krajina bola bohatá na prírodné zdroje a veľгká z hľadiska územia, čo umožnilo jej uzavretie až do sformovania globálneho medzinárodného systému, ktorý sa dotkol aj Číny.
•. 18. stor. pnl. → zjednotenie Číny
•. 1. tisícročie pred n. l. → opäť sa rozdelili na samostatné kniežatstvá, ktoré medzi sebou bojovali a uzatvárali zmluvy
•. Zjednotenie Číny kráľovstvom Čchin v 3. storočí pnl. bolo výsledkom série dobyvačných vojen, v ktorých kráľovstvo Čchin dobylo zvyšné bojujúce čínské kráľovstva a vytvorilo prvú centralizovanú ríšu v čínskej histórii.
Čínske medzinárodné vzťahy boli “hrou prchavých spojenectiev bez stálych priateľov a nepriateľov”.
Čína neprevzala diplomatické normy z vonkajšieho sveta → vytvorila si vlastné, diplomatickým prvkom boli pravidelné stretnutia (summity) partnerov, ktoré sa konali každých 5 rokov, práve v Číne sa vytvorili diplomatické zvyklosti, ktoré možno nazvať diplomatickým protokolom a etiketou.
- Medzin. vzťahy a diplomacia Starovekého Grécka
a. charakteristika priestoru starovekej gréckej civilizácie
klucove pre staroveké Grécko: hovoríme o najväčšom rozkvete, približne 2000 mestských štátov. Vždy tie policy sa usilovali o tu nezávislosť, to bolo pre nich dôležité. Jadro civilizácie nachádzalo sa v Egejskom more, okolo ného sa nachádza grecka sféra, ktorá zahŕňa pobrežie Malej Ázie, Severná časť Turecka a súčasne Grécko. Zároveň to more bolo najefektívnejšim spôsobom dopravy (interakčna kapacita +), a pre tu kapacitu – bola geografia ( horský reliéf).
Podmienky pre živoť v oblasti boli dobre, tak začali pociťovať o okupačný tlak. Začínajú expandovať z tejto mórnej oblasti aj do Malej Ázie a smerom na Čierne more. Expanzia bola jednoduchšia smerom na Západ (Taliansko, španielsko, Severná Afrika).
b. charakteristika a periodizácia dejinného vývoja
Staroveké Grécko počas štyroch storočí od roku 500 do roku 100 pnl. zaujíma ústredné postavenie vo vývoji modernej medzinárodnej spoločnosti.
Tri po sebe nasledujúce obdobia:
• 5 storočie až do konca peloponézskej vojny (500 až 404 pred n. l.).
• Obdobie kongresov (do roku 338);
Macedónske obdobie (približne do 80 pred n.l.)
Atény a Sparta Atény vitvorily niečo čo nazívali “aténsky námorný spolok”. Atény boli námornou mocnosťou. Boli tiež ekonomicky a námorne najmocnejšia polis v Hellade. Aténčania boli najkreatívnejšou z gréckych mestských štatov. Vytvorili väčšinu klasickej gréckej literatúry a myslenia, ktoré sa k nám dostala. Svoje veľké bohatstvo získali najmä vďaka výrobou a námorným obchodom.
Sparta bola konzervatívnejšia. Spartský štát bol opak Atén. Sparťania boli uzavreté spoločenstvo ozbrojených dedičných vlastníkov. Mali vyváženú ústavu s dvoma kráľmi, ktorí mali osobitné vojenské funkcie, zhromaždenie občanov a kolégium múdrych mužov nazývané efori.
Sparta primárne potrebovala úplne ovládať Peloponézskym polostrovom. Cieľom spartskej politiky bolo zabezpečiť ich oblasť panstva na Peloponéze.
V Grécku boli medzinárodné vzťahy založené na zmluvách o politicko-vojenskom spojenectve - “symmagiach” (ligie). Najdôležitejšie z nich boli lakédske a aténske (deloské) symmagie. Postupom času sa deloský symmachus stal aténskou mocnosťou. Vzťahy medzi oboma symmagiami boli nepriateľské. Nakoniec to v druhej polovici 5. storočia viedlo k peloponézskej vojne, do ktorej bolo zapletené takmer celé Grécko. Aténsky symmachus bol zničený po porážke Atén v Peloponézskej vojne v roku 404 pnl.
Peloponézske vojny (431 – 404 pnl) boli starogrécke vojny medzi Délskou ligou vedenou Aténami proti Peloponézskemu spolku vedenému Spartou. Vyťazstvo Sparty.
479 pnl. - Bitka pri Platajách bola jednou z posledných veľkých bitiek grécko-perzských vojen. ktorého cieľom bolo odraziť perzskú inváziu a zachovať nezávislosť gréckych mestských štátov od perzského vplyvu.
404-338 pnl. - dochádza k tomu, že Atény úplne stratili autonómiu.
338 pnl. - Macedónsky ovladoval cele Grécko, okrem Sparty.
c. analýza systému MV
Sparťania a Aténčania, zjednotení proti Peržanom, udržiavali rozdiely vo svojom spojenectve a vojnovom úsilí. V gréckom systéme mohol hegemónny štát kontrolovať svojich spojencov. Postoj Atén k Byzancii sa líšil od krutosti na ostrove Melos. V prípade ostrova Melos Atény presadzovali tvrdú politiku po odmietnutí ostrova pripojiť sa k aténskej lige v peloponézskej vojne.
Atény a ich spojenci vytvorili Deliansku ligu. Delos bol vybraný ako Centrálny región s mestskými korporáciami bol ústredným bodom systému, kde mestá rozhodovali o svojich vzťahoch. Niektoré korporácie boli nezávislé, ale štrukturálny poriadok zabezpečovali ligy a odbory.
d. charakteristika a prinos gréckej diplomacie
angelos - vyslanec, ktorí ide na špeciálnu misiu.
proxenos - niečo ako gonorarny konzul ( je občanom štátu A, žije v štáte A, ktorý ma dobre vzťahy zo štátom B, a štať B robí jeho svojim honorárným konzulom v štáte A).
Gréci vytvorili inštitúciu proxenov, ktorí bránili práva cudzincov žijúcich v danom meste. Proxéni boli menovaní cudzím štátom, ktorého záujmy mali hájiť, ale boli občanmi mesta, v ktorom žili. Proxenos poskytoval pohostinnosť a všemožnú pomoc občanom a najmä veľvyslancom štátu, ktorého záujmy hájil, a bol sprostredkovateľom medzi nimi a vlastným štátom. Za to požíval v štáte, ktorý zastupoval, určité práva a výsady
Grécke veľvyslanectvá pozostávali minimálne z dvoch veľvyslancov, keďže každý zastupoval inú stranu. Pred vyslaním veľvyslancov boli zvyčajne vyslaní dvaja poslovia, aby sa zabezpečila imunita veľvyslancov a náboženská sankcia misie.
Pokyny pre veľvyslanectvá: zložené dve dosky - diplomat. Hlavný účel: uzatváranie spojenectiev a podpisovanie zmlúv.
V 5 st. pnl. vytvorili Gréci rozsiahly systém medzinárodných vzťahov. Vypracovali pravidlá pre vyhlasovanie vojny, uzatváranie mieru, ratifikáciu zmlúv, arbitráž a neutralitu.
e. Rímska riša – zahranična politika a medzin.system Rím vznikol ako mestský štát v strednej Itálii, na západnom okraji civilizácie východného Stredomoria. Ona vznikla v procese boja Ríma s Kartágom a gréckymi kráľovstvami. A tak sa stali hlavnými aktérmi macedónskeho systému. Tento boj prispel k centralizácii štátnej moci. Celá správa prešla do rúk cisára. Diplomacia stratila demokratický charakter, ktorý mala za republiky.
