Stredoveké univerzity Flashcards
Svätý TOMÁŠ AKVINSKÝ
sv. Tomáš Akvinský (1225 – 1274) ako malý chlapec bol vychovávaný vbenediktínskom kláštore v Monte Casino. Počas univerzitných štúdií vstúpil do dominikánskej rehole a v r. 1245 študoval v Paríži pod vedením sv. Alberta Veľkého. Vo svojom učení trvá na jednote viery a rozumu. Prepracoval nové poňatie teológie založenej na Aristotelovej filozofii. Vjeho diele dosiahla scholastika svoj vrchol. Novoveku sprostredkoval antické filozofické myslenie.
V tomto období vzniká nová školská organizácia – univerzity ako centrá vzdelania a mestské školy.
Stredoveké univerzity
Univerzita (z lat. universitas = všeobecnosť- (spoločenský) celok, kolégium) je pôvodne najstarší typ vysokej školy. V12. a13. stor. za začína väčší rozvoj miest vzápadnej astrednej Európe. Vznikajú mestské školy, ktoré sprostredkúvajú nižšie vzdelanie (predchodkyne mestských latinských škôl v16. stor.). Scholastika preto vytvára nový druh škôl, predovšetkým najvyšší typ školskej organizácie – univerzity ako strediská vzdelania. Hoci prvé univerzity nesúce tento názov vznikli až v stredoveku, korene univerzít sú v antike – v školách typu akadémie, lýcea a rétorických škôl. Priamymi predchodcami stredovekých univerzít boli potom kláštorné školy a dómové školy vznikajúce od 8. stor. Univerzity vznikli splynutím cirkevných kláštorných akatedrálnych škôl so svetskými odbornými školami. Jednotlivé univerzity napriek tomu, že boli „studium generale“ (všeobecné štúdium), mali svoj osobitý ráz. Hoci sa volali studium generale nemali vždy všetky štyri fakulty: artistickú (slobodné umenia, neskôr filozofia), teologickú, lekársku a právnickú.
Učiteľ: Od polovice 12. stor, sa na Parížskej univerzite začali udeľovať tituly bakalára, licenciáta adoktora. Promócia na doktora, na niektorých univerzitách, sa rovnala udeleniu šľachtickému titulu. Predstava otom, aký by mal byť učiteľ sú ďaleko staršie ako vznik univerzít. Na univerzitách vyučovali najlepší teológovia, filozofi aprávnici vtedajšej doby. Od staroveku však platilo pravidlo, že právo učiť ľudí abyť učiteľom, má len človek mravne arozumovo dokonalý, pretože poznanie je cnosť acesta dokonalosti. Prvé univerzity, kvôli mravnej čistote vyžadovali od svojich učiteľov dodržiavanie celibátu. Prv, ako boli založené kolégiá, kde chudobní študenti bývali zadarmo abohatší prispievali, mal jeden profesor na starosti len niekoľkých študentov. Ubytovával ich vo svojom súkromnom byte aprednášalo sa vkostoloch. Cirkev zastávala názor, že výchova je dar od Boha. Od začiatku sa spochybňovalo vyučovanie ako zárobková činnosť. Avšak Cirkev neustále zdôrazňovala, že vedenie je dar od Boha aako také nemôže byť predávané, čo by znamenalo svätokupectvo. No profesori napriek tomu mali dva zdroje obživy: honorár od študentov arentu, t.j. benefícium – príjem znejakého cirkevného úradu.
Renesancia a humanizmus
Vývoj európskej spoločnosti v14. a15. stor. je charakteristický prudkým rozmachom hospodárskym, kultúrnym, sociálnym apolitickým. Objavenie Ameriky vr. 1492, oboplávanie Afriky vr. 1498 aďalšie objavné cesty otvárajú ďalšie možnosti poznania, obchodu aj vo výrobe. Vynájdenie kníhtlače v 50-tich r. 15.stor, rozvoj vedy anový pohľad na stavbu vesmíru. To všetko podnietilo šíreniu hnutia, ktoré obnovuje aoživuje antiku, a stavia sa ako opozitum ku scholastike. Voblasti umenia aliteratúry je to renesancia. Voblasti veda apedagogiky humanizmus.
