skúška Flashcards
Pojem čas v Biblii
Sv. písmo v ktorom je zachytené Božie zjavenie, začína skoční časovým údajom. Prvé slova znejú : NA POCIATKU STOVRIL BOH NEBO A ZEM, a v poslednom verši zjavenia sv. Jána čítame: ANO Prídem COSKORO. Rozdiel vnímanie času cez pohľad na Bibliu a pohanské predstavy- tento pohľad na čas sa zásadne odlišuje od chápanie začiatku v pohanských systémoch. Napríklad v babylonskej poéme o stvorení boh Marduk určuje rámce kozmického a ľudského času: hviezdy, súhvezdia. Tak sa začína astronomický merateľný čas. Hovorí sa že boli bohovia ktorý existovali v pračase. Mytologická postava boha času, Chronos, ktorý predstavuje v gréckej mytológii čas, sa chcel zmocniť vlády nad svetom …. Nám sa do dnešnej doby zachoval pojem chronický v medicíne a to je chronická choroba. Biblický pohľad na svet je úplne iný. Počiatok času začína stvorením. Predtým nejestvuje nijaký pračas. Stvoriteľským činom začína náš vlastný čas, ktorý je tak ako aj ostatné stvorenie, pochádzajúce od Boha, dobrý. Ale Boh jestoval ešte pred týmto časom. Sám Boh Stvoriteľ určil rytmy, ktorými sa riadi príroda: striedanie dna a noci, opakovanie ročných období. Ak sa tieto cykly vracajú v pravidelných intervaloch je to znakom poriadku ktorý Boh vložil do svojho stvorenia. Všetky národy vzali tieto cykly za základ merania času. Izraelský rok sa začínal na jeseň, roky sa najprv počítali podľa udalostí, panovníkov, v rabínskej dobe židovej éry sa začali počítať od stvorenia sveta. V ére starého zákona židia zo svojho náboženského kalendára vylúčili všetky náznaky k polyteistami mýtom. Tým však nezavrhli sakrálnosť, aj keď izrealeský národ zachoval niektoré zvyklosti nomovesiaca. Sviatky Paschy a nekvasených chlebov sa stali spomienkou na východ z Egypta a vstup do Zasľúbenej zeme, sviatok týždňov – Turíce spomienkou na zmluvu na Sinajji, sviatok Stánkov spomienkou na pobyt na púšti. Boli aj iné cykly ktoré trvali viac ako jeden rok. Napríklad levitom odovzdávali desiatky každý tretí rok každých sedem rokov bol sobotný rok…Takto je celý život votkaný do osnovy obradov, ktoré ho posväcujú.
Boží dar času pre človeka
JK prišiel na svet keď prišla plnosť času. Prišiel v konkrétnom čase, ktorý sa neopakuje. Svet je stvorený Bohom v určitom konkrétnom momente. Odvtedy trvá aj ľudský čas a lineárne plynie až k svojmu zavŕšeniu. Človek bol povolaný k životu v konkrétnom čase a počas jediného života má splniť svoju úlohu. Podľa Božieho zjavenia sa v čase realizuje aj Božie plány s človekom. Hriech však priniesol prekážku realizácii týchto plánov. Ale Boh sa nezriekol svojich zámerov. Dejiny spásy majú svoje etapy. Začali sa realizovať v starom zákone a svoje dovŕšenie dosiahli v plnosti času keď JK prišiel na svet a za nás sa obetoval. Ľudský čas ktorý začal stvorením dosiahol svoju plnosť práve vďaka príchodu Boha na zem. On sám ná, prišiel v ústrety a človek v ňom nachádza svoju realizáciu. Plnosť času už začala zvestovaním Panne Márii. JK na začiatku svojho verejného učinkovania povedal Naplnil sa čas a priblížilo sa božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu. Už tu na zemi začal budovať nebeské kráľovstvo. Vstúpiť do plnosti času pre človeka znamená nájsť svoje naplnenie v Bohu. Čas nie je nepriateľom človeka, ale prostriedkom pre realizáciu jeho spásy. Čas je daný človekovi a viac sa už neopakuje. Je ustanovené že ľudia raz zomrú apovom bude súd. Preto ho treba žiť naplno a v zodpovednosti lebo je to čas spásy. V biblickej terminológii sa používa grécke slovo kairos.
Kairos je čas spásy, predpovedaný prorokmi, a započatý Ježišovým príchodom.
Voľný čas
Zložený z dvoch slove: voľný a čas, podmnožina z celého času. Voľný čas môžeme chápať ako opak nútenej práce a povinností, ten čas keď si svoju činnosť môžeme sami naplánovať, robíme si, čo chceme čo máme radi čo nám prináša uspokojenie a uvoľnenie. Je to čas, ktorý zostáva po splnení pracovných i nepracovných povinností. Prináša nám zážitky a uspokojenie. Voľný čas je ten čas, v ktorom človek nevykonáva svoju činnosť pod tlakom záväzkov. Môžeme si slobodne vyberať. Pod pojmom voľný čas sa bežne zaraduje odpočinok, rekreácia, zábava záujmové činnosť, dobrovoľné činnosti a časové straty, ktoré sú spojené s týmito činnosťami. Do voľného času nepatrí nutná starosť o seba základná starostlivosť o zovňajšok, osobné veci, povinnosti spojené s fungovaním rodiny, domácnosti ďalšie povinné vzdelávanie a časové straty spojené s našimi povinnosťami. Súčasťou voľného času nie sú ani činnosti zabezpečujúce biologickú existenciu človek( jedlo spánok, hygiena zdravotná starostlivosť). Z hľadiska detí a mládeže do voľného času nepatrí vyučovanie a činností spojené s ním ako je domáca príprava na vyučovanie, vypracovanie domácich úloh. Voľný čas je pre človeka nevyhnutný na regeneráciu a fyzických i psychických síl.
odpočinok
Odpočinok : človek musí pracovať ale aj odpočívať. Odpočinok môžeme chápať aj ako biblicko-teologický pojem. (boh na siedmy deň odpočíva). Nutnosť odpočinku po práci je spojená s napätím a stresom ktorý sa vytvára pri námahe práce a úloh vyplývajúcich z povinností, únave z cesty a psychických vypätiach. Odpočinok spôsobuje likvidáciu tohto napätia. Boží odpočinok je určitý druh prejavu života Boha. Boh odpočíval po námahe stvorenia nie preto že bol unavený a neuspokojený svojou prácou ale preto že videl že všetko bolo dobré. Každý večer stvorenia obdivoval svoje dielo a potvrdil že to čo urobil má zmysle a takto boh odpočíval vo svojej chvále. Boží odpočinok je teda bez počiatku a bez konca. Boh ma účasť aj na práci aj na odpočinku. V ľudskom odpočinku sa neodkrýva iba oslobodenie sa z jarma práce, ale aj jej dokončenia a naplnenia. V odpočinku sa človek raduje z ovocia svojej námahy a zažíva dobro z toho čo urobil. Už v starom zákone môžeme nachádzať obrazy odpočinku napr. zasľúbená zem. Vyvolený národ putoval do zasľúbenej zeme Kanaán. Miestom božieho odpočinku bola svätiňa vybudovaná Izraelitami v zasľúbenej zemi. Odpočinok je nám daný už tu na zemi ale ešte ho nemáme v plnosti . dobývame ho námahou práce na seba. Odmenu neba čiže plnosť odpočinku dosiahnu iba tí ktorý ostanú verní Bohu a jeho zákonom. Odpočinok chápaný v duchovnom zmysle je odtrhnutý sa od zla, uvoľnenie človek z otroctva hriechu. Hriech privádza do ľudského života nepokoj. Najväčšie uspokojenie dáva človekovi realizácia lásky. Ona dáva najhlbšiu príčinu vnútorného pokoja. Možno preto povedať že už teraz je najdokonalejšou cestou k zjednoteniu sa s Bohom prameňom posledného odpočinku.