Zlom v dejinách medzinárodných vzťahov a rímskej diplomacie je druhá púnska vojna alebo vojna s Hannibalom (218-201 pnl). V dôsledku vojny Kartágo stratilo všetky svoje majetky mimo Afriky, zatiaľ čo Rím sa stal najsilnejším štátom v západnom Stredomorí.
Rímska vojenská prevaha a neschopnosť gréckeho a macedónskeho štátu vytvoriť antihegemoniálnu koalíciu viedli pomerne rýchlo k rímskej nadvláde nad celou oblasťou.
Rímska ríša bola skutočne vyššia civilizácia. Všetky sporné otázky sa najprv snažili vyriešiť mierom. Ak sa im to nepodarilo, siahli po zbrani.
- Medzin. vztahy a diplomacia Byzantskej ríše
a. Východiská pre byzantskú diplomaciu a pristup k zahraničnej politike
Je mostom medzi starovekom a stredovekom (novovekom)
Byzantská ríša bola priamym pokračovateľom Rímskej ríše.
Theodosius ( rozdielil ríšu medzi svojimi synmi - 395 nl ) :
arcadius ( východná ríša )
honoroius ( západná časť)
v praxe to mal byt stále jeden štat.
Pentarchia (пятивладие) - koncept vyvinutý teológmi Byzantskej ríše, podľa ktorého rozhodovanie o najdôležitejších otázkach v Cirkvi je v kompetencii hláv (patriarchov) piatich biskupských stolíc Rímskej ríše: Rímskej ríše, Konštantínopol, Alexandria, Antiochia a Jeruzalem
330 - cisár Kostantyn presunul hlavne mesto z Ríma do Konštantinopola. Konštantinopol bol obrany kvôli obchodným cestam a Východná časť bola bohačšia (bol na trasách). Západná ríša bola napadnutá Hunmi a upadla.
476 – uplný rozpad Západnej ríše
Keď tá západná časť zanikla, východná sa automaticky nárokovala všetky územia. A to jej fungovalo dobre, a potom stala sa taká vec, že do teritórií dnešného Srbska sa natlačil kmeň ostrogótov ( 5 storočie).
V tomto obdobi vojenská expanzia bola ne populárna
Najväčšieho rozmachu Byzantská ríša dosiahla najprv za vlády Justiniána I.(527-565), ktorý sa snažil obnoviť Rímsku ríšu v jej plnom rozsahu. Najvážnejším nepriateľom ríše sa v ďalšom období stala Perzská ríša
Významnoú udalosťou bolo že v 6-7 st. na arabskom polostrovi bol islam. Arabské kmeňe a Osmanska ríša sú dôvodom teritoriálneho úpadku Bizanskej ríše
1204 - Štvrtá križiacka výprava (1202 – 1204) bola vojenská výprava, ktorej pôvodným cieľom bolo obsadiť Jeruzalem najprv prevzatím kontroly nad Egyptom, ale v roku 1204 skončila dobytím Konštantínopola, hlavného mesta Byzantskej ríše.
1453 - vojska osmanského sultaná Mehmeda 2 dobíjajú Konštantínopol. Posledny cisár Kostantyn IV umiera v boje. BR padla. A v tomto obdobi hovoríme o tom, že Osmanska ríša už sa tlači na sever, do strednej európy. Už sú nejaké malé štáty, ktoré boli vazalmi Osmanskéj ríše.
Naozaj tie praktické skúsenosti, teoretické prístupy, koncepty sa z Rímskej ríše cez Bizansku ríšu dostali priamo do Talianskej renesancií a tam ďalej. Preto tá Bizanska ríša dôležitá, lebo umožnila transfer (know-how) niektorých veci, ktoré vyvíjali a posunuli ďalej.
c. Diplomacia Bizantskej ríše
Scrinium Barbarorum - úrad pre barbarské záležitosti. Najpodstatnejšia vec, z ktorou Bizanska ríša prišla. Je to protoministerstvo zachraničnych veci.
Ten úrad zamestnával kvantum tlmočníkov a prekladateľov, zároveň zhromažňoval doplomaticke reporty.
863 - misia Konštantína a Methoda do veľkomoravského kniežatstva, kde majú zvyšovať gramotnosť a šíriť jazyk, písmo. Misie pravideľné museli reportovať svoj progres.
Zároveň Bizanska ríša rozvíja medzinárodne právo. Väčšinu svojej existencie bizansky cisár vydával edipty (ne boli to medzinárodne zmluvy).
Do 19 st nikto ne dokázal posúvať informáciu rýchlejšie ako bizantijci.
zároveň je BR posledné veľké impérium.
- Stredoveká európska diplomacia
a. aktéri
Vývoj diplomacie v stredoveku ovplyvnil Apoštolská stolica, Francúzsko a Talianske mestské štaty. Talianske mestá zohrávali v dejinách diplomacie v stredovekej Európe osobitnú úlohu. Taliansko bolo prvou krajinou, ktorá rozvinula kapitalistické vzťahy. Diplomacia talianskych miest zaroveň mala silný vplyv na vznikajúce absolútné monarchií v Európe. Benátky mali svojich zástupcov v rôznych štátoch. Okrem úradníkov boli v službe aj tajní agenti a špióni. Oni si viedli správy o krajinách, v ktorých vykonávali svoju činnosť.
b. pápežská diplomacia
Ďalším silným nástrojom vplyvu rímskych tradícií na stredovekú diplomaciu bola cirkev, ktorú predstavovalo pápežstvo so svojimi zložitými medzinárodnými vzťahmi. Pápežstvo bolo nielen náboženskou, ale aj štátnou mocou. Takmer súčasne prebiehala snaha o nastolenie nielen cirkevnej, ale aj politickej nadvlády pápežov nad všetkými krajinami katolíckeho Západu, s cieľom rozšíriť pápežskú teokraciu na “celý svet”. Na tomto základe sa odohraval dlhý boj medzi cisármi a pápežmi, do ktorého sa zapojilo viacero európskych krajín. Pápežská diplomacia sa aktívne podieľala na organizovaní takých medzinárodných podujatí stredoveku, ako boli križiacke výpravy. крестовые походы
c. Diplomati a diplomaticka prax v Stredovekej Europe
Diplomacia v tomto období bola zameraná najmä na urovnávanie sporov a stretov, ktoré vznikali medzi feudálnymi panovníkmi v súvislosti s plienením susedných majetkov alebo získavaním feudálnej renty s poddaných.
Zahraničná politika a diplomacia stredovekých krajín bola zameraná na prekonanie politickej roztrieštenosti, zjednotenie, vojenskú a obchodnú nadvládu nad súpermi.
Základy pápežskej diplomacie však položil v období vrcholného stredoveku Gregor VII. Na kráľovské dvory posielal legátov, ktorí mohli odvolávať biskupov, vyhlasovať anatémy kráľom atď. Pápež však kontroloval činnosť týchto vyslancov.
Najväčšie úspechy na diplomatickom poli však dosiahol Ľudovít XI (1461 - 1483), ktorý sa často nazýva “otcom modernej diplomacie”. On si za hlavný prostriedok na dosiahnutie svojich politických cieľov zvolil diplomatické triky a intrigy.
Podľa mnohých bádateľov bolo Taliansko rodiskom modernej diplomacie. Medzi vynikajúcich florentských diplomatov patrili Dante, Petrarca, Bocaccio, Machiavelli.