Stredoveká scholastika amystika sa stali pre toto obdobie veľmi skostnatené. Neprijímali nové náhľady atým sa stali pre toto obdobie nepoužiteľné. Na poli cirkevnom, ktoré bojovalo zvlastným morálnym úpadkom, sa viac ako pozornosť školstvu, začala venovať nutnosť novej katechizácie. Písmo bolo vlatinčine, tak isto bez latinčiny sa nedalo hýbať vo vzdelanosti, sami kňazi nevedeli dobre po latinsky atak niekedy nerozumeli Sv. písmu preto nemohli ani zneho kázať ľudu, niektorí kňazi nekázali vôbec alebo len oúrode, oobrábaní pôdy a pod. Navyše chýbal niekto, kto by povedal pravdu zkazateľnice, pravdu oBožej láske aodpúšťaní. Kázne sa zamerali na peklo, čo humanistov znechucovalo. Bola potreba kázať zo Sv. písma avjazyku ľudu, čo priniesli až protestanti.
Charakteristické znaky humanizmu a renesancie:
- individualizmus,
- naturalizmus,
- racionalizmus a intelektualizmus.
Predstavitelia humanizmu
Dante Alighieri
Francesco Petrarca
Boccacio
Humanistickí pedagógovia VITTORINO RAMBOLDINI DA FELTRE
lavný dôraz kládol pri výchove na tieto princípy:
poznanie žiakovej individuality;
vedľa tradičných disciplín zavádzal štúdium dejepisu aprírodopisu;
veľký význam prikladal nie len telesnej práci, ale itelesným cvičeniam, úplne vsúlade snovým pohľadom na vzťah duševnej atelesnej stránky človeka, obnovujúc rešpekt kjeho fyzickej kráse asile;
v učení zdôrazňoval skôr kvalitu adôkladnosť vedomostí, pred ich množstvom;
zhľadiska morálnej výchovy odporúčal chrániť mládež preventívne pred škodlivými vplyvmi, viesť ich ku striedmosti askromnosti;
čo sa týka organizácie výchovy, preferoval výchovu verejnú pred súkromnou
FRANCOIS RABELAIS
François Rabelais (1494-1553):
jeho literárne dielo „Gargantua aPantagruel“ je všeobecne považované za jedno zo začiatkov novovekého pedagogického myslenia vEurópe.
Na základe daného diela môžeme povedať, že proces výchovy má uneho nadľudský formát, pretože práve tu je všestranná dokonalosť najviac žiaduca.
Na druhej strane je jeho dielo nesporne umelecké, nie vedecké .
ERAZMUS ROTTERDAMSKÝ (1466-1536)
bol humanistom azároveň dobrým teológom, učiteľom avychovávateľom, ktorý sa staral okresťanskú výchovu svojich študentov.
Zaoberal sa aj katechézou, na základe čoho vzniklo aj jeho dielo „Vysvetlenie apoštolského vyznania viery, Desatora Božích prikázaní amodlitby Pána“.
Otázkami výchovy sa bezprostredne dotýkajú tieto spisy: O spôsobe štúdia; Výchova kresťanského kniežaťa; O výchove kresťanskej ženy; Cicerónovec, alebo onajlepšom spôsobe reči; Oskorej výchove detí a O jemnosti detských mravov.
Vdiele „Zásady kresťanského človeka“ sa venoval školskej katechéze, ktorá je súčasťou profánneho vyučovania.
Erazmovu slávu ďalej zvýšili diela ako Chvála bláznovstva zr. 1509, vtipná satira na monosticizmus a cirkev, ktorú venoval svojmu priateľovi Thomasovi Morovi. Svojou ostrou kritikou bol tým, ktorý vyvolal Lutherovo hnutie, avšak jeho predstava ouskutočnení reformy bola odlišná ako Lutherova.
Kresťanský novovek Reformácia
Už vyššie naznačená kríza vCirkvi ajej oslabenie včase humanizmu spôsobila rozkol vpápežstve. To aďalšie dôvody viedli ktomu, že bežne vystupovali kazatelia, ktorí cez kritiku Cirkvi hlásali nápravu. Nebudeme sa na tomto mieste bližšie venovať dôvodmi začínajúcej reformácie, ale dôsledkami, ktoré mala pre cirkevné školstvo akresťanskú výchovu. Vystúpením Angličana Jána Viklefa (1324-1384), neskôr pražského univerzitného profesora Jána Husa (1373-1415) ana základe veľkej západnej schizmy zr. 1378, zosilnili hlasy po reforme Cirkvi.