Vymenujte 7 kapitol Exhortácia o radosti Gaudete in Domino ?
- Potreba radosti v srdciach všetkých ľudí.
- Kresťanská radosť v Starom zákone
- Kresťanská radosť v Novom zákone
- Radosť v srdciach svätých
- Radosť pre všetkých ľudí
- Radosť a nádej v srdciach mládežníkov
- Radosť pútnikov vo Svätom roku
Exhortácia o radosti Gaudete in Domino
Hlavným dokumentom učiteľského úradu Cirkvi je apoštolská exhortácia Gaudete in Domino, ktorú vydal sv. Otec Pavol VI. 9. Mája 1975. V nej poukázal že radosť je darom Ducha sv. a každý človek je povolaný k radosti. Poukázal na viaceré miesta zo starého i nového zákona ktoré hovoria o radosti. Po obsahovej stránke sa dokument skladá zo siedmich kapitol.
Povedzte obsah 7 kapitol Exhortácia o radosti Gaudete in Domino ?
1.Podmienkou kresťanskej radosti je prirodzená radosť. Kresťanská radosť nemá byť prežitá tak, že sme ľahostajný voči vonkajšiemu a vnútornému svedectvu, že Boh vstúpil uprostred svojho stvorenia. Skutočným prameňom radosti v srdciach ľudí je to že objavia lásku a dobrotu svojho Stvoriteľa. Práve táto Božia láska je výzvou pre človeka, aby nadviazal s celým svetom doslovne rodinné zväzky, lebo vtedy bude môcť rozdávať lásku.
2.Celá kniha Starého zákona Pieseň piesní je ukážkou radosti zasnúbenia. Zjavenie už v Starom zákone upozorňuje že prameňom skutočnej radosti je vernosť v Božej službe. Celý starý zákon ukazuje človeku, že skutočnú radosť života môže spoznať jedine vtedy ak sa bude usilovať žiť v spoločenstve s Bohom a s ľuďmi ktorý sú Bohom chcení a milovaný aj keď ho nepoznajú.
3.V Ježišovom živote vidieť konkrétne postoje radosti, ktoré bádať v jeho reči. Obdivuje napríklad nebeské vtáctvo a poľné ľalie. Pastier ktorý nájde svoju ovcu, žena ktorá nájde stratené mince…. Uznáva radosť z muža, približuje radosť ženy ktorá práve priniesla svoje dieťa na svet. V neposlednom rade sa Ježiš modlí za apoštolov.
4.Radosť Presvätej Bohorodičky: velebí moja duša Pána …., sv. Štefan prvomučeník.
Sv. Lev napomína rehoľníkov, aby bola ich skromnosť svätá a nie smutná. Sv. Ján Zlatoústy vysvetľuje silu v nasledovaní Krista. Otcovia Východu opisujú svedectvá o radosti vo Sv. Duchu.
5.Pripomína pre koho tu prišiel JK, pre chudobných a pokorných. Návrat od hriechu, aký od nás žiada Pán je vovedenie na vlastnú cestu voľnosti a radosti.
6.Kresťanská mládež sa má zasvätiť do duchovnej radosti. Svätý Otec povzbudzuje mládež, aby svoje oči srdce nasmerovala k vyšším cieľom. Táto radosť sa dostane len tým čo úprimne hľadajú.
7 .Sv. Otec v tejto časti pripomína pôvod Jubilejného roka. Púť ma byť upevnením spoločenstva – Cirkvi.
V závere pápež opisuje citát evanjelistu Jána: ,,Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného sna´´. Pričom pripomína že Boh neprestáva svojou dobrotou objímať človeka.
Prežívanie radosti
Celé Ježišovo evanjeliové posolstvo je posolstvom radosti. Kresťania už od počiatku prežívali sviatočný deň radosti. Radosť sa definuje ako určitý druh ľudského šťastia, ktorý vyplýva z poznania a vlastnenia nejakého dobra. A predsa niekedy mame pocit akoby sa chcelo tvrdiť že kresťania musia byť vážni. Ako je to možné? Vážnu prísnosť teológovia pokladali za čnosť. V stredoveku tieto predstavy vážnosti narušovali študenti, ktorý chceli uvoľniť atmosféru svojej doby. Kňazi reprezentanti kresťanstva sa snažili od týchto veci dištancovať a potrebovali si zachovať vážnosť. Začala sa vytvárať konkrétna podoba kňaza. V jeho oblečení prevláda čierna farba, ktorá naznačuje vážnosť a prísnosť. Bol odstup veriaci a kňaz. Až Don Bosco raz povedal že ak bude kňazom bude sa správať inak. Priblíži sa k chlapcom porozpráva sa s nimi poradí im. Ľudia dodnes nevedia ako majú reagovať keď v kostole zažijú veselú príhodu či počujú žart. Jedny prelomia bariéru a zasmejú sa iný zachovajú vážnu tvar, niektorý to berú ako pohoršenie. Nevedia si predstaviť aby humor a náboženstvo mohli ísť spolu. Aj stránky písma sú presiaknuté radosťou. Nielen duchovnou ale aj prirodzenou. Veď Boh stvoril víno čo obveseľuje srdce človeka. Človek má radosť aj z odpočinku po práci. Žalmy obsahujú mnohé texty, ktorými sa vyjadruje radosť. Je to šťastie človeka ktorý je obdarovaný krásou pokojom a tichom prírody. Aj v samom Ježišovom živote môžeme nájsť prežívanie tejto radosti. Sám prijal pozvanie na svadobnú hostinu v Káne, tešil sa že mohol byť s deťmi, o žene ktorá našla stratenú drachmu, o rozsievačovi…..Prvá kresťanská radosť pramení v Bohu. On je najvyšším dobrom, iba on môže dať človeku plnosť šťastia. Vo svojom podobenstve o viniči a ratolestiach hovorí, že ľudia nájdu pravú radosť vtedy keď zostanú v Božej láske. Anjel zvestoval pastierom veľkú radosť ktorá bude patriť všetkým ľudom lebo sa narodil Spasiteľ Kristus Pán. Radosť je Božím darom. človek prežíva hlbokú radosť keď sa sám dokáže deliť s láskou s inými. Duchovná radosť dáva zrod túžbe k osobnej svätosti. Existuje však aj falošná zvrátená radosť. Tá vychádza z klamného dobra. Aj hriech sa v niektorých svojich fázach môže zdať ako dobro, ktoré hodno dosiahnuť. Je to vtedy keď do popredia vystupuje egoizmus. U takých ľudí sa radosť spája iba s pôžitkom. Pravá radosť nemôže spočívať iba na uspokojenie zmyselných potrieb. Musí byť usmerňovaná vyšším dobrom. Hriech vo svojej podstate je zahrnutie pravej radosti a privádza k smútku. Radosť nás vedie k presvedčeniu že život nie je bremenom ale darom. Zemská existencia je pracovisko ale priestorom pre radosť a zábavu. Musíme prežívať život ako boj? Nie lebo ten má byť plný radosti humoru a fantázie , ktorá ľudom prináša uspokojenie. Tak sa človek stáva homo ludens – človek hrajúci sa.