Na konci stredoveku sa už v západnej Európe konali medzinárodné kongresy,
Veda o medzinárodnom práve sa zrodila v stredoveku. Spočiatku na medzinárodné vzťahy uplatňovali normy občianskeho práva, keďže v tom čase neexistoval jasný rozdiel medzi súkromným a verejným právom. Medzinárodné právo sa však stalo samostatnou vedou v 17. storočí.
- Renesančné Taliansko
Začnem z obdobi:
1000 p.n.l. - časť pirenejskeho polostrova stala súčasťou halifatu. Stále máme Bytantsku ríšu. Ne máme nejakým spôsobom sformované Francúzsko, Britské ostrovy, Škandináviu tiež
1400-1450 p.n.l. - ešte nedokončená Rekonkista, španielsko už dostalo do Poľsko-Litovskey únii.
okolo 1500 - vzniká nový aktér v mv - civilizovaný národný stať
1500 - Rekonkista už dokončená (objavenie Ameriky Columbom v roku 1492). Tu už ne máme žiadnu Byzantskú ríšu (padla v roku 1453). Máme Benátsku republiku. Stále vidíme rozbitý priestor na severe Taliansku a najmä teda v Nemecku - stovky štátikov. Dominujú v zásade 2 štátne útvary - Čechy a Rakúske archi vojevodstvo.
a. charakteristika éry nie len v oblasti politickej a medzinárodno-vzťahovej, ale aj kultúrnej, spoločneskej, technologickej
Renesancia znamená obnovenie
Taliansko je prvou krajinou kde začala Renesancia, 14-16 st. , a znamená konečný prechod od starovekej do modernejšie Európy. Taliansko položilo základy novej európskej kultúry. Novým prvkom v európskej kultúre tej doby boli univerzity. Hlavný rozdiel medzi touto dobou a stredovekom je v tom, že sa oslabuje vplyv cirkvi na ľudí.
Taliansko bolo rozdrobené na množstvo malých štátov, ktoré medzi sebou bojovali. Žiadny z nich nebol schopný získať prevahu a úplne poraziť svojho protivníka. Významné mestské štaty ako Florencia, Benátky, Janov boli mocenské rovnocenné, ale citili nebezpečenstvo pochádzajúce od pápežského štátu a Nemeckej ríše.
Taliansko bolo veľmi bohaté v tomto obdobi (cez obchody, obchodné trasy na sever). Taktiež obdobie zaznamenalo veľký technologický pokrok aj pokrok v námornej technológii, v stavbe lodí.
b. Taliansko v kontexte politického diania v Európe : Štáty ktoré v Taliansku dominovali boli: • Neapolske kráľovstvo na juhu • Pápežské štáty (územia ktoré fungovali de jure samostatne ale boli vazalmi pápeža) • Florentska republika • Milánske vojevodstvo • Benatska republika.
Vrholne obdobie Talianskej Renesancii z hľadiska polit. vývoja a diplomacii nastáva podpísaním Mieru z Lodi (1454). Bol podpísaný medzi 3 štátmi : Benátky, Florencia a Milan.
A dochádza k vytvoreniu Talianskej lige (1454): k tým trom dodali sa ešte 2 štáty :
• Pápežské štáty
• Neapolske kráľovstvo.
Títo 5 vytvárajú Taliansku ligu, ktora bola dostatočne silná na to, aby porážať zasahovanie iných mocnosti do talianskych záležitosti. Ona diktovala pravidla ktoré všetci museli rešpektovať. Talianska liga fungovala až do roku 1494.
Keď by sme si definovali ten medzinar. systém môžeme hovoriť o tej difúznej rozpustenej hegemónii. Pretože týchto 5 štatov, ktoré boli všetké relatívne rovnako mocne, dohodli sa na diplomatické riešenie sporov.
Talianske vojny (1494-1559)
Talianske vojny ktoré trvali viac než pol storočia začali cez konflikt medzi habzburhovcami a francúzkimi panovníkmi. Taliansko bolo rozdrobené ale bolo jednotne náboženstvo a jazyk.
Mier Cateau-Cambresis (1559) (кето кембресис)
Tým vyznamnym mierom sa skončili talianske vojny.
Výsledkom: Anglicko dostalo mesto Kale, Francúzsko uznalo niektoré nároky Habsborhovcov na vládu. Pre francúzov tento mier však ne bol katastrofou. Španielsko prechádza na mierovú scénu ako najvýznamnejšia európska mocnosť.
c. prínos renesančného Talianska pre diplomaciu:
Taliansko v obdobi do 15-16 st. prežíva vrhol a zohráva významnú úlohu celkovo v európskych dejinách, nielen tým prínosom kultúrnym a filozofickým, ale prínos v oblasti medzinárodných vzťahov a diplomacie. Počas tohto obdobia došlo k najväčšiemu rozvoju diplomacie zahranično-politickej praxe medzi talianskemi štátmi (pretože tam ne bolo jedného silného aktéra, bola nezmyselnosť vojny, každý bol nútený orientovať sa na diplomaciu).
Stále misie - najvýznamnejšie z čim prehadzujú
• 1450 – misia z Milana do Florencii. Prvá misia o ktorej vieme. Tie misie vždy primárne boli o obchode
• nicodemus pontremoli bol prvym vyslancom
V taliansku štáty sa vratili na diplomatickú cestu riešenia konfliktov. Ak sa rozvíjala tá diplomacia, to bol prestíž byt diplomatom. Začínaju filozofické uvažovať aké by mali byt ideálne vlastnosti diplomata.
Diplomat – je človek ktorý len zberá informáciu. Machiavelli písal v svojej práci “Vladár” o tom akým on ma byt:
A prihadzaju k tomu, že on ma byt:
- skúsený rečník
- ma vedieť presvedčiť svoju auditóriu
- ma mať vkus (oceniť krásu, umenie oblečiť sa)
- zároveň ambasádor mal mať asketický spôsob života (ne bude pre seba potrebovať veľa)
- potrebuje mať dobrého kuchára (pre návšteve, keď kto príde aby jedlo bolo výborne).
čo sa týka Diplomacie zahraničnej politike tych domácich štátoch, tým že mame nejaké stále misie, tak vznikajú aj ministerstva zahraničných veci.
Relaziony - vypisovali Benátsky veľvyslanci, boli to také obsiahlejšie analitické strategické správy; oni ich predkladali vždy po návrate z misie, dokumentovali denne dejanie. Tieto správy boli tajne a boli odložené do archívu, slúžili ako poučenie pre budúcich vladárov.
diplomatické imunity a výsady (привелегии) v tomto obdobi úplne bežná prax. Mali nie len osoby ale aj priestory ambasád.
Verejná diplomacia - v prípade talianskych štatov ona zameraná bola na elite (politiky obchodníki, bankári) .
Kníhtlač bola najvýznamnejšia renesančná udalosť (prelom 15-16 st.). On urýchľoval komunikáciu, šíril vzdelanie, zohral významnú úlohu v reformacii.
V tomto obdobi diplomaci zohrávali úlohu aj v šírení objavov (a to konkrétne sa týka predovšetkým lodi). Tým že v tomto obdobi dominantnými námornými mocnosťami boli Portugalsko a Španielsko. Tak diplomaci ktoré pôsobili v španielsku a portugalsku neskôr šírili poznatky o tom čo priniesli tieto objavne plavby do Španielska a Portugalska. Takymto spôsobom cez veľvyslancov šírili aj iný veci (napríklad zemiaky).