Najväčší rozvoj reformácie znamenalo vystúpenie Martina Luthera (1483-1546) vr. 1517. M. Luther podnecoval ku odporu voči humanizmu azároveň knenávisti voči pápežstvu. Vr. 1517 pribil na kostolné dvere vo Wittembergu 95 známych téz proti Katolíckej Cirkvi. Mal veľký ohlas atak posmelený začal nielen sreformou náboženskej organizácie, ale aj spoločenských pomerov.
Začiatkom 14. stor. bola situácia vškolstve nerovnomerná. Dôvody boli predovšetkým tieto: organizácia školstva nebola všade rovnaká, nebola povinná školská dochádzka, štát sa nestaral oškoly, vidieť dvojakú pozíciu: na jednej strane vzdelaná Parížska univerzita ana strane druhej jednoduchý ľud, kde vznikajú nové sekty.
MARTIN LUTHER (1483-1546)
v pedagogicko-kazateľskej oblasti vydal vr. 1524 výzvu mestským radám vNemecku, aby zakladali kresťanské farské, stredné avysoké školy. Mali byť otvorené aj dievčatám.
Bol proti používaniu telesných trestov apamäťovej metódy. No počiatky luteránskeho školstva museli mať veľa nedostatkov, nakoľko Eramus Rotterdamský napísal vr. 1528 sťažnosť proti Lutherovi: tam kde vládnu lutheráni, dochádza kúplnému úpadku vied.
Vyučovanie malo prebiehať vlatinskom jazyku. Pri prvých vizitáciách sa skutočne potvrdila nevzdelanosť kazateľov, ktorí boli zároveň učiteľmi. Táto skutočnosť podnietila Luthera kvydávaniu katechizmov.
Veľkým krokom bol jeho preklad Biblie do nemeckého jazyka aposkytnutia jej aj „obyčajným“ veriacim. Tým vlastne poukazoval na požiadavku rozšírenia gramotnosti, kmorálnej obrode spoločnosti aupevneniu rodinnej výchovy.
Charakteristickými rysmi jeho názorov na výchovu sú: zriaďovanie škôl vspráve svetskej vrchnosti; vzdelanie sa má dať aj deťom chudobným; zriaďovanie škôl avýchovy pre dievčatá; vysoká úloha učiteľa; kládol dôraz na jazyky, náboženstvo, históriu, hudbu atelesné cvičenia; odporúčal zriaďovať verejné knižnice avyzdvihol význam rodinnej výchovy. Avšak samotným autorom vyučovacieho plánu pre protestantské školy bol jeho priateľ.
FILIP MELANCHTON
Filip Melanchton (1497-1560) stal sa organizátorom protestantského školstva. Reformoval staré azakladal nové školy, zaoberal sa aj výchovou učiteľov. Bol reformátorom univerzity vo Wittenbergu. Pre dejiny pedagogiky má význam jeho kniha „Visitationsbuchlein“ (Kniha návštev), ktorá obsahuje prvý školský poriadok – tvorí základ pri vzniku latinských škôl. Protestantské školy v16. stor. však nezaznamenávajú veľký rozvoj. Na vysokých školách sa síce mení obsah, ale forma zostáva rovnaká. Je zjavný prílišný formalizmus aneplodné dišputy. Vmestách sa rozšírili latinské školy, podľa Melanchtonových predstáv. Zavádza sa členenie školy na 3 oddelenia apodrobne sa vysvetľuje učebný program vkaždej triede. Humanistické hnutie areformácia boli na počiatku vo svojich názoroch na výchovu rozdielne, ale v16. stor. sa natoľko zblížili, že je len ťažko oddeliť humanistických pedagógov od pedagógov reformácie.
Tridentský koncil a protireformácia
V katolíckej cirkvi sa šíri vlna katolíckeho humanizmu. Vobdobí humanizmu a reformácie je to tretí prúd, tzv. protireformácia. VCirkvi bola nevyhnutná reforma, nakoľko cirkev bola silne zasiahnutá politickým, mravným aduchovným úpadkom. Reforma sa zrealizovala koncilom vTridente (13.12.1545-4.12.1563), ktorý vroku 1546 obnovuje 5 sesia Tridentína predpisy oprofesúrach na katedrálnych akláštorných školách. Nariaďuje duchovnému povinnosť vyučovať pospolitý ľud amládež. Tieto reformy prevádza sv. Pius V. Vsnahách oreformu je veľkým medzníkom vydanie Tridentského katechizmu.