Človek ako súčasť teológie stvorenia
Ak sa pozeráme do ľudských dejín, neraz možno hovoriť o tom že ľudia v niektorých prípadoch prežívajú drámu života. Tá ma neraz svoj pôvod v tom že človek ignorujúc Boží plán riadi sa tým o čom si myslí že prináša šťastie a pokoj. Riadi sa vlastnými ideálmi perspektívami a predsudkami. Proces všímania si zmien ktorým prechádza každá ľudská bytosť možno slovami koncilu nazvať tvorivou činnosťou človeka. Aby ale človek vo svojej tvorivej činnosti skutočne spoznával nefalšované šťastie a pokoj ktorý mu dokáže dať aj vnímanie okolia a prírody je nutné poznať plán ktorý chce Boh Stvoriteľ uskutočniť. Stvorenie je činom ktorým Boh bez prvotnej hmoty bez nástroja bez premeny svojej podstaty úplne sám uskutočnil dielo, ktoré mal v mysli a sám ho aj udržuje v jestvovaní. Človek je tvoj stvorený na Boží obraz no súčasne aj nad prírodou. Človek mal pomenovať všetko to čo Boh stvoril, ale neznamená to že človek je vládcom. Boh dal človekovi prírodu ako dar alebo tiež ako prostriedok ktorým človek môže spoznávať veľkosť a krásu samotného darcu Boha. Sv. písmo ktoré pripomína že človek je stvorený na Boží obraz že je schopný poznať a milovať svojho Boha. Vonkajšia moc Boha. Boh stvoril viditeľný svet a všetko čo je v ňom. Vnútorná moc – poslanie Syna na svet aby svet nezahynul. Environmentálne výchova predstavuje súlad myslenia cítenia a zodpovedného správania sa k prírode k svojmu okoliu a k sebe samému existuje mnoho iných definícii na environmentálnu výchovu. Z environmentálneho cieľa vychádza jeden záver a síce že na konci procesu tejto výchovy by mal stáť neustále sa rozvíjajúci človek: človek múdry starostlivý láskavý citlivý tolerantný zodpovedný….Environmentálna výchova sa dostáva do katechézy. Viera ma dozrievať v katechéze. Veriaci kresťan má očami viery spoznávať že darcom všetkého čo nás obklopuje a čo máme je Boh – Stvoriteľ. Existuje viacero pohľadov na život jedným z takýchto je aj láska k prírode. Nakoľko je príroda Božie dielo treba ju milovať. Človek ma milovať veci ktoré stvoril Boha a vyšli z rúk Stvoriteľa. Druhý pohľad môže byť zameraný na úctu k prírode. Vnútorná hodnota všetkých vecí je pravda že boli stvorené Bohom a sú odleskom jeho veľkosti dobroty krásy múdrosti a svätosti. Ak si teda človek uvedomuje tieto hodnoty stvorených vecí nutne tým získava aj postoj úcty k prírode. Tretím pohľadom katechizovaných je zamarenia sa na umiernenosť a seba obmedzenie. Od človeka vyžaduje ohľaduplnosť sebaobmedzovanie a sebakontrolu. No jasné je aj to že prírodu nemožno považovať za skutočného partnera ktorý by stál na rovnakom stupni ako človek. Človek je predsa vrcholom stvorenia. Viditeľným znakom tohto tvrdenia je to že príroda na rozdiel od človeka nie je schopná rešpektovať akékoľvek práva druhých. Povinnosť človeka rešpektovať prírodu možno odôvodniť tým že je to Boží výtvor a iba Boj je jej absolútny vlastník. Človek je iba správcom stvoreného sveta. Toto všetko zahŕňa ciel alebo výzvu: človek ma slúžiť Bohu tým že dokončuje jeho dielo okolo seba a v seba samom.
Obnova človeka
S voľným časom sa spája aj rekreácia. Vo všeobecnosti ju chápeme ako odpočinok po práci, alebo načerpanie nových síl. Má latinský pôvod re-kreacia. Recreo-tvoriť nanovo, recreatio- zníženie napätia oddych. Teda viaže sa na slovo stvorenie.Boh stvoril svet z ničoho. Je to prejav lásky ktorú prejavil celému tvorstvu. Hriech ľudí oddelil človeka od Boha. Celé stvorenie sa tak nakazilo chorobou hriechu, ktorého najhlbším následkom je vzdialenie sa od Boha. V pojme rekreatio sa skrýva kategória novosti. Čo to bolo ohraničené slabosťou a krehkosťou ma byť stvorené nanovo. Aby tak dosiahlo svoj prvotný lesk a krásu. To sa naplní iba jednotením sa s Bohom. Človek je stvorený na Boží obraz a ma odzrkadľovať vo všetkých svojich skutkoch čoraz dokonalejšiu podobnosť s Bohom. Hoci človek už tu na zemi túži po dokonalosti uvedomuje si že jej plnosť nastúpi až v posledných časoch v novom nebi na ktorej prebýva spravodlivosť. Človek ktorého ťažia mnohé problémy potrebuje vo voľnom čase nájsť seba samého aby sa mohol obnoviť a realizovať sa ako osoba. Čas rekreácie vo svojej najhlbšej podstate vytvára akési doplnenie a ďalšie usporiadanie toho čo urobil Boj vo svojom akte stvorenia. Nielen práca ale aj odpočinok sa ponúkajú človekovi ako cesta ktorou má nasledovať Boha Stvoriteľa. Celý ľudský život práca i voľný čas sa môžu pred Bohom javiť ako služba. Voľný čas sa stáva rekreáciou vo svojom plnom význame vtedy keď rozvíja duchovné aktivity človeka a do jeho života prináša hlbší zmysle a tak ho uspôsobuje byť činným vo svete, ktorý ho obklopuje. Stáva sa plodný keď víťazíme nad zlom a hriechom. Rekreácia ponúka človeku šancu aby nanovo objavil zmysel svojej existencie.
Vymenujte 3 fázy slova stvorenie ?
