všeobecné zásady (APA)
Kompetencia
znamená uvedomenie si hraníc kompetencie a odborných znalostí jednak vo vzťahu ku klientom, jednak k odborníkom iných profesií. Znamená to aj nezasahovanie do kompetencií iných odborníkov.
Znamená prijať zodpovednosť za svoje správanie a prispôsobiť sa potrebám rôznych skupín obyvateľstva. &k zodpovednosti patrí aj povinnosť konzultovať s inými odborníkmi problémy, ktoré presahujú naše možnosti.
Ide najmä o právo na súkromie, ochranu informácií, sebaurčenie a nezávislosť. Rešpektovanie kultúrnych a individuálnych rozdielov, ktoré vyplývajú z veku, pohlavia, rasy, etnika, náboženstva či sexuálnej orientácie.
znamená najmä využitie psychológie pre blaho či zvýšenie kvality života druhých, bez ohľadu na to, či ide o klientov, pacientov alebo študentov.
Ide o uvedomenie si svojej vlastnej zodpovednosti voči komunite a spoločnosti, v ktorej psychológovia žijú, pracujú, podporu legislatívy a sociálnej práce.
Európska asociácia psychoterapie (EAP) formulovala etické zásady, ktoré boli prijaté aj Slovenskou psychoterapeutickou spoločnosťou v roku 1994:
➢ Etický kódex zdravotníckeho pracovníka:
Etický kódex zdravotníckeho pracovníka je oficiálny dokument, ktorý tvorí štvrtú prílohu zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Etický kódex vyjadruje základné ciele, hodnoty a posolstvo povolania zdravotníckeho pracovníka. Etický kódex môžeme rozdeliť na päť častí.
rozdelenie etickeho kodexu
Definuje základnú povinnosť zdravotníckeho pracovníka, ktorou je profesionálna starostlivosť o zdravie jednotlivca a spoločnosti, na základe vymedzených zásad ľudskosti, v duchu úcty k ľudskému životu od počiatku až do konca s rešpektovaním dôstojnosti ľudského jedinca. V týchto ustanoveniach sú vymenované ďalšie povinnosti zahŕňajúc povinnosť postupovať pri výkone povolania v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Popisuje charakteristické zásady výkonu povolania zdravotníckeho pracovníka. Nachádzame tu inštitút výhrady svedomia, neprípustnosť eutanázie a asistovaného suicidia, ale aj povinnosť dbať o odborný rast a sústavne sa vzdelávať.
Ustanovenia v tejto časti sa dotýkajú vzťahu zdravotníckeho pracovníka k pacientovi, pričom „zdravotnícky pracovník sa k pacientovi správa korektne, s pochopením, s rešpektovaním intimity a trpezlivosťou a nezníži sa k hrubému alebo nemravnému konaniu; zdravotnícky pracovník rešpektuje pacienta ako rovnocenného partnera so všetkými občianskymi právami i povinnosťami vrátane zodpovednosti za svoje zdravie“. Poukazuje sa tu na základné inštitúty ako informovaný súhlas, či mlčanlivosť, no nachádzame aj elementárne idey fungovania vzťahu medzi zdravotníckym pracovníkom a pacientom.
Veľmi dôležité ustanovenia, ktoré hovoria o vzájomnom uznávaní jednotlivých zdravotníckych profesií, korektnom správaní, rešpektujúc odlišný názor medzi zdravotníckymi pracovníkmi. Je tu vyjadrená, podľa môjho názoru priam nutnosť spolupráce zdravotníckych pracovníkov pri ošetrení toho istého pacienta.
Vyjadruje ďalšiu zo základných zásad: „lekár a zubný lekár nesmú poskytovať zdravotnú starostlivosť za prítomnosti osoby, ktorá nie je lekárom alebo zubným lekárom a nepatrí k zdravotníckym pracovníkom“, pričom ako výnimky vymedzuje:
• osobu, ktorá asistuje pri poskytovaní prvej pomoci,
• osobu, ktorá sa u lekára vzdeláva alebo pracuje,
• a ďalšiu osobu, s ktorej prítomnosťou pacient súhlasí.