- 30-ročná vojna a francúzsko (1648)
a. význam 30-ročnej vojny pre medzinárodno-politický vývoj v Európe:
Tridsaťročná vojna - séria vojenských konfliktov, ktoré trvali v rokoch 1618-1648. Konflikt zasiahol všetky krajiny Európy. Vojna sa začala náboženskými stretmi medzi protestantmi a katolíkmi vo Svätej ríši rímskej a potom prerástla do boja medzi rôznymi silami v Európe proti dominantnému postaveniu Habsburgovcov. Konflikt bol poslednou veľkou náboženskou vojnou v Európe. Vďaka tomu v nej našli rovnosť prívrženci najväčších prúdov kresťanstva na území Svätej ríše rímskej (katolicizmus, luteranizmus a kalvinizmus).
b. dôsledky konfliktu:
Následkami tejto vojny boli obrovské straty obyvateľstva (5-8 miliónov) a rozvoj početných epidémií (týfus a mor).Vojna ne viedla k rozpadu Habsburgovcov, ale zmenila pomer síl v Európe. Hegemónia prešla do Francúzska, stalo najsilnejšou mocnosťou na kontinente (vytvorený Vestfálsky systém). Úpadok Španielska bol evidentný. Jedným z najdôležitejších výsledkov bolo oslabenie vplyvu náboženských faktorov na život európskych štátov. A tym padom, ich zahraničná politika sa začala opierať o ekonomické, dynastické a geopolitické záujmy.
Priebeh vojny
1618- začala vojna incidentom, ktorý sa volá 2 pražská defenestrácia (z okna vyhodili dvoch zástupcov habsburského katolickeho panovníka) ktorá iniciovala začiatok povstania českých protestantských stavov proti katolíckym Habsburgovcom. Bol to jeden z prvých konfliktov Tridsaťročnej vojny, ktorý sa vyvinul do Českého stavovského povstania.
1619- sa na trón si zvolili Fridriha V Falského. Pochádzal z nemeckého štátu. Bol kráľom až do roku 1620 (nažívali sa preto zimný kráľ).
1620- katolícke vojska porážajú české vojska na čele z Fridrihom — Bitka na Bielej hore. Následkom tohto je poprava 27 českých pánov na staromestská námestí v Prahe.
1635 -zlom, lebo do bojov sa pripajá Francúzsko do boku protestantov (to bolo kontroverzne, lebo Francúzsko katolícka krajina).
1648 - dochádza k podpisu 3 mierových zmlúv, aké ukončili 30-ročnú vojnu.
Martin Luther ( 1483-1546) - Nemecký reformátor, zakladateľ luteránskej protestantskej cirkvi.
31. októbra 1517 — zverejnil 95 téz – spis, v ktorom kriticky reagoval najmä na prax udeľovania odpustkov (odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy). Vyhlásenie 95 téz sa pokladá za faktický začiatok reformácie.
Augsburská zmluva 1555
Dohoda prijata cisárom Karlom V. a ríšskymi kniežatami na sneme v Augsburgu dňa 25. septembra 1555, ktorou bolo ukončené prvé obdobie náboženských vojen v Nemecku
V dohode bola uznaná náboženská sloboda (koho panstvo toho zem, koho vláda toho náboženstvo). Bolo stanovené, že tí, ktorí nechceli prijať vieru svojho pána, sa mohli vysťahovať na panstvo iného pána s prijateľnou vierou.
c. problematika Vestfálskeho mieru 1648:
Vestfalsky mierový systém
Udalosťou, ktorá znamená úplný koniec 30-ročnej vojny, bolo podpísanie Vestfálskej mierovej zmluvy, ktorá pozostávala z 3 zmlúv:
• Munster (католический город)
španielsko a Holandska republika (ide o tom, že Holandska republika je nezávislá od Habsburskej nadvlády; v konečnom dôsledku to znamenalo úpadok tej časti území, ktorá bola pod vplyvom Habsburgovcov)
• Osnabruck (протестанский)
Sv ríša Rímska Naroda Nemeckého a Švédsko
• Munster - Sv. ríša Rímska Naroda Nemeckého a Francúzsko
V prípade týchto dvoch zmluv, bola potrebná bilaterálna diplomacia - priebežné udržiavanie kontaktov medzi oboma štátmi.
VB v tomto obdobi prechádzala veľké problémy. Francúzi diktovali politiku. Аle základný princíp nového systému medzinárodných vzťahov bol založený na rovnováhe síl a princípe národnej štátnej suverenity, čo zase znamenalo, že na svojom území mal každý štát plnú moc.
d. Prinos Richelieu pre MV
Raison de tat – štátny záujem – s tejto konepciou Richelieu prichadza (machiavelistický). Tvrdí, že ten záujem je večny, a je nadradený akýmkoľvek iným záujmom, ideologii, náboženstvu, akejkoľvek doktríne. V 30-ročnej vojne stále štátnym záujmom Francuzka bolo zbaviť sa Habsburhovcov, oslabiť ich dominanciu na kontinente. Richelieu nepriamo naznačil, že štátny záujem je nadradený aj záujmom panovníka. On hovoril, že akákoľvek politika štátu musí mať podporu bežného ľudu.
Preto on prihodí z propagandou do vnútra štátu, keď rozdával letáčiky, kde ovplyvňoval verejnú mienku tak, aby podporovali jednotlivé kroky, ktoré Francúzsko podnikalo.
Zároveň, prichádzajú z novými praktickými zmenami v oblasti diplomacii a to, že najväčší prínos kardinála Richelieu pre diplomaciu v roku 1626 - vytvára 1. ministerstvo zahraničných záležitosti
Richelieu bol predsvedceny o tom, že zmluva je úplne posledný štádium, ona mala byt podpísaná v situácii úplnej nevyhnutnosti. On sa snažil ne podpisovať zmluvu do posledného možného momentu.
Čim viac zmlúv podpíšete, tým viac máte zameskov, tým viac budete zatiahnutí do konfliktov medzi inými mocnosťami.
e. Diplomacia v Europe v 16-17 st. Francúzko teda nastavilo nové trendy, prišli z reformou diplomacie, zahraničnej politiky, francužčina sa stala lingua franka, ten dominantný jazyk (to bol jazyk doplomacie, ak bol Vestfálsky mier napísaný v latinčine, potom boli všetky dohody prepísané do francúzštiny). Colbertizmus - je franc. variant ekonomického systému merkantilizmu, súhrn národohospodárskych teórií a praktických opatrení na posilňovanie priemyslu, zvyšovanie vývozu a obmedzovanie dovozu (импорта) pomocou ochranných ciel (podľa franc. ministra J. B. Colberta).
Colbertizmus bol variantom ekonomického systému vo Francúzsku, kde ochrannými opatreniami posilnili svoj priemysel, zvýšili export a obmedzili dovoz. To bol návrh francúzskeho ministra J.B. Colbert.
- Velká francúzska revolúcia 1789
a. medzinárodné vzťahy v Európe v 18.storočí + vojna o Španielske dedičstvo:
Rozhodujúcu úlohu v medzinárodných vzťahoch v 18. storočí zohrali: Rakúsko, Prusko, Rusko, Francúzsko, Anglicko. Hlavnými konfliktmi v tomto období bol boj Francúzska a Anglicka o koloniálnu hegemóniu, Pruska a Rakúska o nadvládu v Nemecku, Ruska o prístup k Čiernemu a Baltskému moru.
Prvou veľkou vojenskou bitkou v 18. storočí bola Severná vojna (1700 – 1721). Ide o vojnu medzi Švédskom a koalíciou severoeurópskych štátov o vlastníctvo pobaltských krajín, ktorá sa skončila porážkou Švédska. V dôsledku vojny Rusko získalo prístup k Baltskému moru, keď vyriešilo najdôležitejšiu úlohu svojej zahraničnej politiky.