- Boží stvoriteľský akt na začiatku čias
- Nové stvorenie – v Kristovom veľkonočnom tajomstve
- Posledné tvorenie v eschatologickej dobe
Vymenujte od čoho zavisí moralnosť ?
- Od zvoleného predmetu
- Od zamýšľaného cieľa alebo úmyslu
- Od okolností konania
Morálnosť ľudských skutkov a základné postuláty
Boh dal ľudom slobodu a tam človek možnosť vyberať dobro alebo zlo. Preto činy pre ktoré sa rozhodujeme na základe úsudku možno morálne hodnotiť. Sú dobré alebo zlé. Zvolený predmet je to čo konáme. Môže byť dobrý zlý alebo idiferentý (ani dobrý ani zlý). Ak chceme niekomu pomôcť……. práve úmysel najviac ovplyvní morálnosť ľudského skutku. Ak konáme niečo s dobrým úmyslom tak s toho vznikne aj dobrý skutok a naopak ak tomu dáme zlý úmysel vyjde z toho skutok zlý. Samotný úmysel tak ovplnivený čin že aj dobrého predmetu môže vzniknúť zlý skutok napr. ak pomáhame starým rodičom s tým aby nám dali peniaze. Skutočnosť voľného času je z morálneho hľadiska indiferentná. Preto je potrebné uvedomovať si etické postuláty, ktoré sa dotýkajú tejto oblasti ľudského života.
Základné postuláty
Voľný čas a aj odpočinok patria medzi práva človeka. Nejde iba o oblasť ochrany telesného zdravia, ale dotýka sa aj dôstojnosti človeka a má aj náboženský význam. Odpočinok je tiež jedným z faktorov, ktorý vplíva na ľudské zdravé a aj na sám život. Aj JK vyhľadával tiché miesta kde by si mohol odpočinúť. Teda odpočinok patrí medzi potreby ľudí. Právo na odpočinok vplýva z prirodzenosti človeka. Jeho fyzické a psychické sily sú ohraničené. Preťaženie môže ohroziť zdravie, ale aj jeho život. Na záväzok starostlivosti o svoj život poukázal JK aj tým že prijal ľudské telo a stal sa jedným z nás Liečil chorých, čím sa staral aj o telo. Už v minulosti sa cirkevné vyjadrenia dotýkali práva na vhodný odpočinok po práci. Tak tiež aj deti musia mať právo na zábavu a rozptýlenie. Tento čas ma slúžiť pre fyzické dobro morálny rast a nadobúdanie kultúrneho cítenia.
Morálne ohrozenia voľného času
Voľný čas dáva človeku šancu pre svoju realizáciu, ale môže byť preňho aj ohrozením. Ján Pavol II. Pripomenul, že turistika ako jedna z foriem využitia voľného času môže byť pre človeka prameňom dobra alebo zla miestom milosti ale aj hriechu. Ľudská prirodzenosť nosí v sebe následky hriechu. V súčasnej dobe vnímame oveľa väčšiu snahu rozvíjať spoločenstvo voľného času. Človek sa častejšie koncentruje nie na prácu ale na voľný čas. Hrozí nebezpečenstvo že sa mu dá vyššia priorita ako práci. Voľný čas nie je jediný v ktorom sa človek môže realizovať. Je naklonený uveriť že keď žije v svete hier dosiahne pravé šťastie naplnenie slobodu. Tak mu uniknú vyššie hodnoty vlastné zdravie, rodina, náboženský život…. Propaguje sa štýl života ktorý vyžaduje minimálnu námahu a maximálne užitie. Potom sa stáva že človek pracuje iba preto aby mohol všetko čo najskôr minúť. Niektorý ľudia chápu voľný čas jednostranne nie ako čas šance pre rozvoj človeka ale iba jeho oslobodenie. Ďalším problémom spojeným s voľným časom je egoizmus. Je to čas pre mňa dajte mi pokoj . charakteristkým hriechom voľného času je lenivosť. Lenivosť prebudza nudu človeka nie je schopný na nič ani len myslieť. Diabol ľahko príde so svojou ponukou a tak sa spoločenstvo voľného času skôr stáva spoločenstvom prázdneho času.
- Vnímanie a formovanie hodnôt v čase
Hodnoty predstavujú nevyhnutnú súčasť nášho života sú výrazným zdrojom motivácie a pilierom zmyslu. Človek bez hodnôt nemôže žiť. Hodnota z gréckeho tíme – cena, hodnota odmena, alebo axia, axon – vertikála, a latinského valor. Veda ktorá sa zaoberá pôvodom a povahou hodnôt definovaním systémom hodnôt ich vzájomnými vzťahmi k spoločenským a kultúrnym faktorom sa nazýva axiológia, timológia, timetika. Základná kategorizácia hodnôt podľa Kučerovej sa opiera o hodnoty:
PRÍRODNÉ (vitálne)- snaha o presadenie a rozvinutie života
SOCIÁLNE – vzťah k ostatným ľudom a sebe samému.
CIVILIZAČNÉ- hodnoty politicko-spoločenské, vývoj reči, písma vedy, techniky…..
DUCHOVNÉ- formovanie zákonov krásy, umenia morálky.
Hodnoty predstavujú také kultúrne dedičstvo ktoré sa neprenáša z generácie na generáciu ale každý jednotlivec si ich musí opätovne osvojiť a zaujať voči ním postoj. Pomerne veľký priestor pre formovanie hodnôt predstavuje výchova vo voľnom čase. (cvč kluby a pod.) V obsahovej rovine môže byť celá činnosť zameraná na priblíženej istej hodnoty. Odporúča sa venovať jednej hodnote.
Vymenujte 4 charakteristiky kresťanskej kultúry podľa Iljin
- Duch kresťanstva je duchom zvnútornenia- kultúra je tvorená zvnútra, je výtvorom duše a ducha.
- Duch kresťanstva je duchom lásky- kresťan neverí v kultúru bez lásky
- Duch kresťanstva je duchom živého tvorivého obsahu- kresťan sa nestotožňuje s formalizmom bezcitnosťou pokryteckosťou
- Duch kresťanstva je duchom zdokonaľovania- kresťan ma pred očami božiu dokonalosťou. jednou zo zásadných podmienok pre budovanie kresťanskej kultúry je vnútorná obnova.
Pojem kultúra, kresťanská kultúra
Pod pojmom kultúra sa v širšom zmysle rozumie všetko to čím človek cibrí a rozvíja svoje mnohoraké duševné a telesné vlohy. Ľudská kultúra ma dejinný a spoločenský ráz a toto slovo nadobúda často sociologický a etnologický význam. Jednoducho povedané kultúra je súhrn ľudského správania ľudskej činnosti a ich výsledkov. Kultúra ma spoločenský charakter, dedí sa z generácie na generáciu. Tvorom kultúry je človek. Pri rozvoji kultúry zohráva úlohu náboženstvo, lebo predkladá vlastnú prioritu hodnôt. Aj JK prišiel medzi nás v konkrétnej ľudskej kultúre. Náboženstvo má veľký význam v etike kultúry. Najdôležitejšie je uznať transcendenciu človeka to znamená jeho duchovný rozmer.
