Skúška RP Flashcards
Predmet,periodizácia a význam RP
R. pravny P. bol právom starovekej otrokárskej spoločnosti; mal presadzovať záujmy rímskych otrokárov voči širokým masám bezbranných chudákov.
3 normatívne systémy: 1. právo
2. morálka
3.mravy/obyčaje
Periodizácia
– vývoj rímskeho štátu sa tradične člení do štyroch etáp (kráľovstvo, republika, principát, dominát). Použiť túto istú periodizáciu aj pri rímskom práve by nebolo správne, keďže to sa rozvíjalo relatívne nezávisle. Preto je vo vývoji rímskeho práva 5 etáp:
1. Starorímske obdobie (753 pr. Kr. – 264 pr. Kr.) – od založenia Ríma po začiatok Púnskych vojen
– typický je poľnohospodársky charakter výroby i spoločnosti, teda aj primitívne právne úpravy
2. Obdobie predklasického práva (264 pr. Kr. – 146 pr. Kr.) – Púnske vojny
– položili sa základy Rímskeho impéria, rozvíja sa helenizmus a obchod
– položili sa základy laickej právnej vedy
- Obdobie klasického práva (1. storočie pr. Kr. – 3. storočie po Kr.)
– vrcholí územná expanzia Ríma, dochádza aj k úpadku štátneho zriadenia po relatívne dlhom období mieru
– rozvíja sa laická právna veda - Obdobie poklasického práva (2. polovica 3. storočia – 476)
– principát je vystriedaný dominátom, dochádza k všeobecnému úpadku a zvulgarizovaniu práva
\ - Etapa justiniánskeho práva (527 – 565 – obdobie panovania cisára Justinián)
– prenikanie feudálnych prvkov do súkromného práva
Význam
Edwarda Gibbonsa: „Rím dobyl svet trikrát – zbraňami, náboženstvom, právom“
– tak ako Gréci poskytli svetu filozofiu, tak Rimania vytvorili právny systém, ktorý nikto neprekročí. Právo Rimanov totiž dosiahlo dokonalosť vo viacerých smeroch:
– výkon súdnictva založeného na zásade zákonnosti
– systém zmlúv a žalôb, ktorý uspokojoval potreby obchodu
– dôkladná rozpracovanosť právnych pojmov a inštitútov
Dodnes sa používajú v právnickej literatúry rímsko-právne definície, maximy, sentencie a aforizmy - Gaiov systém – matéria je rozdelená do troch častí: osoby (personae), veci (res), žaloby (actiones); dnes už málo prehľadný
- Pandektový systém – priveľmi berie zreteľ na praktické potreby obdobia, kedy rímske právo platilo a nahrádzalo v nemecké občianske právo
R.P.Poriadok všeobecne
súhrn právnych noriem daných v rôznych formách silou ovládajúcou spoločnosť, ktorými sa členom spoločnosti prikazuje, ako sa majú správať, čo im je dovolené a čo pod hrozbou zakázané. Je to objektívne právo (teda niečo objektívne voči spoločnosti)
– Rímske právo, tak ako aj Rímsky štát, má nejasné počiatky. Rímsky štát aj rímske právo sa rozvíjali súbežne, sčasti nezávisle, avšak aj pod vzájomným vplyvom
rímske právo veľmi nespočíva na zákonoch a kodifikáciách, ale oveľa viac v právnych rozhodnutiach jednotlivých prípadov, má teda KAZUISTICKÝ CHARAKTER – tvoria ho skôr právne prostriedky, ako riešiť konkrétne sporné situácie, t.j. žaloby, námietky, opatrenia
. Známy je Gaiov výrok „Naše právne pravidlá sú tieto: Čestne žiť, druhému neškodiť a dať každému to, čo mu patrí“ (iuris praecepta sunt haec: Honeste vivere, alterum non laedere, suum quique tribuere.).
RP verejné ius publicum
všetko právo, ktoré vytvoril a svojou donucovacou mocou (prostredníctvom úradníkov) zabezpečil štát, na ktorého prospech sa vo väčšine prípadov vzťahuje-kogentný charakter
Odvetia-trestné,ústavné a správne
Práva vyplývajúce pre rímskeho občana z ius publicum
– právo slobody (ius libertatis)
– právo odvolať sa proti rozsudku k celej rímskej obci (ius provocationis)
– odvolacou formulou cives romanus suum (som rímsky občan)
– hlasovacie právo (ius sufragii)
– právo hlasovať na snemoch
– Rím bol priamou demokraciou, o návrhu sa na consilia plebis tributa a comitia centuriata nediskutovalo. Na prijatie stačila jednoduchá väčšina.