Vojna o španielske dedičstvo (1701-1714). Dôvodom vojny bola smrť bezdetného Karola II., ktorý sa stal posledným Habsburgom na španielskom tróne. Podľa jeho závetu prešla koruna na vojvodu Filipa, vnuka francúzskeho kráľa, ktory v roku 1700 sa stal následníkom francúzskeho trónu. Nastala situácia, že v Európe sa mohla objaviť francúzsko-španielska ríša. Pretože Anglicko, Svätá ríša rímska, Holandsko a Prusko sa zjednotili proti francúzskemu kráľovi Ľudovítovi XIV. V dôsledku triumfu nad Francúzskom, obsadilo Anglicko dominantné postavenie vo svete a Filip V. bol uznaný za španielskeho kráľa.
7-ročná vojna (1756-1763). Dovodom boli rozpory medzi dvoma koalíciami. Na jednej strane Anglicko, Prusko, Portugalsko a na druhej strane Francúzsko, Rakúsko. Rusko, Švédsko, Sasko o kolonialnu hegemoniu a agresívnu politiku pruského kráľa Fridricha II. V dôsledku toho bola v januári 1763 podpísaná mierová zmluva medzi Francúzskom a Anglickom. Kolónie mali byť prerozdelené: Anglicko obsadilo Kanadu, Východnú Louisianu, Západnú Indiu a francúzske majetky v Indii, ako aj Floridu. Francúzsko stratilo majetok v Severnej Amerike. Rusko ne získalo územné výhody.
b. predpoklady vypuknutia revolúcie a jej dôsledky ( i. spoločesnké, politické, medzinárodné):
V roku 1789 sa vo Francúzsku odohráva revolúcia. Hlavnými dôvodmi boli obrovská sociálna a ekonomická nespravodlivosť v spoločnosti. Francúzsko v 18. storočí bolo krajinou s prísnym feudálnym systémom, kde sa výsady a bohatstvo sústreďovali v rukách kráľovskej aristokracie a duchovenstva a väčšina obyvateľstva – roľníkov a robotníkov – žila v chudobe a došlo k neúrode a vývozu obilia (неурожай и экспорт зерна), následný hladomor a sociálne nepokoje.
Ďalším dôležitým dôvodom revolúcie bola finančná kríza. Francúzsko zápasilo s obrovským štátnym dlhom, ktorý sa zvýšil v dôsledku jeho účasti vo vojnách, vrátane americkej revolúcie. Pokusy kráľa Ľudovíta XVI. zvýšiť dane a zaviesť nové dane vyvolali medzi obyvateľstvom nespokojnosť a viedli k masovým protestom. Ešte Osvietenské myšlienky ako sloboda, rovnosť a bratstvo mali významný vplyv na spoločnosť a podnietili ducha revolúcie. Filozofi tej doby, ako Voltaire, Rousseau a Montesquieu, vyjadrili myšlienky o potrebe obmedziť moc kráľovskej monarchie a chrániť práva občanov.
V auguste 1789 Národná inštitúcia prijala Deklaráciu práv človeka a občana, ktorá uznávala bezúhonnosť osoby, slobodu prejavu a spravodlivosť pred zákonom. Bol to dôležitý krok k zavedeniu princípov občianskej slobody a rovnosti.
Tu ide o revolúciu úplne nového typu; tu neide o vznik nového štátu, prichádza ideologická zmena, o celkovej zmene v fungovaniu štátu. Dovtedy sa naozaj štáty existovali okolo osoby panovníka, túto dochádza k tomu, že v centre toho všetkého je národ. Suverenita štátu vychádza z jeho obyvateľstva.
- Napoleonske vojny
a. predpoklady vypuknutia konflitku
Havnými predpokladmi pre vojny boli Francúzska revolúcia a vystúpenie Napoleona na medzinárodnej scéne. 9. novembra 1799) stál na čele Francúzskej republiky ako prvý konzul. Tento prevrat znamenal definitívny koniec revolúcie. Napoleon presadzoval politiku zameranú na centralizáciu moci a jej sústredenie do vlastných rúk. A jedným z hlavných cieľov vojen bola Napoleonova túžba úplne poraziť Veľkú Britániu a odstrániť ju ako politického a ekonomického protivnika Francúzska.
b. Jednotlive proti-francúzske koalicie
Vedie k tomu že formuje sa 1. koalícia, ktorá bojuje proti Francuzku. Vôbec koalícii bolo 7.
1. Koalícia 1792-1797 (Aktéri: USA, Rakúsko-Uhorsko, Prusko, Sv. Ríša Rímska, Talianske štáty, Portugalsko a VB).
Táto vojna skončí franc. víťazstvom a prináša campo formio - 1797 zmluva z Rakúskom, ktorá dokončil prvú etapu revolučných vojen - znamená zánik Benátok (oni rozdelené medzi Francúzskom a Rakúskom). A zároveň Belgicko pripadá Francuzku.
2. Koalícia 1798-1802 (Aktéri : Rusko, Osmanska ríša, Neapolske kráľovstvo, Portugalsko, VB) už Belgicko je súčasťou Francúzka. Pod Francuzkou kontrolou je sesterské republiky na severe Talianska. Florencia je stále pod kontrolou Hansburhovcov. Vo výsledku koalícia prehrala a Rakúsko-Uhorsko bolo nútene robiť ústupky.
3. koalícia 1805-1806 (Aktéri: švédsko, časť nemeckých štatov, Neapolske kráľovstva, Rusko, Rakúsko, VB). Táto koalícia je porazená v bitke pri Slavkove (alebo bitka troch cisárov) - 2. decembra 1805. V ktorej stáli proti sebe francúzsky cisár Napoleon Bonaparte a ruský cár Alexander I. spolu s rímskonemeckým cisárom Františkom I. Bitku vyhral Napoleon, ktorý ju až do konca svojho života považoval za svoje najväčšie víťazstvo. Dochádza k podpísaniu Bratislavského mieru —> výsledkom je oslabenie Habsburhovcov v nemeckom priestore, vznik jednotného talianskeho kráľovstva, uznanie Bavorska a Wittenberga ako kralovsťiev.
Vzniká rimsky spolok – konfederácia nemeckých štatov.
V tomto obdobi na scéne už je Napoleon Bonaparte (samovyhlasil sa cisárom 9 novembra 1804).
1806 - dochádza k rozpusteniu Sv. Ríše Rímskej Napoleonom. František 2. (sa vzdal trónu)
4. Koalícia 1806-1807. Najväčším výsledkom vytazstva Francúzka v bitkách proti koalícii je Námorná blokáda. Francúzsko donutilo celý zvyšok Európy zaviesť kontinentálny systém. Hlavnym cieľom koalícii bolo oslábiť VB a zastaviť ju zapájať do bojov proti Francúzka.
5. koalícia 1807 (švédsko, Prusko, Rusko, VB)
1812 - invázia Napoleona do Ruska a jeho porážka. Dlhy pohod z Paríža až do Ruska. Napoleon vrátil do Francúzka zlomený.