Kresťanská kultúra si kladie za cieľ dotknúť sa srdca človeka a tak sprostredkovať evanjelium lásky.
Evanjelium ako súčasť kultúry
Pod pojmom kultúra už dávno nechápeme len jej prejavy zhmotnené do umeleckých diel v oblasti maliarstva či hudby. Kultúra je prostredím v ktorom žijeme a úzko súvisí s tradíciou. Kultúra zahŕňa spôsob nášho myslenia a konania. Je jasné že evanjelizácia je z veľkej časti kultúrnou otázkou. Kultúra v evanjeliu nie je iba v tom že spája ľudí, ktorí ho počúvajú ale tiet v tom že je spojením Boha s človekom a človeka s Bohom. Stretnutie medzi evanjeliom a akoukoľvek kultúrou môže byť iba stretnutím medzi dvoma organizmami. Je to stretnutie medzi ľuďmi ktorí patria do konkrétnej kultúry. Kultúrna zmena ktorá nastáva vďaka evanjelizácie musí prebiehať paschálnym spôsobom. To znamená že nositeľom evanjelia ktorý s ľuďmi kráča a miluje ich zúčastňuje sa na smrti a vzkriesení JK. Hlásať evanjelium znamená byť presvedčený že Kristus je môj najlepší priateľ skutočná jednotka sveta.
ľudská práca
Ak niekto hľadá svoj zmysel iba v práci a nedoceňuje odpočinok úplne nepochopil celého človeka. Na zemi je na prvom mieste práca a po nej nastupuje odpočinok. Vo večnosti to bude opačne najprv večné odpočinutie a potom ide činnosť spolupráca s Bohom na jeho večnej činnosti a tak odpočinok sa stáva anticipáciu neba.
Voľný čas a ľudská práca
Voľný čas úzko súvisí s ľudskou prácou . Ján Pavol II. V encyklike Centesimus annus preberá náuku Leva XIII. Kde pripomína že aby zamestnávateľ zaručil odpočinok úmerne celkovému množstvu síl ktoré musí človek pri práci vynaložiť. Človek by aj mohol odpočívať ale on to nedokáže nevie prerušiť svoje aktivity. Práca sa preňho stala cieľom života. Poľský sociológ j. Majka hovorí o určitej hygiene práce, ktorá ma z jednej strany vplývať na jej kvalitu a z druhej strany má napomáhať rozvoju samého pracujúceho človeka i chrániť jeho dôstojnosť. Ďalej sa treba vyhýbať zbytočnému náhleniu pracovať trpezlivo a systematicky rešpektujúc životný rytmus človeka. Vyžaduje si to aj rozumné šetrenie síl. Všetko závisí aj od samého pracujúceho ako aj zamestnávateľa ktorý rozumne organizuje prácu. Rozumne využívaný voľný čas pri ktorom človek regeneruje svoje sily sa stáva jedným z prvkov dobrej a rozplánovanej práce. Rahne hovorí že boh ktorý sa nam predstavuje nie je iba Deus faber človek tvoriaci ale aj deus ludens človek hravý. Jeho stvoriteľská činnosť má v sebe čosi z hry.
Turizmus, náboženský turizmus
Turizmus je jedným z najpopulárnejších foriem naplnenia voľného času. Celá ľudská spoločnosť má charakter putovania. Aj cirkev na zemi je putujúce spoločenstvo. Rozvoj turistiky môžeme zaradiť do troch etáp.
Prvá etapa – do polovice 19 storočia. Boli to putovania zámožnejších ľudí. Osobitnou kapitolou boli púte na sv. miesta ( sv. zem, Rím …)
Druhá etapa – do druhej polovice vojny. Obdobie vytvárania turistických organizácií. Napr. alpíne klub….
Tretia etapa – povojnové roky, turistika sa v tomto období stáva priemyslom.
V súčasnej dobe má mnoho podôb: horský turizmus, kúpeľný turizmus, poznávací turizmus…..turizmus vo svete aj v Európe rastie. Rozvoj turizmu v sebe nesie mnohé pozitíva. Človek ktorý si prišiel odpočinúť nájde miesto kde je o neho komplexne postarané. Zábava odpočinok turistika sa stávajú tovarom ktorý prináša veľké zisky. Zabúda na dôstojnosť osoby a na morálne zásady. Voľný čas a turistika poskytujú cestu rastu a rozvoja ľudskej osoby. Je to nielen fyzický ale aj duchovný rast.
Náboženský turizmus
Naším cieľom je turista ktorý zo svojho náboženského pohľadu hodnotenejšie vníma a objavuje svet. Lebo príroda je miestom epifánia – zjavenie Boha. Turistu možno vidieť aj inak než z pohľadu cieľa cesty. Hoci je účastníkom nenáboženských zájazdov mal by mať aj duchovný zážitok. Duchovné obohacovanie takto vedie ku kresťanskému spôsobu turistiky. To je vtedy keď jeden druhému dávame jeden od druhého prijímame žijeme v bratskej láske. Máme si uvedomiť že ako kresťania máme v okolitých krajinách mnoho bratov a sestier vo viere, že v spoločenstve Cirkvi sme všade doma. Voľný čas a turizmus môžu takto dopĺňať nedostatok ľudského kontaktu.
Cirkev a turistika
Za niekoľko posledných desaťročí by sme nenašli pápeža ktorý by vo svojom príhovore k veriacim nespomenul fenomén cestovného ruchu. Každý pápež ak hovoril o turistike nezabudol spomenúť porozumenie medi národmi a to znamená aj medzi ľuďmi rôzneho vierovyznanie. Homo viator – na ceste.
Potrebami pastorácie a rozvojom duchovnej starostlivosti o turistov sa zaoberali štyri Svetové kongresy duchovnej starostlivosti o turistov ktoré organizovala pápežská stolica. Tu treba pripomenúť že turistika má aj svoj deň 27. Septembra. K tomuto dňu pápež pravidelne vydáva svoje posolstvo, ktoré ma vlastnú tému.