– volebné právo (ius honorium)
– aktívne / pasívne
– právo obetovať bohom
– právo zúčastniť sa na obetách (ius sacrorum)
– právo stať sa členom kňazského zboru
RP súkromné ius privatum
súbor vzťahov a viazaností, ktoré vytvoril jednotlivec svojimi právnymi úkonmi v rámci možnosti, ktoré mu priznal objektívny právny poriadok-dispozitívny charakter
Odvetia-rodinne,dedičské,vecné,záväzkové
Práva vyplývajúce pre rímskeho občana z ius privatum
– právo uzatvárať právoplatné rímske manželstvo (ius connubii)
– právo obchodovať v najširšom slova zmysle (ius comercii)
Zložky ius privatum
– civilné právo (ius civile)
– právo národov (ius gentium)
– prétorské právo (ius praetorium)
– prirodzené právo (ius naturale)
– domáce právo provinčného obyvateľstva
RP civil ius civile
zákony a mravy, ktoré sú tomu - ktorému národu vlastné. Najzákladnejšie právo národa, preto je potrebné chápať ako dnešný občiansky zákonník.upravovalo vzťahy medzi občanmi navzájom aj medzi občanmi a štátom
-prísna formálnosť-zachovávanie tradícií z minulosti
-prísna personalita – platilo len pre rímskych občanov
Prétorské právo ius honorarium
s územnou expanziou Ríma sa odkryli 2 hlavné nedostatky ius civile, a to personalita a formalizmus pro obchode.Prostriedok na odstránenie týchto nedostatkov sa našiel v právomoci magistrátov. Boli síce viazaní ius civile, ale mali nariaďovacie právo (ius edicendi), ktoré mohli vyjadriť ústne (coram) alebo písomne (edictum).
– pre rozvoj súkromného práva boli dôležití tí rímski úradníci, ktorí mali ius dicere, teda právomoc vydávali justičné (súdne) edikty. Ius dicere mali:
prétor urbanus a peregrinus
kurulský edil
provinčný miestodržiteľ
konzul– ich činnosť sa však odlišovala od činnosti zákonodarných orgánov – prétor nemohol tvoriť právo („praetor ius facere non potest), avšak pomocnými prostriedkami (edicta magistratuum), ktoré pri nástupe do funkcie publikoval vo svojom edikte, de facto tvoril právo
OBSAH EDIKTU
– súdni magistráti v ňom popisovali najmä svoju víziu výkonu súdnictva. Hovorili o právnych prostriedkoch, ktoré budú poskytovať, zásady, ktorými sa budú riadiť počas výkonu úradu
– zahŕňal zložky: a) civilného práva
– vzor žalobnej formuly + odchýlenie od neho
b) prétorského práva
– mimožalobná prétorská ochrana, kedy žalobu (ne)prizná (iudicium (non) dabo) či kedy bude rešpektovať uzavreté dohody
Právo národov cudzinecke ius gentium
Čo znamenalo?
– existovali zákony a mravy, ktoré uznávali aj iné národy, avšak nebolo to právo medzinárodné (neplatilo medzi národmi ani nebolo vypracované viacerými národmi)
Čo bolo preň príznačné a kde sa využívalo?
– toto právo odstraňovalo personalitu (nahradzovalo ju teritorialitou) a formalizmus ius civile, obsahovalo prvky rímskeho, provinčného i stredomorského práva. Využívalo sa od čias expanzie Ríma mimo Itálie najmä ako záväzkové právo v oblasti obchodovania
Kto ho tvoril?
– tvoril ho cudzinecký prétor (praetor peregrinus), ktorého úlohou bolo riešiť spory medzi rímskym občanom a cudzincom či medzi dvoma cudzincami počas ich pobytu v Ríme. Pri rozhodovaní týchto sporov sa riadil ius gentium alebo pri sporoch medzi 2 cudzincami aj ich domácim právom. Rozhodoval veľmi voľne, opierajúc sa o svoje impérium.