6. koalícia 1813-1814 (švédsko, Prusko, Rakúsko, Portugalsko, VB). V tejto koalicií konečne podarí Napoleona poraziť.
c. Koniec vojny, mierove zmluvy 1814 — podpísaná mierová zmluva v Pariži (hranice Francúzka sa vrátia k stavu ako boli v roku 1792; zároveň na trón vrátila dinastia Burbonovcov, bola uznaná nezávislosť Švaičarska! Bolo dohodnuté, že Francúzsko zruší otroctvo (рабство) v horizonte piatych rokov. Napoleonovi sa podarilo skonsolidovať Taliansko, začal spájať štáty v nemeckom priestore, vďaka Napoleonovi Bavorsko a Wittenberg získalo kráľovsky titul. Viedenský kongres (1814-1815). Úlohou bolo vytvoriť systém medzinarodnych vzťahov v európe, prekresliť hranice, nejakom spôsobom fianalne uzatvoriť napoleonské vojny Vo výsledku Napoleona víťazné mocnosti poslali do exilu na ostrov Elba, ktorý v tej dobe obývalo približne 12 000 obyvateľov. Napoleon dostal vládu nad ostrovom, a mal si cisársky titul. Počas svojho panovania na ostrove vytvoril malé loďstvo a armádu, vydal dekréty, ktoré zaviedli moderné poľnohospodárske metódy. Odtiaľ sa vratial a začal vytvárať 100 dňové cisárstvo a opäť chcel dostať k moci. 7. koalícia 1815 poráža Napoleona v bitke pri Waterloo. Výsledok je 2. mierová zmluva z Paríža (1815). Francúzsko malo odplatiť reparácie (7-sto miliónov) každému v európe. Francúzi stratili územia v prospech nemeckých štatov alebo Belgicka. Europa v roku 1815. Francúzsko sa vrátilo do tych pôvodných hraníc. Vzniká Holandské kráľovstvo. Taliansko už nie naďalej fragmentovane, severnú časť ovládajú Habsburhovci. Stále mame Pápežské štáty.
- Viedenský kongres (14. septembra 1814 - 9. júna 1815)
a. Európsky koncert
ciele Viedenského kongresu
- Parížska zmluva ukončila Napoleonské vojny, tak problém bol v tom, že treba bolo riešiť kompleksne otázky.
Ulohou Kongresového systému – vytvoriť nový systém mv. A on bol založený na 5 mocnostiach (multipolarita mv).
Viedenský kongres bol myšlienkou výborného rakúskeho diplomata Clemensa Von Metternicha. Bola to koncepcia rovnováhy síl, ktorá mala vrátiť na kontinent stabilitu, zabrániť vzostupu ďalšieho Napoleona a zabezpečiť trvalý mier. Dôraz sa kládol na obnovenie práv bývalých monarchov, a riešenie územných otázok víťazov vrátane úprav máp Európy a prerozdelenia kolónií.b. Pribeh a účasníci
Koncert Európy, tiež známy ako Kongresový systém alebo Viedenský systém po Viedenskom kongrese, bol systémom riešenia sporov, ktorý prijali hlavné konzervatívne mocnosti Európy, aby si udržali svoju moc, postavili sa proti revolučným hnutiam, oslabili sily nacionalizmu, a udržať rovnováhu síl. Vyrástlo z Viedenského kongresu. V Európe pôsobil od konca napoleonských vojen (1815) do začiatku 20. rokov 19. storočia.
Koncert Európy založili mocnosti Rakúska, Pruska, Ruskej ríše a Spojeného kráľovstva, ktoré boli členmi Štvornásobnej aliancie, ktorá porazila Napoleona a jeho prvé francúzske cisárstvo. Časom bolo Francúzsko etablované ako piaty člen Koncertu. Najprv boli vedúcimi osobnosťami systému britský minister zahraničných vecí Lord Castlereagh (каслри), rakúsky kancelár Klemens von Metternich a ruský cár Alexander I. Charles Maurice de Talleyrand-Périgord (морис де талеран) z Francúzska bol do značnej miery zodpovedný za rýchly návrat tejto krajiny na jej miesto po boku ostatných hlavných mocností v medzinárodnej diplomacii.
Koncert Európy nemal žiadne písané pravidlá ani stále inštitúcie, ale v čase krízy mohla konferenciu navrhnúť ktorákoľvek z členských krajín. Stretnutia veľmocí v tomto období zahŕňali:
1818 - Congress v Aachene ktorý priniesol definitívne ukončenie Napol. vojen a štáty dohodli na stiahnutí vojsk z Francúzka a reparácie).
1820 - Congress of Troppau (v Opawe sa riešila revolúcia v Neapole.)
1821 - Congress of Laibach (Ľubľana – riešili o Taliansku a Rakúsku intervenciu, otázka Gréckej nezávislosti).
1822 - Congress of Verona (riešila sa Francúzka intervencia). Výsledkom bol záverečný akt.
určované Hranice:
Poľsko: väčšia časť poľského vojevodstva pripadla cárskemu Rusku. Západná časť pripadla Prusku.
Taliansko: tu boli obnovené tie povodne kráľovstva, vrátane pápežských statov. Na severe vzniklo kráľovstvo Lombardsko a Benátsko pod Habsburskou monarchiou.
Nemecko: Rímskonemeckú ríšu, ktorá zanikla v roku 1806, nahradil 8. júna 1815 Nemecky spolok. Nemci hceli obnoviť si Sv. Ríšu Rímsku. Nemecky spolok funguje až do roku 1886 (pražský mier — Rakúsko po porážke Pruskom donútené uznať rozpustenie tohto spolku). To je niečo, čo prechádza zjednoteniu Nemecka pod Pruskom.
Vznika Spojené Holandské kráľovstvo (ktoré obsahuje holandsko a územia dnešného Belgicka).
Ešte jedným významným výsledkom bolo potvrdenie neutrality 22 švajčiarskych kontonov - 1815 rok (Švajčiarsko oficiálne uznané ako neutrálny štat).
- Europa v 19. storoči
a. Charakteristika medz.systemu v Europe v 19. st.
Definitívnou bodkou v tomto celom —nacionalizmus. A začinaju vznikať ministerstva zahraničných veci.
b. Revolučne roký 1848-1849 Jar narodov (1848-1849) — revolúcii povstania v celej Európe, nacionalisticke hnutia. Predovšetkým to zahŕňa Nemecky priestor, Taliansko, Osmanska ríša a Habsburská monarchia.
Výsledkom sú 2. protichodne riešenia:
• V prípade Habsburskej monarchie alebo Osmanskej ríše že národy chcú osamostatniť
• Nemecky priestor a Taliansko kde nacionalizmus - ako sila spájania.
1848- tie revolúcie v Nemecku mali za úlohu zjednotiť Nemecko budovaním zdolu.
1848- taliansko, to iste.
Po roku 1815 dochádza k situácii keď hovoríme o nemeckom dualizme.
Nemecky dualizmus - ide o to že ktorý štat je dominantný v nemeckom priestore, ktorý štat ma schopnosť zjednotiť Nemecko. V skutočnosti išlo o súperenie medzi dvoma štátmi Rakúskom a Pruskom o to, aby sa stali hlavou zjednotenia Nemecka.
c. Zjednotenie Nemecka (1870-1871)
Dva prúdy / koncepty:
- Velkonemecky (aj z Rakúskom )
- malonemecky ( len Prusko)
v roku 1866 dochádza k vypuknutiu prusko-rakúskej vojny, ktorá definitívne ukončila moc a vplyv habsburhovcov v nemeckom priestore, znamenala koniec nemeckého spolku a bola posledným krokom ktorypotrebno bolo urobiť pre zjednotenie Nemecka v roku 1871.
A v tej vojne jedna sa o konflikt medzi Pruskom a Rakúskom a ich spojencami. Vojna konči porážkou Habsburhskej monarchie.
Výsledkom konfliktu je nielen ukončenie vplyvu aj zároveň vznika Sevoronemecký spolok (1867)(ako federácia ). Tá federácia sa skladala z dvoch kralovstiev: Pruská a Sasska, vojevodstva aj tak ďalej.