Podľa týchto dokumentov možno konštatovať že Cirkev turizmus odobruje ak:
- Turizmus pomáha relaxovaniu a zdokonaľovaniu ľudskej osobnosti
- Turizmus napomáha vzájomnej prepojenosti človeka s prírodou ako Božou záhradou
- Turizmus upevňuje rodinnú jednotu a spoločenské povedomie
Turistika pre spoločnosť a cirkev sa stáva veľkou výzvou. S turistikou sa treba zaoberať ako s časťou života kde nesmie chýbať ani starostlivosť o ľudské duše. Práve tu môže veľa pomôcť kňaz i dobrý kresťan
Masmédiá, mediálna výchova
Masmédia vytvárajú širokú oblasť pôsobenia a ich činnosť je riadená vlastnou mediálnou kultúrou. Sv. otec tu znovu pripomína že kultúra týchto masmédií je nasiaknutá typicky postmoderným chápaním. Tu už vôbec nejde o neškodné trávenie času ale ide tu o skutočné manipulovanie s človekom či už s jeho vedomím alebo bez neho. Jeden z najčastejších prostriedkov médií v rodine je televízia. Jeto o silný prostriedok masovej komunikácie. Pôsobí na ľudí rozličných vekových kategórií s rozličnou vzdelanosťou a kultúrnou úrovňou. Preto je na miesto očakávať od nej že bude pre každého bez rozdielu prínosom a bude prispievať len ku kladnému formovaniu človeka. No nie v jednom prípade sme svedkami inej skutočnosti televízia totiž ponúka relácie ktoré navonok pôsobia ako zábavne no v skutočným cieľom je poukázanie nového života. Všetci ktorý pracujú pre televíziu by sa mali v svojom profesionálnom a súkromnom živote cítiť zaviazaní voči rodine ako základnému spoločenstvu života a lásky. Televízia ma sama o sebe veľkú hodnotu a je prínosom pre človeka a jeho hlade po pravde a info. Nastáva deštrukcia človeka. Televízia sa využíva takmer vo všetkých oblastiach ľudského života. V poslednej dobe sa stala TV stredobodom rodinného života, narúša medziľudské vzťahy v rodine. Členovia rodiny sa málo alebo vôbec nevenuj jeden druhému. Tu je nutné zdôrazniť to že katolícke média sa nesmú báť byť zdravou alternatívou. Veľmi vhodnou a účinnou formou ktorou rodičia môžu vychovávať svoje deti k správnemu používaniu TV je rozhovor s deťmi o televízií, témy môžu byť rozličné. Týždenné programovanie televízie. Ak by sme chceli hovoriť o televízii ako o prostriedku ktorý istým spôsobom formuje človeka mohli by sme povedať že obsahuje niekoľko dôležitých funkcií: edukačnú, výchovnú, komunikatívnu a zábavnú. Ďalším fenoménom doby je internet.
Výchova k masmédiám v Cirkvi
Na už opísané špecifiká masmédií v kontexte výchovy ku kultúre reaguje aj Cirkev konkrétným postojom. Katechéza je procesom výchovy viery procesom ktorý musí vždy napredovať a reagovať na potreby človeka. Katechézu nemožno odrhnúť od človeka ale naopak má napĺňať jeho túžby zodpovedať jeho otázky a pomôžu mu v prežívaní viery. Vyhládza z apoštolskej kerygmy. Z tohto možno usúdiť že cieľom nie je iba podanie info. O viere ale vovedenie do hlbšieho spoločenstva s JK.
Mediálna výchova
Často prezentovaná kultúra cez médiá má málo spoločného so skutočnou kultúrou národa. Čoraz častejšie sa presviedčame o tom že mediálnu kultúru vytvára úzka skupina mediálne vplyvných ľudí. (majitelia, umelci, obchodníci…) nikdy to nesú priemerný ľudia. V súvislosti s mediálnou výchovou sa objavujú nové pojmy: civilizačná gramotnosť, počítačová gramotnosť mediálna gramotnosť. Skúmanie gramotnosti sa zameriava na tri aspekty: obsah, situácie, procesy. Cieľom mediálnej výchovy je pripraviť človeka na vecné samostatné a spoločensky zodpovedné zaobchádzanie s prostriedkami spoločenskej komunikácie.
Definujte hriech a ako sa delí hriech a jeho okolnosti ?
Hriech- zradou svedomia ,vedomé a dobrovoľné prestúpenie Božieho prikázania, zrádzanie svedomia, delenie:
1.Ťažký hriech -úplne vedomé a dobrovoľné prestúpenie Božieho príkazu vo veľkej veci, alebo vo veci, ktorú za takú označila Cirkev, dokonalé odmietnutím Boha, zabitie Božej milosti v človeku nazýva sa aj smrteľný (spôsobuje smrť človeka na duchovnej rovine)
-opustenie cez dokonalú ľútosť (návrat ku láske k Bohu, sviatosť zmierenia ak chce prijímanie)
2. Ľahké (všedné)-bežne sa stávajú, nemajú za následok spôsobenie nejakého veľkého zla, spáchané vo veľkej veci, ale nie celkom dobrovoľne, alebo vedome, nezbíjajú úplne Božiu milosť (pády na ceste nie jej opustenie), oslabujú nás, pri častom páchaní otupujú, dostávajú nám do srdca zlo, pripravujú cestu pre ťažký hriech
-nevedomosť môže zmenšiť, alebo celkom odstrániť hriech (nevedome sa hriech spáchať nedá)-
Hlavné hriechy pýcha, lakomstvo, nečistota, závisť, nemiernosť, hnev a lenivosť.
Cudzie hriechy nahovárať na hriech
Do neba volajúce hriechy úmyselná vražda, vykoristovanie, sužovanie vdov
Proti Duchu svätému spoliehanie sa na milosť Božiu, pochybovať o Bohu
Okolnosti hriechu- môžu často dramaticky pozmeniť jeho druh, aj veľkosť
1.Strach- môže zmenšiť, až úplne vymazať hriech (nie ak ide o vec samu v sebe zlú)
2.Zvyk -zmenšuje hriešnosť toho, čo zo zvyku konáme (máme sa ho zbaviť)
Predmet hriechu -môže ovplyvniť jeho veľkosť i druh
Boj proti hriechu -žiť život v tesnom a živom kontakte s Bohom (modlitba, meditácia, prijímanie),
chrániť sa príležitosti k hriechu
Vymenujte čnosti ?
Čnosti -návyk, ktorý vyplýva z opakovaného a vytrvalého konania dobra, uľahčujú život a boj proti zlu a hriechu, opak hriechu
- Božské čnosti :viera, nádej a láska( vymykajú sa z definície, sú darmi Boha a nie návykmi
- Kardinálne (základné): rozvážnosť, spravodlivosť, miernosť a odvaha
- Ostatné čnosti : pokora, poslušnosť, čistota, atď.
- Morálne zlo
Svedomie- najvyššia subjektívna norma mravnosti človeka
- zákony, prikázania, Božie slovo - objektívne a všeobecné normy mravnosti a normy konania človeka, ich aplikácia na konkrétny skutok konkrétneho človeka je vecou svedomia a tam sa v konečnom dôsledku rozhoduje o danom konkrétnom čine
- miesto, kde sa v človeku definitívne rozhodne, či je niečo dobré/zlé
- človek je povinný konať podľa neho za každých okolností (aj keby mal svedomie pomýlené, aj keby bolo v rozpore s nariadením a so zákonom)
- dôraz na výchovu svojho svedomia (nemôže byť neisté a nespoľahlivé)
- Boh nám zanechal objektívne poznatky o moralite skutkov človeka, skonkretizovala a rozvinula ich Cirkev (opierame sa o tieto zdroje poznania a podľa nich najdokonalejšie formujeme svoje svedomie, aby bolo funkčným nástrojom)
- musí byť :
1. správne- v zhode s objektívnou normou morality (oblasť morálky daná priamo Božím slovom, alebo neomylným vyhlásením Cirkvi “ex cathedra”, je spoľahlivo neomylná a človek ju má rozumovo prijať). Pokiaľ niečo nie je definitívne ustálené a jestvujú tam len mienky moralistov a teológov, je možné použiť tzv. princíp probabilizmu, čiže vybrať si z týchto mienok tú, ktorá je pre nás výhodnejšia a to aj vtedy, ak je opačná mienka pravdepodobnejšia.