Pramene rp
delenie
I) pramene poznania práva-všetky dodnes zachované pramene, z ktorých dnes môžeme čerpať poznatky o rímskom práve:
1) neprávnické pramene poznania práva-diela rimskych historikov,retorov,gramatikov
2) právnické pramene poznania práva-dodnes dochované pramene vzniku práva, z ktorých čerpáme informácie o rímskom práve
II) pramene vzniku práva
1) materiálne pramene vzniku práva-všetky materiálne podmienky, ktoré vplývajú na tvorbu práva (sociálne javy, história)
2) formálne pramene vzniku práva-formy, v ktorých príslušný zákonodarca vydáva platné právo.
a) ius non scriptum = nepísané právo-Je najstarším prameňom rímskeho práva súkromného,Avšak došlo aj k jeho spísaniu – vznikli tzv. Zákony XII tabúľ,R pravnici ho uprednostovali,delilo sa:1) zvyky predkov (mores maiorum)
2) právna obyčaj (consuetudo)
- nato, aby sa obyčaj stala právnou obyčajou, musí spĺňať 4 podmienky:
a) musí ju zachovávať väčšia časť obyvateľstva
b) na istom území
c) po určitý dlhší čas (30-50-100 rokov)
d) ľudia musia byť presvedčení o jej platnosti
b) ius scriptum = písané právo-zákony,plebiscitá,uvznesenia senátu,nariadenie panovníka,edikty magistrov,rp veda jurispudencia
Zákony (leges + plebiscita)
plebiscitá – uzniesli sa nich plebejské ľudové zhromaždenia consilia plebis tributa a zaväzovali len plebejcov. Comicia centuriata, zhromaždenia patricijov, prijímali leges, ktoré zaväzovali patricijov aj plebejcov, hoci na nich plebejci nemali prístup („o nás bez nás“). To sa prijatím Lex Hortensia (289 – 286 pnl), ktorý zrovnoprávnil leges a plebiscita (a teda získali legis vicem optinet, ktorú stratili so vznikom cisárstva). Odteraz sa obe volajú leges.
leges-= všeobecný rozkaz comicia centuriata alebo consilia plebis tributa prijatý na návrh magistráta. Magistrátom mohol byť len úradník s právom ius cum populo agendi (právom zvolať ľudové zhromaždenia a predložiť mu návrh zákona):
1) konzul
2) prétor urbanus aj peregrinus
3) plebejský tribún
4) cenzor
5) cisár počas principátu
typy-
TYPY ZÁKONOV
1) LEGES DATAE
2) LEGES ROGATE
1) abrogare – neskorší zákon rušil skorší zákon priamo a vcelku
2) derogare – neskorší zákon rušil časť skoršieho zákona priamo
3) obrogare – neskorší zákon pozmeňuje skorší zákon nepriamo – ustanovenia, ktoré mu odporovali, sa rušia
4) subrogare – novelizácia staršieho zákona; ten ostáva platiť, iba je novelizovaný
Uznesenia senátu (senatusconsulta)
poradný orgán kráľov (počas kráľovstva) a magistrátov (počas republiky)Senát sa obyčajne schádzal v chrámoch, senátora sme spoznali podľa tógy, ktorá bola previazaná červenou stuhou,Senát sa obyčajne schádzal v chrámoch, senátora sme spoznali podľa tógy, ktorá bola previazaná červenou stuhou
Nariadenia úradníkov (edicta magistratuum)
v Ríme existovali úradníci (súdni magistráti), ktorí mali nariaďovaciu právomoc (ius edicendi). Jednalo sa o týchto úradníkov:
1) konzul
2) prétor peregrinus a urbanus
3) provinčný miestodržiteľ (v provinciách)
4) kurulský edil ( v kúpno-predajných veciach)
edikt sudneho magistra-
vyhláška, oznámenie úradníka národu na začiatku jednoročného funkčného obdobia
1) prenosný edikt (edictum tralatitum) – osvedčený edikt, ktorý prebral magistrát od svojho predchodcu
2) náhly edikt (edictum repentinum) – ak si okolnosti vyžiadali zmenu ediktu alebo vydanie nového. Náhle edikty sa začali zneužívať, preto Lex Cornelia prikázal magistrátom držať sa svojho pôvodného ediktu, ktorý sa stal večným ediktom (edictum perpetuum) 3) Juliánov večný edikt (Edictum perpetuum Salvii Iuliani) – za principátu sa už cisári nezniesli nariaďovaciu moc súdnych magistrátov, preto Hadrián roku poveril právnika Salvia Juliána, aby všetky osvedčené edikty spísal do jedného, ktorý sa stal záväzným pre všetkých nastupujúcich magistrátov. Zmeny v ňom sa mohli konať už len so súhlasom princepsa, teda veľmi výnimočne.