Cirkev na nepriaznivý stav musela odpovedať. Protireformácia sa stala odpoveďou Cirkvi na reformáciu no zároveň podnietila kvnútornej obnove Cirkvi ato zvolaním koncilu. Pre výchovu avzdelávanie je podstatný fakt založenia rehole Jezuitov (r. 1540), ktorá si brala za úlohu obnovu Cirkvi cez spoveď, kázanie aškolu. Askutočne, po celom kresťanskom svete aaj na nové územia prinášajú vzdelanie avýchovu vkresťanskom duchu.[ Boli to metodickí pragmatici, ktorí sa neobávali poslúžiť si aj učebnicami ametódami overených protestantských škôl. Mali ustálenú výchovnú metódu, výchovu sústreďovali na jedného učiteľa aindividualite jedného žiaka, vyučovali bezplatne aboli prístupní každému. Nedostatkom bolo mechanické učenie. Pod zorným uhlom cirkevného školstva avýchovy vznikajú aj ďalšie rehole, ako Piaristi aŠkolskí bratia. „(…) úloha (rádu) (…) obnoviť autoritu Katolíckej cirkvi. Apretože staršia generácia bola do značnej miery platná skorším zlozvykom amálo prístupná nápravným snahám protireformácie, išlo teda oto, vychovať novú, humanisticky vzdelanú apritom Rímu vernú generáciu katolíckych kňazov ilaikov, ktorí boli zárukou tejto obnovy.“ Na začiatku 18. stor. mali viac ako 600 kolégií. Avšak práve vdobe svojho rozmachu bol rád zrušený (v r. 1773). Vr. 1814 bol obnovený, ale svoju minulú slávu už nenadobudol. Vtomto období sa rád už nezaoberal elementárnym vzdelávaním, ktorému sa venovali Piaristi aUršulínky, ale sústredil sa na vybudovanie kolégií snásledným univerzitným štúdiom. „V každom prípade jezuitský výchovný systém hral po dobu dvoch stoviek rokov prvoradú úlohu vprevažne katolícky orientovaných zemiach, čo nebolo možné, keby nemal prednosti, ktoré mu túto úlohu zaisťovali. (…) možnože nie je dielom jedného muža, ale skôr produktom spoločného úsilia bezmenných jezuitských pedagógov, autorov arealizátorov jezuitského „Študijného poriadku“.“
IGNÁC Z LOYOLY
Ignác zLoyoly (1491-1556) zakladateľ rádu Jezuitov. V metódach a organizácii výchovného pôsobenia pripúšťal značnú pragmatickosť apružnosť. Poukázal na nutnosť vypracovania učebného plánu na základe situácie miesta, času apersonality vychovávaných resp. vychovávaného. Do značnej miery sa tu ukazuje odraz jeho misijného pôsobenia, na ktorom zistil, že ak chce ohlasovať Krista musí tak robiť srešpektom na kultúru domorodcov. Podnietil vznik jezuitských internátov (kolégií), ktoré boli vobľube často aj medzi protestantmi ato na základe psychologického apedagogického prístupu ku študentom. Nóvum do vtedajšieho cirkevného školstva priniesli vpodobe hrania divadla na školách, ktoré napr. ujansenitov bolo úplne zakázané. Vr. 1547 bol vMessine (Sicília) zriadený prvý takýto internát aneskôr aj vRíme ako „Collegium Romanum“. Táto škola sa stala „normálnou“ školou na prípravu učiteľov azároveň „laboratóriom“ zhromažďujúcim spätné reakcie na jezuitské školstvo anásledné korekcie vo výchovných plánoch. Výchovný program jezuitov sa nazýva: Ratio studiorum.
Pedagogický realizmus
Zhumanizmu vyrastá nové hnutie, ktoré naväzuje na súčasný život. Na rozhraní 15. a16. stor. dochádza kveľkým zemepisným objavom, ktoré rozbili hranice starého sveta. Rastú mestá, rodí sa nová spoločnosť. Od začiatku 17. Stor. stále viac aviac sa ozývajú hlasy:
- - aby sa viac prihliadalo kvecnému vzdelávaniu, kreálnym študiám, štúdiu samej prírody, dejepisu azemepisu
- zavrhuje sa štúdium latinčiny agréčtiny, ako zbytočné, materinská reč sa domáha práva, aby bola stredom všetkého vzdelania vškole aprirodzeným prostriedkom kosvojeniu si akýchkoľvek cudzích jazykov
- oceňujú sa výsledky prírodných aduchovných vied (Kepler, Newton ai.) ametodické využitie pri vyučovaní (názornosť, indukcia).