2. isté- nesmie pri rozhodovaní pochybovať (úplne sa tomu vyhnúť nedá), neistote je potrebné pred skutkom odstrániť (štúdiom, analýzou, modlitbou, poradením sa so skúsenejším)
3. zdravé- reagovať dostatočne citlivo, ale nebyť chorobne precitlivelé
4. čisté- vyhnúť sa výčitkam svedomia (hodnotenie dňa, oľutovanie zla, nahradenie škody, zmierenie sa po hádke)
Etika- základná char.
gr. ethos- povahový rys, zvyk, obyčaj, spôsob myslenia, postoj jednotlivcov/skupiny
Etika- vytvorená človekom ako nástroj na skúmanie morálky ( dôležitá pre praktický život)
-teória morálky ( spoločenský jav odrážajúci medziľudské vzťahy a ľudskú činnosť z aspektu dobra a zla) a mravnosti (taká vôľa ľudí a jej prejavy, kt. sú v spoločnosti všeobecne uznávané a uplatňované)
-skúma vzťahy k ľuďom, spoločnosti, sebe samému
- poskytuje praktické návody na správanie sa a konanie ľudí v súkromnom, pracovnom a verejnom živote
- nepredstavuje ani nenariaďuje mravné normy so záväzným charakterom, ale naznačuje predpoklady, možnosti a dôsledky určitých spôsobov správania a konania
- pomáha nám pochopiť morálne hodnoty rozličných spôsobov správania, kt. sú pre človeka dôležité z aspektu morálky
- je vecou našej osobnej a slobodnej voľby
-predovšetkým metóda myslenia- ponúka nám možnosti , ale nerozhoduje za nás
Sviatočný deň v Starom zákone, sviatočný deň v Novom zákone
Ak je na prvej strane knihy Genezis príkladom pre človeka práca Boha rovnako je pre neho príkladom aj jeho odpočinok : v siedmy deň odpočíval od všetkých diel, ktoré urobil. Boží odpočinok siedmeho dňa nehovorí o nečinnom Bohu ale zdôrazňuje dokonalosť zavŕšenia diela. Príkaz o sobote ktorý v prvej zmluve pripravuje nedeľu novej a večnej zmluvy má teda korene hlboko v Božom pláne. Prečo je deň odpočinku dňom odpočinku? Deň odpočinku je teda takým preto že je to deň požehnaný Bohom a ním aj zasvätený, čiže oddelený od ostatných dní aby bol medzi všetkými dňom Pána. On nie je Bohom jedného dňa, ale Bohom všetkých dní človeka. Sobota bola určená na odpočinok tak pre človeka ako aj pre zvieratá. Príkaz desatora, ktorým Boh prikazuje zachovávať sobotu má v knihe Exodus charakteristickú formuláciu. Vyzýva obnoviť si spomienku na to veľké a podstatné Božie dielo ktorým je stvorenie. Je to spomienka ktorá ma oživovať celý náboženský život človeka aby vplývala naň najmä v deň v ktorom človek odpočívať. Odpočinok tak dostane posvätný ráz: veriaceho vyzýva odpočívať nielen ako Boh odpočíval ale odpočívať v Bohu a privádzať mu všetko stvorenie vo vzdávaní chvály a vďaky. Sobota je pre Pána posvätne vyhradená pre chválu Boha jeho stvoriteľského diela a jeho spásnych činov v prospech Izraela. Práca v dňoch voľna bola nebezpečná a preto zakázaná. Boli to dni strachu.
V novom zákone
Kresťania si uvedomovali záväznosť zachovania tretieho Božieho prikázania. Vo sviatočný deň si pripomínali spásonosné Božie diela. V Kristovi sa dokonale realizuje duchovný význam soboty. Preto radosť s ktorou sa Boh v prvú sobotu ľudstva pozerá na všetko čo stvoril z ničoho je už vyjadrená tou radosťou ktorou sa Kristus na veľkonočnú nedeľu zjavil svojim a priniesol im dar pokoja a Ducha sv. Vo veľkonočnom tajomstve totiž ľudská prirodzenosť a s ňou celý stvorenie spoznala svoj nový exodus k slobode Božích detí. Od soboty sa takto prešlo k prvému dňu v týždni nedeli ktorý sa stal dňom JK. Nedeľu slávime preto nielen na Veľkú noc ale aj v každom týždennom kruhu ako to napísal Inocent I.
Apoštolský list o nedeli - Dies Domini
Ján Pavol II. Napísal dňa 31. Na slávnosti zoslania sv. ducha v roku 1999 apoštolský list s názvom Deň Pána ktorý adresuje biskupom, duchovenstvu a veriacim. V liste na jednej strane približuje veľkosť dňa v týždni ktorý je pre kresťanov prvotným sviatkom, ustanoveným nielen na členenie následnosti času, ale aj na vyjadrenie jeho hlbokého zmyslu. Na strane druhej ponúka čitateľom možnosť naplnenia a vnímania nedele. Nedeľa deň pokoja človeka s Bohom so sebou samým i s blížnymi sa tak stáva aj chvíľou, v ktorej je človek povolaný venovať nejaký pohľad obdivu prírode a dať sa strhnúť do tej obdivuhodnej a tajomnej harmónie. JK vzkriesenie je prvotný fakt. O ktorý sa opiera kresťanská viera. Po obsahovej stránke sa list skladá z týchto základných piatich kapitol:
1. Deň pána – Slávenie diela Stvoriteľa
V kresťanskej skúsenosti je nedeľa predovšetkým veľkonočným sviatkom úplne prežiareným slávou vzkrieseného Krista je to slávenie nového stvorenia.
2. Deň JK- Deň vzkrieseného Pána a daru Sv. ducha
Zvlášť v tradícii východných cirkví je každá nedeľa anastasimos hemera – deň vzkrisenia. Vo svetle tejto neprerušenej a všeobecnej tradície jasne vidieť korene siahajú do Božieho odpočinku.
3. Deň Cirkvi – Eucharistické zhromaždenie – srdce nedele
V tejto časti sa autor opiera o posvätné texty sv. písma v ktorých evanjelista Matúš približuje istotu do ktorej nás vovádza JK.
4. Deň človeka, radosti, odpočinku a spolupatričnosti
Nedeľa má byť pre veriacich aj príležitosťou venovať sa skutkom milosrdenstva, lásky a apoštolátu. Nedeľná Eucharistia teda nielenže neodvádza od povinnosti lásky, ale naopak, čo najviac pobáda vykonávať skutky lásky.