jurisprudencia vývoj
I. Pontifikálna jurisprudencia (do konca 3. storočia pr. Kr.)
– súvisela s náboženským zameraním rímskej spoločnosti – pontifikovia viedli kalendár dní, v ktorých možno viesť spory (dies fasti) a kedy to bohovia nedovoľovali (dies nefasti)
– charakteristický je pre ňu extrémny formalizmus – v práve sa vyznali len pontifikovia (mali naň monopol), teda ľudia nemali inú možnosť, len s nimi spolupracovať, aby si nepohnevali bohov. Narušenie tohto monopolu súviselo s:
a) odcudzením a zverejnením súdneho kalendára a zbierky formulárov (Gneus Flavius, 3. stor. pr. Kr.)
b) verejnými dobrozdaniami, ktoré začal dávať plebejský pontifex Maximus Tiberius, teda tým položil základy vyučovania práva a vznikla i →
→ II. Laická jurisprudencia (odvtedy, čo Coruncanius začal dávať dobrozdania)
možno ju zhrnúť do 4 slov:
1) žalovať (agere)
– pomoc pri zostavovaní žalobnej formuly a rada, čo a ako pred súdom robiť
2) ochraňovať (cavere)
– pomoc pri uzatváraní zmlúv, aby boli uzavreté tak, aby strana mala jasnú pozíciu v prípade sporu. Hovoríme o preventívnej (kauterálnej) jurisprudencii
3) odpovedať (respondere)
– predovšetkým prostredníctvom verejných dobrozdaní (responsum), ktoré si mohli aj protirečiť
4) písať (scribere)
– písanie právnickej literatúry (komentáre k právnym normám, neskôr učebnice a traktáty)
interpretácia-tá rozumová činnosť právnika, ktorou sa usiluje dopátrať pravdivého zmyslu použitého slova v zákone, v nariadení, v zmluve a podobne
druhy interpretácie-
a) deklaratórna (bežná) interpretácia (Lex Aelia Sentia)
– môže byť aj odkazovník (fideicomissarius) považovaný za veriteľa pri prepustení otroka? Zákon sa vykladá tak, ako je napísaný.
b) rozširujúca (extenzívna) interpretácia (Lex Aquilia)
– hovorilo sa tu o zabití stádového štvornohého zvieraťa (pecudes). Nevedelo sa, či tam patrí aj sviňa, keďže neposkytuje trvalý úžitok. Extenzívne sa vykladalo, že aj sviňa je pecudes.
c) zužujúca (reštriktívna) interpretácia (Lex Voconia)
– občan, ktorý mal aspoň 100 000 asov, mohol ustanoviť ženu za dedičku. Došlo však k menovej reforme, a ako podmienka do cenzorského zápisu sa žiadalo 100 000 sesterciov. Asy sa medzitým členili na ťažké a ľahké, pričom 1 ťažký as = 1 sestercius. Reštriktívne sa určilo, že treba 100 000 ťažkých asov.
d) striktná interpretácia (Lex Apulia)
– formálne dôvody nedovoľujú uvažovať o žiadnom inom (reštriktívnom/extenzívnom) výklade
e) dôkaz opakom (argumentum a contrario)
– analógia nie je možná, lebo niet k čomu prirovnať
f) interpretácia verba – voluntas
– uvažovalo sa, či je dôležitá vôľa poručiteľa, či jeho slová. Nakoniec sa presadila vôľa.
citačný zakon
roku 426 cisár Teodózius II. a Valentinián III. vydali tzv. Citačný zákon. Tento drasticky zredukoval ius respondendi na tzv. Senát mŕtvych (5 právnikov z klasického obdobia): Papián, Paulus, Modestinus, Gaius, Ulpianus. Sudca mal rozhodovať len podľa mienky väčšiny týchto právnikov. V prípade rovnosti hlasov rozhodol Papinián, ak sa ten nevyjadril a nastala rovnosť hlasov, rozhodol sudca podľa uváženia.