Súčasťou teda ne boli štáty Južného Nemecka (Bavorské kráľovstvo)
Tu na scénu prichádza Otto von Bismarck.
On hovoril že:
„Veľké otázky doby sa nevyriešia rečami a väčšinovými rozhodnutiami – to bola veľká chyba rokov 1848 a 1849 – ale železom a krvou“.
Vrcholom tohto celého bola vojna z Francúzskom (1870-1871). Nemecko vyhralo. 1871 - V zerkadlovej siene vo Versale za nemeckého cisára vyhlásený Wilhelm I.
A teda vznika nový štátny útvar, ktorý dokázal prvýkrát naozaj spojiť rozdelený stredonemecky priestor. Do cisárstva pridáva aj Bavorské, Wittenbergske kráľovstvo a ostatné štáty južného nemecka ktoré ne boli pred tým súčasťou Severonemeckého spolku.
d. Zjednotenie Talianska
Druhým procesom zjednocovania pribehlo Taliansko (v roku 1829 stále ešte rozdrobené). To hnutie nazýva Risorgimento - doslova “opätovný rozkvet”, “obrodenie”. To bol politický a spoločenský proces, ktorým došlo k zjednoteniu jednotlivých štátov na Apeninskom polostrove do jedného.
Cele to vyvirhovilo v roku 1861, kedy vyhlásené Talianske kráľovstvo. V tomto momente ste súčasťou Talianska nie je mesto Rím - on bol ešte pozostatkom pápežského štátu, stále pod pápežom (bola Florencia hlavným mestom Talianska). 1870/1- pripojenie Ríma. Došlo k tomu že pápež ne uznával Taliansko. On sediel vo Vatikáne, a talianska vláda ne chceli úplne vojenské zasiahnuť proti pápeži. Aké zároveň on bol väznou Talianska. Taliani, ako katoliki, ne chceli mať proti seba pápeža.
Tu môžeme venovať že zjednotenie Apeninského polostrova je kompletne ale nie je, ono pokračuje. Tu ešte ďalší štáty sa pridali po prvej svetovej vojne a zároveň pred 2. sv. vojnou dochádza k podpisu Lateránskej zmluve (11. februára 1929). Zmluva medzi Talianskym kráľovstvom (B. Mussolini) a Svätou stolicou. Pápež uznáva Taliansku vládu výmenou za to, že Talianska vláda uznáva existenciu štátu Vatikán, ktorý je pod suverenitou Svätej stolice.
Problematika Vatikán - Svätá stolica.
Vatikán ne fyzicky existujúci mestský štat, územie, ktorý nemá vlasnu suverenitu. Nositeľom suverenity toho štátu je Svätá stolica ( kreslo pápeža, cierkev). Zaujimavostou je štat San Maríno, ktorý dokázal cele zjednocovanie Talianska prežiť nedotknutý.
e. Hlavné konflikty 19. St
Prusko-Rakuska vojna 1866 a Franko-Pruska vojna 1870-1871. Teraz už hranice Európských štátov sú jasne vymedzené. Mame teda zjednotené Taliansko. Mame Rakúsko-Uhorsko, žalár národov. Mame ešte stále Osmansku ríšu. Mame dosť jasne vymedzené hranice Francúzka, Rusko, Španielsko, Britské impérium. Rusko a Rakúsko-Uhorsko ačinau spory o vplyv na Balkane. To je jedna z príčin vypuknutia 1. sv. vojny.
Hlavným aktérom medzinárodných vzťahov na konci 19. storočia sa stáva suverénny národný štat.
- Šírenie európskeho modelu medzinárodných vzťahov vo svete
a. Procesy kolonizácie, dekolonizácie i. Latinská Amerika ii. Východná Ázia
Kolonizácia je hromadné zavádzanie imigrantov z civilizovaného štátu do nekultúrnej alebo slabo kultivovanej krajiny, ktorého účelom je rozvoj a osídľovanie nových území. Takže po objavení Ameriky Kolumbom v roku 1492, ceste Ameriga Vespucciho v roku 1499 k ústiu rieky Amazonky a objavení námornej cesty do Indie Portugalcom Vascom da Gammom, sa mnohé európske krajiny začali usilovať o kolonizáciu nové územia Ameriky a juhovýchodnej Ázie.
Najúspešnejšie z nich bolo Španielske impérium, ktorého najväčšími kolóniami boli Kuba, Čile, Venezuela, Florida, Portoriko v Amerike a Filipíny v južnej Ázii, Brazília v Latinskej Amerike a Macao, Malacca v juhovýchodnej Ázii,
Britské impérium dobylo Jamajku a 30 kolónií na východnom pobreží Ameriky, ako aj Palestínu, Katar a Hong Kong v Ázii.
Francúzi dostali väčšinu severoamerického kontinentu a Guyany v Latinskej Amerike, v Ázii Francúzi obsadili Kambodžu a Laos
Holandsko dostalo Guineu a Angola, ale menej boli Švédi úspešní a rýchlo stratili svoje územia.
Dekolonizácia je proces získania nezávislosti a plnej suverenity kolóniami. Po víťazstve amerických rebelov v anglo-americkej vojne (1775-1783) začala väčšina koloniálnych celkov bojovať za svoju nezávislosť a čoskoro ju väčšina z nich aj získala. Táto vojna slúžila ako impulz nielen na americkom kontinente, ale aj v južnej Ázii.
b. Diplomacia európskych mocností voči neurópským štátom
V podstate v tomto období európske mocnosti vnucovali svoje predstavy mimoeurópskym krajinám. Vzťahy s nimi neboli rovnocenné. Existovali 3 typy kolónií: nákupné centrá na pobreží, masové osídľovanie zámorských území, zvyčajne s vysídľovaním alebo dokonca ničením miestneho obyvateľstva, a tretí typ bol založený na kontrole miestneho obyvateľstva a veľkého pozemku pôdy.
c. Príklady implementácie európskych vzorov MZV a zahraničnej služby vo svete Viedenský systém medzinárodných vzťahov mal obrovský prínos k rozvoju medzinárodných vzťahov ako takých. Podľa jej vzoru sa rozvíjali krajiny Latinskej Ameriky a východnej Ázie, keďže vplyv Európy bol v tom čase príliš veľký.
- Europska diplomacia 19. storočia
19 storočie nazývame 2. storočím. V zásade diplomacia 19 storočia vyznačuje sa tým že koncept európskej diplomacii šíri rýchlo do celého sveta.
Koloniálne panstva v roku 1815 ( obdobie viedenského kongresu). Tie panstva z výnimkou strednej a južnej Amerike a juhovýchodnej Ázie sú v zásade zanedbateľne. V roku 1914 prakticky väčšina z tych území už vlasne sú súčasťou koloniálnych európskych mocnosti. Opozítom je južná Amerika kde španieli počas 19. storočia stratili kontrolu, tie časti osamostatnili. Vo svete existuje malo samostatných štatov (Afganistan, Irán, štáty Balkanskeho polostrova, Čina, Japonsko (koloniálna mocnosť)). Všetko ostatné súčasť nejakej kolonialnej ríše európskej mocnosti.
Týmto kolonializmom sa šírili tie koncepty ktoré sa vytvorili v Európe. Európa v 19 st dominovala vo svete. USA a latinská Amerika boli prvým európskym štátom mimo európskeho kontinentu. Všetky štáty ktoré tam vznikli prebrali európske koncepty, inštitúcie. Model európskeho moderného suverénneho štátu kopíruje aj do iných časti sveta.