5. Nedeľa ako prvotný sviatok a objaviteľka zmyslu času
Keďže nedeľa je Veľkou nocou týždňa keď sa pripomína a stáva prítomný deň v ktorom Kristus vstal mŕtvych je i dnom ktorý vyjadruje zmysel času. Nedeľa je predobrazom posledného dňa parúzie (slávneho príchodu JK na koncov vekov)
Kresťan teda vie že nemá čakať iný čas spásy, pretože svet nech by časovo trval akokoľvek dlho prežíva u posledný čas.
Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium
Vatikán 18. novembra (RV) V utorok 26. novembra 2013 bude v Tlačovom stredisku Svätej stolice uvedený nový text pápežského magistéria - apoštolská exhortácia Evangeli gaudium, ktorú Svätý Otec František napísal k ukončeniu Roku viery. Edícia pápežských dokumentov, v ktorých sa prihovárajú všetkým ľudom, no predovšetkým kresťanom o ohlasovaní evanjelií v súčasnom kontexte dnešného sveta. V tejto konkrétnej exhortácií sa Pápež František prihovára takto:
„Radosť evanjelia napĺňa srdce a celý život tých, ktorí sa stretávajú s Ježišom. Tí, čo prijímajú jeho spásu, sú oslobodení od hriechu, od smútku, od vnútornej prázdnoty, od izolovanosti. S Ježišom Kristom sa vždy rodí a znovuzroďuje radosť. V tejto exhortácii sa chcem obrátiť na veriacich kresťanov, aby som ich pozval na novú etapu evanjelizácie, vyznačujúcu sa touto radosťou, a ukázal cesty pre napredovanie Cirkvi v najbližších rokoch.“ (Evangelii Gaudium)
Úvodné slová pápeža Františka akoby naznačovali ducha pravej radosti, v ktorom sa nesie táto prvá apoštolská exhortácia Svätého Otca. Otec František si uvedomuje, že evanjelium - radostná zvesť má byť ohlasovaná osobným príkladom, svedectvom života. Kresťan, ktorý denne žije vzťah s Kristom, musí byť poznačený v dobrom slova zmysle, poznačený radosťou, nad ktorou sa tí druhí pozastavia a povedia si: Odkiaľ (alebo od koho) má tento človek to, čo ja nemám?
Základom tejto exhortácie je Radosť evanjelia napĺňa srdce a celý život tých, ktorí sa stretávajú s Kristom. Tí, ktorí sa ním nechajú zachrániť, sú oslobodení od hriechu a smútku, od vnútorného prázdna a izolácie. S Ježišom Kristom sa stále rodí a znovuzrodzuje radosť. V tejto exhortácii sa chcem obrátiť na kresťanských veriacich, aby som ich pozval do novej etapy evanjelizácie plnej radosti a naznačil cesty napredovania Cirkvi v budúcich rokoch.
Otec František sa svojim povzbudivým pápežským listom prihovára všetkým veriacim: kňazom, zasväteným, laikom a vyzýva ich, aby uchopili radosť zo života s Kristom do rúk a rozdávali ju ďalej. To je ohlasovanie.
- Animátor, animácia v pohľade kultúry, formácia animátorov
Základným poslaním animátora voľnočasových aktivít je práca s ľuďmi. Pôsobí nielen v oblasti výchovy a vzdelávania ale svojím pôsobením môže zasahovať aj do oblasti poradenstva terapie a reedukácie. Je to psychický náročná služba ktorej podstatou je priamy kontakt s ľudí. Animátor voľnočasových aktivít by mal byť človek viery a evnjelizátor ktorý pozná svoje náboženstvo. Od osoby animátora voľnočasových aktivít ako budovateľa spoločenstiev sa očakáva že bude milovať Cirkev. Mal by to byť človek ktorý vie pracovať so skupinou ľudí, vie počúvať učiť sa od iných venovať im čas i potrebnú pozornosť. Ďalej by mal vedieť nadviazať priateľské aj pracovné vzťahy so svojimi zverencami a získať o každom jednotlivcovi aj skupine ucelený prehľad. Dá sa povedať že animátor je aj pedagógom ktorý učí a pomáha hľadať formy a spôsoby trávenia voľného času. Všetko to a mnoho iného kladie preto vysoké nároky na osobnosť animátora. Pri svojej práci je však ohrozený stretom. Zakladá sa na dôvere v osobe. Cieľom takto chápanej animácie je evanjelizácia mladých mladým. Animácia malých spoločenstiev mladých je dnes nepopierateľné jedna z najrozšírenejších aktivít v mimoriadnych a mimoškolských sektoroch. Animácia musí byť zameraná a metodická. To znamená že nemôže ponechať náhode a improvizácii. Zámernosť vyjadruje že animátor musí mať aj veľmi jasno v cieľoch. Veľké kroky na ktorých sa podstave zakladá metóda animácie sú štyri. : originálny spôsob priblíženia sa a prijatia mládežníckeho spôsobu prežívaní života. Spôsob stanovenia výchovného vzťahu založeného na znovuobjavené komunikácie, spôsob vybudovania mládežníckeho spoločenstva. Dôležité je však povedať že animátori sú po väčšmi mladí ktorí sprevádzajú mladých. Osoba ktorá sprevádza mladých ľudí je vlastne kľúčovým bodom celej pastorácie mládeže.
Animácia v pohľade kultúry
Pri rozvoji kultúry zohráva veľkú úlohu náboženstvo. Vi stom slova zmysle možno povedať že animácia je procesom rozširovania a zovšeobecňovania kultúry. Kultúrna animácia stavia na výchove k hodnotám. Cieľom kultúrnej animácie je teda učenie sa jedinca životu v spoločnosti a kultúre, ktorá sa zakladá na hodnotovom systéme. Za vychádzajúce hodnoty kultúrnej animácie môžeme považovať hodnotu svedomia, histórie, poznávania druhých ľudí, života, milosti, vzájomnosti vzťahov a hodnoty.
Formácia animátorov pre službu
Ak chceme hovoriť o formácii mladého človeka zo strany Cirkvi nesmieme zabúdať že nestačí dať mladým priestor vyčleniť im nejaké miesto je pohrebné urobiť niečo zásadnejšie. Byť s mladými ľuďmi ako jedným z nich a zároveň im na ceste k dospelosti. Nato sú vyčlenené kňazi, ti zase úzko spolupracujú s laikmi. Podobne si aj JK vyvolil svojich pomocníkov. Čím viac mladých ľudí sa bude zapájať tým lepšie, pretože od nich bude vo veľkej miere záležať kvalita Cirkvi ak spoločenstva a to už v blízkej budúcnosti. Pokiaľ Cirkev vytvorí podmienky pre mladých a bude ich v tom sprevádzať mladí ľudia sa do tejto úlohy zapoja veľmi radi. Východiska pre pastoráciu mladých animátorov možno definovať v troch rovinách:
-teologickej : právo a povinnosť mladých ohlasovať evanjelium
-sociologicko-psychologickej: vychádza z potreby inkulturácie
-pastorálnej: spočíva v nároku na formáciu tých ktorým je zverené poslanie do vzťahu s Kristom