Nové hnutie buduje výchovný realizmus avychádza zFrancúzska. Ideové základy mu dal zakladateľ novodobej filozofie René Descartes (1596-1650). Descartové názory dotýkajú sa priamo ipedagogiky: bol odporcom štúdia klasických jazykov, ktorých verbalizmus „Človeku na rozume nepridá“. Proti literárno-knižnej učenosti zdôrazňoval poznanie samotnej prírody. Vo svojej „Rozprave ometóde“ /Discours de la methode, 1637/ vyslovuje presvedčenie, že človek rozumom a svojím poznaním ovládne prírodu.
Na rozvoj myslenia apriamo na rozvoj pedagogiky ana nový ideál výchovy mal značný vplyv preslávený učenec aštátnik Francis Bacon zVerulanu (1561-1626), jeden znajväčších zástancov ašíriteľom indukcie aprírodných vied vprotiklade klasickým rečiam. Bacon uvádza, že je nutné vyjsť zo skúsenosti, od zmyslov, od pozorovania, od pokusov apotom znich odvodzovať správne závery. To sú základy skúsenosti, vedeckého realizmu, podopretého oempíriu racionalizmus. Tieto zásady sa potom stávajú východiskom výchovy, ktorá postupuje od veci amieri kživotu anazýva sa realizmom. Svojím spisom Novum organum scientiarum (Nový nástroj vied, 1620) mal Bacon veľký vplyv je zrejmý ivpedagogických dielach Komenského.
JÁN AMOS KOMENSKÝ
Ján Amos Komenský (1592 – 1670) je jednou znajvýraznejších osobností voblasti pedagogiky. Narodil sa vČechách, študoval vNemecku apotom bol vcirkevnej aškolskej službe svojej Jednoty českobratskej. Po dlhoročnom prenasledovaní musel odísť do exilu (r. 1627) – žil vLešne vPoľsku. Napriek nepokojnému životu zostal vytrvalo vslužbách Jednoty českobratskej ako jej biskup. Od roku 1617 pôsobil J. A. Komenský ako správca školy abratského zboru vo Fulneku. Tam prežil šťastné roky učiteľskej tvorivosti astarostlivosti ovlastnú rodinu. Tam napísal prvý spis Listové do nebe. Záujem ohistóriu ho pobádal napišať knihu moravských starožitností – Mapa Moravy. Jednota bratská, predstaviteľka radikálneho náboženského asociálnoreformného smeru, sa orientovala na politické zámery. Vtejto atmosfére vzniklo dielo Labyrint sveta aráj srdce. Pobytom vLešne vPoľsku (1628 – 1641) sa začal 42 rokov trvajúci pobyt vcudzine. Tu napísal jedno zo svojich najvýznamnejších diel Didaktika, neskôr Veľká didaktika (Didactica magna). Ide vpodstate ovšeobecnú pedagogiku obsahujúcu náčrt školskej organizácie adidaktiku ametodiku jazykového vyučovania. Vdejinách pedagogiky ako vedy sa toto dielo zaznamenáva ako prvé systematické dielo ovýchove avzdelávaní apokus osústavu pedagogických pojmov. Všeobecné pedagogické adidaktické zásady tu Komensky odvodil zprírody spoužitím originálnej synkretickej, porovnávacej metódy. Ztzv. informatórií, ktoré mali nadväzovať na Didaktiku, sa zachovalo Informatórium školy materskej (1632), prvý teoretický spis ocieli, obsahu aprostriedkoch sústavy rodinnej výchovy detí predškolského veku ako predstupňa výchovy avzdelávania vškole. Vtom čase napísal Komenský aj učebnicu latinčiny Dvere jazykov otvorené, ktorá ho preslávila po celej Európe. Bola vpodstate detskou encyklopédiou pansofického zamerania. Pojmy apravidlá latinčiny sa deti učili pri poznávaní prírody, človeka ajeho práce, umenia avied, Boha. Vroku 1633 vydal Predsieň (Vestibulum), metodické zjednodušenie uvedenej učebnice. Po roku 1631, keď Sasi obsadili Prahu, inšpirovali Komenského napišať niekoľko spisov oreforme kultúry aškolstva. Na pozvanie parlamentných kruhov pricestoval 21. septembra 1641 do Anglicka, aby objasnil svoje pansofické zámery avenoval sa reorganizácii vedy, verejného života aškolstva. Potom navštívil Francúzsko aŠvédsko.