Simon Bolivar - významný juhoamerický revolucionár. On bol do veľkej miery inšpirovaný Napoleonom. V roku 1807 - vypukla 1. revolúcia, vi výsledku Venezuela získala nezávislosť. Potom začala retiazova reakcia a do konca 19. st všetky štáty Latinskej. Ameriky získali nezávislosť.
Čína V roku 1793 do činy prichádza 1. misia Macartneyho ( George Macartney - Prvý vyslanec Veľkej Británie v Číne). Jeho úlohou bolo otvorenie nových prístavov pre britský obchod v Číne. Briti chceli striebro, porcelán, čaj. Čínsky cisár poslal Macartney nazad, povedal že nič ne potrebujú. O 50 rokov neskôr v roku 1842 dochádzal 1. ópiovej vojne. Británia na hlavu poráža Činu, donútili činu otvoriť sa vojensky,boli podpísané nerovné zmluvy. Čína bola suverénnym nezávislým štátom, silne európske mocnosti počas 1. a 2. opiovej vojne vytvorili z jej svoju sféru vplyvu, zasiahli hrubo do Čínskej obchodnej politiky, nastavili ceny čínskeho tovaru,ktoré exportovali. Pre Činu tieto zmluvy platili aj v roku 1943( storočie nerovných zmlúv). Činiania mali kopec problémov, oni skúsili vytvoriť ministerstvo zahraničných veci, ale v realite to bolo absolútne nefunkčný inštitút, bolo to diplomatické veľmi zle.
Japonsko Opakom sú Japonci. z rovnakým poslaním, ako misia Macartney, prihadza misia Matthew Perryho - Otvorenie Japonska. USA tlačia na Japonska aby otvorilo, podpísalo obchodné zmluvy. Tu ne došlo k vojenskému konfliktu. Američania povedali že ak nepodpíšu zmluvy tak oni japoncov zničiť, japonci podpísali zmluvu. Na rozdiel od Činy toto otvorenie ne viedlo k rozpadu spoločnosti, k rozpadu štátu, k mocenskými úpadku; Naopak japonci po krátkom obdobi občianskej vojny (pomerne turbulentné obdobie) sa mobilizovali, modernizovali, začali kopírovať (oni prebrali ústavu od nemcov, orhanizaciu ormady od francúzov, námorníctvo od britov). A už v roku 1895 porážajú Činu v 1. čínski-japonskej vojne, stavajú hlavnou mocnosťou v regióne. V roku 1905 porážajú Rusko ( to bola 1. neeuropska mocnosť ktorá porazila europsku mocnosť v histórii). V roku 1914 zapájajú do 1. Sv. vojny. Ďalšou dôležitou vecou v medzinárodných vzťahoch bol technologicky prelom. V 19. storočí párne lokomotíva, žaleznica zmenila kontinentálnu európu. Pre diplomaciu taktiež to znamenalo veľký zlom. Už nie trvalo 2 mesiace poslať list z Moskvy do Londýna. Úplne telegraf zmenil všetko, výmena správ a informácii už prebiehala v rámci hodin.
Prusko / Nemecko
V roku 1819 buduje svoje ministerstvo zahraničných veci na Willhelm Strasse 76. Politika Willhelm Strasse referuje na zahraničnú službu, mocenske centrum,ktoré riade zahraničnú politiku. V roku 1827 prusi prichádzajú z nejakými formálnymi kritériami, na to aby sa človek mohol dostať do ich diplomacie. Jednalo sa o to že uchádzač musí mať absolvované minimálne 3-ročný štúdium na vysokej škole( bakalávr), musel absolvovať skúšky do štátnej správy a musel mať odslúžené minimálne 8 mesiacov v provinčnej vláde. Potom ak vás zobrali pracovať, tak na jeden rok bezodplatne vy robíte ako atašé; potom tam boli ďalšie skúšky na ďalšie ministerstva zahraničných veci.
Francúzsko V obdobi francúzskej revolúcii v roku 1792 na ministerstve zaviedli niečo čo nazývalo sa funkcia politického riaditeľa - kontrola ministerstva, či plní svoju úlohu. V roku 1853 presunuli sídlo ministerstvo zahraničných veci na nábrežie Quai d’Orsay,kde je aj dodnes. V 19 storočí francúzi mali najhoršiu doplomaciu, tým že prechádzali turbulentnym vývojom. Francúzka diplomacia trpela nepotyzmus - alebo rodinkárstvo označuje systém obsadzovania funkcií, v ktorom sú preferovaní príbuzní (prípadne priatelia či iné – napríklad obchodne spriaznené osoby) oproti ostatným, nezriedka lepšie kvalifikovaným kandidátom. Jednou z podmienok vstupu do francúzskej diplomacie bol krasopis. Keď vy už dostali do služby tak ste 3 roky pracovali bezodplatne, plus ste museli dokladovať že zarábate 6000 frankov ročne (tak bolo do roku 1905). V roku 1844 francúzi začali koketovať z tým že ľudí ne majú právne vzdelanie. Ale v roku 1860 to zase zrušili. Až potom teda v roku 1877 vtedajší minister začína demokratizáciu francúzskej zahraničnej politiky a diplomacie. A však stále to bolo netransparentne. Bolo zaujmavostou že diplomatom mohol byť len občan Francúzka.
Rusko V roku 1859 zavádzajú skúšky do štátnej správy. Tieto skúšky pozastavili z moderných jazykov, diplomatických vied. Taktiež tu fungoval nepotyzmus a malo ľudí bolo vzdelaných. V cárskom Rusku židia pokiaľ nemali vzdelanie v medicíne ne mohli ísť do diplomacie.
Great Britáin V roku 1861 presťahovali svoje ministerstvo zahraničných veci,Foreign Office, do Whitehall. Už v tom to čase briti mali najväčšie imperiálne panstvo. Tak to ministerstvo bolo strašne malé ( 50 zamestnancov). Britská diplomacia bola ne dosť efektívna aj to objavujeme známku elitárstva a nepotyzmu. Štátna správa tiež mala svoje skúšky ale Foreign Office tieto skúšky odmietal (hovorili zemskú svoje vlasne skúšky), aby si mohli vybrať koho ony chcú. Toto končilo len po 1. Sv. vojne, keď sa ministerstvo otvára, demokratizovalo. 1905 došlo k zjednoteniu skúšok na ministerstvo zahraničných veci zo skúškami zo zvyšku štátnej správy.
Habsburhska monarchia
Ballhausplatz 2 viedlo Viedenský kongres. V 19. storočí väčšinou diplomati boli z Rakúska, hoci to bola multikulturná monarchia. Úloha monarchov a šľachty v diplomacii dosiahla vrchol. V Európe sa vytvorila v 19. storočí kosmopolitná šľachta, spojili sa kráľovské rody aj prostredníctvom sobášnej politiky. Taktiež vznikol európsky koncert, zabezpečujúci trvalý mier na kontinente. Po 1. svetovej vojne sa skúmali príčiny konfliktu, a zastúpenie šľachty v diplomacii postupne klesalo.
“discussion between two princes is propitious only when it confines itself to the weather”.
Na kongrese vo Viedne 1815 došlo k definovaniu diplomatických tried. V roku 1818 na kongrese v Athene bolo doplnené na trete miesto minister-rezident
• veľvyslanec ( ambasádor), nunícus (vo vatikáne) alebo legat
• vyslanec, minister, a iné (akreditovani k panovníkovi )
• minister-rezident
• charge d’affaires
Doayen -V diplomacii sa používa na označenie služobne najstaršieho člena diplomatického zboru, pričom služobný vek sa počíta od okamihu odovzdania poverovacej listiny hlave štátu.
